Predsudky o tureckej mentalite stratil po dvoch týždňoch nakrúcania seriálu v Istanbule. Rušný život v meste, kde žije trojnásobok obyvateľov Slovenska, si herec DANIEL ŽULČÁK zamiloval.
Ešte ohromujúcejší zážitok ako z nakrúcania v Turecku si odniesol z práce na seriáli Čas nádejí, ktorý nedávno získal ocenenie Slnko v sieti. Prekvapilo ho, že aj jeho dedovi seriál rozviazal jazyk a začal hovoriť o témach, o ktorých sa v rodine nerozprávalo.
Vyše roka je členom Činohry SND a popri herectve sa venuje aj hudbe v Orchestri Jeana Valjeana. Po lete si možno sadne za klavír a vytvorí aj niečo vlastné.
V seriáli Lásky v Istanbule hráte kultúrneho atašé v Turecku. Čo je vlastne jeho náplňou práce? Podľa prvých dielov to nevyzeralo, že by sa príliš nadrel.
Veru, zachytil som po internetoch hejty, čo by som tam mal a nemal robiť, ale treba si uvedomiť, že my hráme najmä romantický príbeh, nie dokument o práci na konzuláte. V rámci nášho príbehu hrám kamaráta nového veľvyslanca, tak ho sem-tam odveziem, aj keď to nie je práve moja práca.
Atašé je najnižšia diplomatická hodnosť, vybavuje veci, na ktoré vyššie postavení ľudia nemajú čas.
Ako sa nakrúca v Istanbule? Je to iné ako v Ivanke pri Dunaji?
Je to iné, lebo v Ivanke by ste za normálnych podmienok boli z centra mesta za pätnásť minút. V Istanbule každá cesta na miesto, kde sa nakrúcalo, trvala vyše hodiny. A keď sme sa presúvali medzi ázijskou a európskou stranou Istanbulu, tak ešte viac.
Herec Juraj Hrčka: V hľadisku divadla to zašumí, keď padne dôležitý gól Čítajte Takže k dvanásťhodinovej pracovnej zmene, ktorá trvá tak isto ako doma, sme museli pripočítať cestu tam i späť. Plus extrémne teplo, na ktoré som si však rýchlo zvykol.
Na druhej strane, kam sa pozriete, tam je nádherná scenéria, parádny výhľad z každého miesta, kde sme boli.
Tie dlhé presuny ste robili mimo Istanbulu?
Nie, Istanbul má vyše pätnásť miliónov ľudí, to je trikrát Slovensko na malom kúsku zeme. Cesty sú zapchaté, či je ráno alebo noc. Keď za mnou prišli kamoši, s hrôzou ma zadržiavali: Nechoď do cesty, však idú autá!
Vysvetlil som im, že je to jedno veľké mravenisko, každý si dáva pozor, každý má prednosť, vyzerá to šialene, ale funguje to. A všetci trúbia. Mne sa to zapáčilo.
Zapáčila sa vám turecká mentalita?
Mentalita? Každý má predsudky, aké to bude na novom mieste, aj ja som tam s nimi išiel, ale po dvoch týždňoch som ich stratil. Sú to normálni ľudia, riešia také isté problémy ako my – osobné, životné, politické alebo kultúrne.
Aj tam sú názorovo rozdelení ľudia, niektorým sa páči jedna strana, iným druhá, vedú normálny život ako my. Aj na nás sa môže niekto dívať s predsudkami, ale keď nás spozná, zistí, že sme v pohode.
Viete si predstaviť, že by ste v Istanbule žili dlhodobejšie?
Istanbul som si zamiloval. Je to obrovské mesto, časť, v ktorej sme bývali, na ázijskej strane, bola ako študentská štvrť, bezpečná, bez konfliktov, pulzovalo to tam aj v noci... vedel by som si predstaviť, že tam žijem. Na istý čas.
Už ste niekedy predtým nakrúcali v zahraničí?
Nie, Istanbul bol môj prvý zahraničný projekt, ak nerátame epizódnu miniúlohu v Čechách v jednom filme.
Ako ste komunikovali s tureckým štábom?
Režisér aj skriptka boli zo Slovenska, všetci ostatní boli z tureckej produkcie. Väčšina z nich komunikovala po anglicky, ale bolo tam dosť ľudí, ktorí po anglicky vôbec nevedeli a museli mať tlmočníka. Prvý asistent réžie rozprával po anglicky, niekto to prekladal do turečtiny a naopak. Takže všetko trvalo krát tri.
Máte aj veselé historky z nakrúcania?
Každý nový filmovací deň bol zážitok. Napríklad šoférovať v Turecku a točiť pritom, za bieleho dňa, keď sú ulice plné ľudí a cesty plné áut. Alebo točiť na európskej strane pred Hagiou Sofiou a palácom Topkapi, kde prejde milión ľudí za hodinu. Celý Istanbul je pre mňa jeden veľký zážitok.
Nedávno získal seriál Čas nádejí, v ktorom ste hrali Gézu Violovského, Slnko v sieti. Objaví sa Géza aj v druhej sérii?
