Bol to otrasný pohľad. Skladateľ Ignaz Moscheles vtedy navštívil svojho bývalého učiteľa, hudobníka Antonia Salieriho vo viedenskej nemocnici. Starec ležal na posteli, bol ochrnutý, pomätený sa trápil na nemocničnom lôžku. A to ešte išlo o jednu zo svetlých chvíľ, pretože inokedy kričal v záchvatoch.
„Bolo to smutné stretnutie. Zhrozil som sa už jeho zjavu,“ spomínal Moscheles. „Hovoril trhanými vetami o nadchádzajúcej smrti. Napokon povedal: Je to moja posledná nemoc a môžem na svoju česť a vieru vyhlásiť, že na tých absurdných klebetách nie je zrnko pravdy. Viete predsa - Mozart - vraj som ho otrávil. Je to zlomyseľnosť, číra zlomyseľnosť, povedzte svetu, že vám to povedal starý Salieri, ktorý čoskoro zomrie.“
Ibaže svet na pravdu nedbal.
Zlomyseľný výmysel sa šíril ďalej a prakticky zničil život nevinnému človeku.
Jeho trápenie trvalo celé mesiace. Až napokon májové vydanie prešporských novín Pressburger Zeitung oznámilo, že vo Viedni zomrel 7. mája 1825 dvorný kapelník Antonio Salieri.
Aký bol mechanizmus celej dezinformačnej kampane, na ktorej sa podieľali ľudová šepkanda, médiá aj umelci?
Antonio Salieri na obraze Josepha Willibrorda Mählera. (zdroj: Gesellschaft der Musikfreunde)Kolegovia aj spolupracovníci
„Zdá sa, že vzťah Salieriho s Mozartom nebol ničím výnimočný,“ hovorí hudobník a pedagóg na Vysokej škole múzických umení Róbert Šebesta, ktorý každoročne organizuje medzinárodný Bratislava Mozart festival.
„Skladateľskými rivalmi boli najmä v opernej tvorbe, pretože sa uchádzali o objednávky z cisárskeho dvora. Súperili tiež o post dvorného kapelníka. V oboch prípadoch bol víťazom Salieri, ktorý pre cisársky dvor realizoval oveľa viac opier a v roku 1788 získal aj vytúžené miesto dvorného kapelníka.“
Vzájomne sa však rešpektovali ako skladatelia a kolegovia, dodáva Šebesta.
Pripomína zaujímavý fakt, ktorý viac než čokoľvek iné svedčí o vzájomnom rešpekte a dokonca spolupráci.
Prednedávnom sa totiž podaril vzácny objav, ide o kantátu, ktorú umelci spolu zložili v roku 1785. Volá sa Per la ricuperata salute di Ofelia a vznikla na počesť slávnej anglickej sopranistky Nancy Storaceovej, ktorá spievala v Salieriho operách aj v Mozartovej Figarovej svadbe. Storaceová náhle stratila hlas, jej indispozícia trvala niekoľko mesiacov a po jej návrate na koncertné pódiá Mozart so Salierim zložili oslavnú skladbu.
Umelci na kantáte pre Soraceovú spolupracovali tak, že dve slohy napísal Salieri, ďalšie dve Mozart a posledné inak neznámy skladateľ Cornetti. Kantátu
v roku 2016 objavil v archíve Českého múzea hudby nemecký bádateľ Timo Jouko Herrmann.
Kantáta Per la ricuperata salute di Ofelia, KV 477a, ktorej autormi sú Salieri a Mozart, záznam nemeckej premiéry 22. 10. 2017 vo Schwetzingene.
„Kompozícia bola doložená na základe dobovej zmienky vo viedenských novinách z roku 1785, novinový inzerát uvádzal, že skladba zložená pre spev a klavír sa dá kúpiť u obchodníka s hudobninami. Nebol však známy žiadny exemplár tohto diela a skladba sa považovala za stratenú,“ hovorí Markéta Kabelková, kurátorka zbierok Českého múzea hudby a vedúca Hudobnohistorického oddelenia. Vysvetľuje, že libreto sa dostalo do múzea v polovici 20. storočia, notový zápis diela má štyri listy.
O unikátnom objave informovalo múzeum s konštatovaním: „Hudobní vedci dobovými dokumentmi dokladajú korektný vzťah medzi Mozartom a Salierim, táto skladba je ďalším dôkazom, že mali medzi sebou profesionálny vzťah.“
Hoci si vtedajšiu profesionálnu hudobnú scénu vo Viedni netreba idealizovať a rivalita bola nesporne značná, je to na míle vzdialené od toho, že by Salieri Mozarta nenávidel a dokonca ho chcel zabiť. Obaja skladatelia mali nielen spoločných priateľov, ale aj autorov libriet, hudobníkov a operné speváčky ako Storaceová.
