Bol ešte len dieťa, a už sa nebál vyhľadať ministrov a iných pohlavárov na úradoch, keď mal pocit, že je obeťou nespravodlivosti.
MARTINOVI KRIVÁKOVI bolo vždy jasné, že bude právnikom, aj keď mu všetci hovorili, že komunistický systém mu to nedovolí. Dosiahnuť spravodlivosť, to je najväčšia sila, ktorá ho v živote vedie.
Krásu práva vníma v celej svojej komplexnosti, a preto rozumie aj tým kolegom, čo sa rozhodli zastupovať predstaviteľov skorumpovanej vládnej moci. No práve v čase, keď najvyšší predstavitelia štátu vystupujú na verejnosti s hrubým a agresívnym prejavom a vyzerá to tak, že sa pri tom inšpirujú starými marxistickými príručkami využívanými v KGB, on a jeho právnická kancelária sa rozhodli zastupovať tých, čo vládna moc šikanuje trestnými podaniami a vyvoláva v nich stres a strach z toho, že prídu o prácu.
Naposledy napríklad Michala Hvoreckého, pri ktorom ministerka Šimkovičová zneužila svoje postavenie.
Martin Krivák dokonca pripravil pre vyšetrovateľov odporúčanie, ako pri týchto prípadoch postupovať, a vidí, že aj oni by žaloby politikov najradšej hneď hádzali do koša.
Šiesty rok za sebou s kolegami získal Cenu Právnická firma roka v kategórii Pro bono. No miesto toho, aby vyslovil svoju ďakovnú reč, využil čas a priestor na to, aby vyjadril svoje sklamanie z toho, ako dnes právnici a advokáti mlčia, hoci je ich postavenie v spoločnosti zásadné.
V rozhovore sa dočítate:
- prečo považuje žiadanú apolitickosť (advokátov aj mimovládnych organizácií) za nezmysel,
- čo čaká od advokátov a prečo si myslí, že sa boja,
- ako vnímal to, keď sa počas bývalej vlády dostávali predstavitelia moci niekedy až teatrálne do väzby a čo považuje za dôkaz, že to bolo oprávnené
- aká zložitá bola jeho cesta k štúdiu práva,
- čo ako stredoškolák dokázal vyjednať s papalášmi,
- čo si myslí o kolegoch, ktorí zastupujú Gašpara či Kočnera
- prečo by sa právnik nemal báť vydierania ani zo strany mafiánov,
- ako ministerka Šimkovičová zneužíva moc a ako by mala riešiť svoje spory s kultúrnou obcou,
- ako by na súde obhajoval to, že ju Hvorecký nazval neofašistkou
- o čo sa snaží v Právnickom inštitúte, ktorý založil.
Cenu Právnická firma roka v kategórii Pro bono ste získali aj vlani, no vrátili ste ju. Prečo?
Bol to prejav nesúhlasu a odporu voči vládnej moci. Tá sa v tom čase zamerala na deštrukciu dôležitých inštitúcií a mechanizmov a na mimovládne neziskové organizácie. Začala ich deliť na dobré a zlé.
„Politické“ a tie ostatné. Vytvorila zoznam „protivládnych neziskoviek“. Súčasne agresívne útočila na prezidentku Slovenskej republiky, a tým na samotnú inštitúciu prezidenta.
Cenu sme vrátili aj preto, že v čase týchto útokov boli advokáti a právnici ticho. Mali by ste byť výkvetom spoločnosti, ale mlčíte. Kde ste boli, keď na Zuzanu Čaputovú vykrikovali, že je kurvou a americkou agentkou? pýtal som sa. Ukazujete sa tu, predvádzate, aké máte ročné obraty, ale váš hlas nie je počuť.
Právnik má v spoločnosti zásadné postavenie. Stanovuje pravidlá, nastavuje procesy, aby sa dohodnuté pravidlá dodržiavali. A stanovuje tresty, keď sa nedodržiavajú.
Takže keď sa útočí na princípy právneho štátu, na spravodlivosť, ľudskú dôstojnosť, rovnosť, musí vás byť počuť. To je vaša povinnosť a zodpovednosť, vravel som. Právo má slúžiť ľuďom, nie mocenským záujmom. A právnik je v tomto systéme jeho svedomím.
Aké možnosti ozvať sa majú advokáti? Možno nie všetci vedia ako na to.
Slovenská advokátska komora združuje viac ako 5600 advokátov a advokátok a približne 2500 advokátskych koncipientov. To je obrovská sila.
No k spoločenským veciam sa vyjadruje veľmi zriedkavo. Veľa advokátov, najmä tých starších, zastáva názor, že komora má byť apolitická. To by bolo v poriadku, keby sme apolitickosťou mysleli len dištancovanie sa od straníckej politiky alebo dištancovanie sa od vládnucich štruktúr, ktoré sa obmieňajú v straníckopolitickom súboji.
Ale ja sa pýtam, čo je dnes apolitické? Myslím si, že politické je všetko, pretože politika je len iným označením pre veci verejné. Ani mimovládne organizácie preto nemôžu byť apolitické. Zoberme si také občianske združenie rodičov, ktoré zastupuje záujmy detí so zdravotným znevýhodnením. Štát nevie vyriešiť ich problémy a ak sa nimi zaoberá, nevie uplatniť individuálny prístup k problémom, ktorým čelia, a necíti sa v nich byť ani dostatočne angažovaný. Preto si ľudia vytvárajú občianske združenia.
Cez ne presviedčajú štát, aby riešil problémy, ktorým rozumejú a ktorých riešenia poznajú – v tomto prípade, aby ľudia so zdravotným znevýhodnením mali lepší prístup k liekom a liečebným procesom. To vari nie je politika? Odvolávať sa na apolitickosť Slovenskej advokátskej komory, v tom nevidím zmysel.
Nie je však iné vyjadrovať sa priamo k politike?
Nemusíme a ani by sme sa nemali vyjadrovať k bežnej „prevádzkovej“ politike vládnej moci, ale ak právnici vidia, že právny štát degeneruje, je to ich zodpovednosť a povinnosť, aby sa ozvali.
Majú totiž unikátne vedomosti o tom, ako funguje právo a ako by mal fungovať štát. Sú teda medzi prvými, kto by mal identifikovať signály o tom, že tieto inštitúty sú v ohrození, a upozorniť na to. My advokáti sme združení v komore. Takže primárne máme možnosť, ale mnohí to aj očakávame, že sa v našom mene ozve komora. Opakujem.
Má sa ozvať vtedy, ak sa porušujú základné princípy právneho štátu. Obdobné inštitúcie majú aj prokurátori, aj sudcovia. Komora však väčšinou mlčí. Advokáti a advokátky a právnici a právničky vo všeobecnosti majú stále zároveň možnosť ozvať sa aj individuálne. Alebo vytvárať menšie zoskupenia, ktoré upozornia vládnu moc na prekročenie červenej čiary.
Môžu sa niektorí členovia báť ozvať?
Áno, môžu sa báť. Najmä toho, že nám vládna moc niečo v legislatíve zmení. Napríklad, že nás okliešti, alebo že nás dá do priamejšej pôsobnosti ministerstva spravodlivosti.
Alebo že sa kritici dostanú do hľadáčika vládnej moci. Ale je to dostatočné ospravedlnenie za pasívny prístup? Môže pasivita niečomu vôbec pomôcť, alebo je to len signál, že cesta je voľná? História nám vždy ukázala skôr to druhé. Jeden z mála prípadov, keď sa komora k niečomu vyjadrila, bola novela Trestného zákona.
Tu však urobila presný opak toho, čo mala urobiť. Paradoxne skonštatovala, že novela je v poriadku, čím odobrila nielen jej výslednú podobu, ale najmä proces jej prijatia. Ja sa o výsledku ani nechcem zhovárať. Vieme, o čo pri novele v jej podstate išlo, že pri nej nešlo ani o etiku, ani o morálku, ani o hodnoty a už vôbec nie o restoratívnu spravodlivosť.
Najhorší bol na nej proces, akým sa schvaľovala. Pri takej zásadnej zmene zákona, akým je trestný kódex, nemožno z procesu vylúčiť celospoločenskú a už vôbec nie odbornú diskusiu a táto diskusia nemôže prebiehať bez ohľadu na širší, systémový kontext.
Dobrovodský: Keď v noci navštívim policajné stanice, narážam na komické situácie. Na tvrdý odpor nie Čítajte Čo konkrétne ste vtedy od advokátskej komory čakali?
Slovenská advokátska komora sa k novele mala vyjadriť, ale úplne iným spôsobom – mala v prvom rade poukázať na nemorálnosť zmeny, neodbornosť, na zneužitie moci a na neprehliadnuteľnosť konfliktu záujmov jej tvorcov a tých, čo za ňu hlasovali, a nie robiť servilnú službu vládnej moci. Komora ma však sklamala aj pri iných príležitostiach.
Napríklad svojou nečinnosťou, keď sa začali útoky na mimovládne organizácie alebo masívne útoky na kultúrnu obec.
Nepostavila sa za hodnoty, ktoré potrebujeme a musíme ako právnici a právničky chrániť. Viacerí a viaceré sme pripravili výzvu na ochranu kultúry, ktorú veľmi rýchlo podpísalo niekoľko stoviek významných právnikov a právničiek na Slovensku. Komora ako celok však mlčala.
Počas minulej vlády sme videli veľa prepadov a brania ľudí do väzby. Dnes sa zdá, že súčasná moc sa za to mstí. Urobila sa niekde chyba? Napríklad v tom, že to bolo príliš teatrálne?
Určite sa chyby urobili. Ale na to by mali byť dobre fungujúce a nezávislé inštitúcie, ktoré by mali jednotlivé prípady posúdiť. Ak bolo právo porušené, máme zákonné prostriedky na nápravu. Ak máte na mysli roky 2020 až 2023, potom treba zároveň pripomenúť, že polícia mala veľký priestor na to, aby pracovala slobodne.
Aj my advokáti sme to vnímali. Či pritom boli porušované práva, to je ťažké povedať, museli by sme ísť od prípadu k prípadu. V každom prípade, urobilo sa veľmi veľa pre to, aby sa spoločnosť zbavila chobotnice korupcie a mafie v štruktúrach vládnej moci. Keby sme neuvoľnili ruky vyšetrovateľom, nemali by sme dnes o tom dôkazy.
Je veľká škoda, že sa v tom už nepokračuje. Kto má pocit, že boli poškodené jeho práva, nech sa bráni – a to využitím právnych prostriedkov dostupných všetkým, a nie na mieru šitými zmenami zákonov.
Mňa trápi, že už o žiadnych kauzách nepočujeme. To ma vlastne presviedča o tom, že dnes vláda do práce policajtov a vyšetrovateľov opäť zasahuje.
Ako vnímate to, že tí, ktorým hrozilo trestné stíhanie, dnes pravidelne vystupujú v televízii a ešte aj mimoriadne sebavedome?
Nedávno som počúval tlačovú konferenciu Fica a Gašpara o čurillovcoch. To bola samá nenávisť, pomstychtivosť, urazené egá, nemalo to nič spoločné s objektívnym posúdením veci. Ani ich rétorika nie je normálna. Jasné. Dá sa to zvaliť na to, že ide o politický boj a o politické vyhlásenia. Ale kde to tá naša spoločnosť dospela, že tí, čo nás dnes reprezentujú, komunikujú takto hrubo, nenávistne a vo svojej podstate primitívne?
Politici ovplyvňujú veľké masy ľudí. To je obrovská zodpovednosť. Ak vnášajú do spoločnosti nenávisť, spoločnosť sa bude meniť a postupne prispôsobovať tejto agresivite. A bude túto nenávisť žať v oveľa horších formách.
Ich rétorika pripomína v podstate 50. roky. Myslíte si, že môžu dnes predstavitelia vládnej moci používať nejaké ruské príručky z komunizmu? Pretože sa to javí tak, ako keby to bola premyslená taktika.
Existujú Stalinove diela a príručky.