Erotika a fekálie majú v Mozartových listoch popredné miesto Čítajte O šesť rokov starší Salieri s Mozartom boli vo svojej ére dvaja najsledovanejší viedenskí operní skladatelia. Uvádza to Volkmar Braunbehrens, nemecký muzikológ a autor monografie o Salierim, ktorá vyšla s podtitulom Hudobník v Mozartovom tieni.
„Salieriho význam nemôžeme pochopiť, ak sa najprv nezbavíme vžitej predstavy, že proti sebe stáli v opozícii,“ zdôrazňuje.
„Salieri síce mohol zreteľne cítiť Mozartovu umeleckú nadradenosť - a po Mozartovej smrti a v starobe o ňom hovoril s najvyššou úctou a obdivom - , ale počas svojho života rozhodne nebol považovaný za priemerného skladateľa a aj keď nie všetky jeho diela, tak predsa mnohé z nich boli rovnako úspešné ako Mozartove.“
Antonio Salieri diriguje dvorný orchester - výrez z medirytiny Hieronymusa Löschenkohla z roku 1790. (zdroj: Mozarthaus)Úspešný Salieri
Do Viedne prišiel Antonio Salieri v roku 1766 a zviazal s mestom zvyšok života.
Rodák z talianskeho mestečka Legnago neďaleko Verony sa už ako dieťa učil hudbe a keď v mladosti osirel, ujal sa ho rodinný známy a v štúdiu pokračoval v Benátkach. Tam sa spoznal s viedenským skladateľom Florianom Leopoldom Gassmannom, ktorému sa talentovaný mladík tak zapáčil, že ho vzal so sebou do mekky európskej hudby.
Salieri sa z asistenta v dvornom divadle, ktorý pripravoval aranžmány diel, operné vsuvky aj inštrumentálne skladby, prepracoval až na cisárskeho dvorného kapelníka a súčasne riaditeľa talianskej opery vo Viedni. Jeho patrónom bol slávny reformátor opery Christoph Willibald Gluck.
Len štyri roky po príchode do Viedne už zažil prvý úspech s operou Le donne letterate, v preklade Sčítané dámy, ktorú uviedli v Burgtheateri v januári 1770. Išlo o operu buffu, vtedy módny žáner komickej opery, ktorú skladal aj Mozart a Salieri bol v nej majstrom.
Ďalšia opera Benátsky trh z roku 1772 odštartovala medzinárodný úspech, jeho diela sa hrali na operných scénach celej Európy. V roku 1778 jeho opera L´ Europa riconosciuta, teda Spoznaná Európa, znela v premiére pri otvorení budúcej legendárnej La Scaly a ďalšiu operu Škola žiarlivcov uviedli v Európe vo viac než šesťdesiatich naštudovaniach.
Benátsky trh, mimochodom, dobre poznal aj Mozart, ktorý sa neskôr takisto prisťahoval do Viedne, na jednu z jej árií skomponoval klavírne variácie.
Salieri mal skvelú kariéru, oveľa usporiadanejší život než búrlivák Mozart, s manželkou Theresiou von Helferstorferovou splodili osem detí a bol na vrchole slávy. Navštívil aj Prešporok, kde mal ako dvorný kapelník na starosti aj hudobné zabezpečenie korunovačných slávností.
Zrod dezinformácie
„O šiestej hodine som kočom došiel po Salieriho a Cavalierovú a uviedol som ich do lóže. Neverila by si, akí boli obaja zdvorilí, ako veľmi sa im nielen moja hudba, ale aj libreto a všetko dohromady páčilo. Obaja vraveli, že je to opera, ktorá je hodná uvádzania pri najväčších slávnostiach pred najväčším panovníkom... Salieri počúval a díval sa celkom sústredený od predohry do posledného zboru, nebolo čísla, aby mu neukĺzlo bravó,“ písal Mozart manželke Constanzii krátko po premiére Čarovnej flauty 14. októbra 1791.
Spontánny list nielenže nepoukazuje na žiadnu zášť, ale naopak vykresľuje kolegu, ktorý prejavil uznanie aj nadšenie z nového Mozartovho diela.
Bol pekár a v Prešporku vyrábal pečivo. Bachov predok sa volal Veit Čítajte Len o necelých osem týždňov od tohto listu Mozart zomrel na náhlu a krátku, dnes ťažko identifikovateľnú infekčnú nemoc.
Nákaza však zasiahla aj verejnú diskusiu. Začali sa množiť klebety, ktorých bola vtedajšia Viedeň vždy plná. V čase, keď moderná diagnostika ani liečba neexistovali, šepkanda tvrdila, že ho asi otrávili.
Posledné okamihy Mozarta na romantickej maľbe Henryho Nelsona O'Neila. (zdroj: Wellcome Collection)Konšpirátori však ešte stále nemali drzosť spojiť domnelú otravu so Salierim, travičom mala byť údajne talianska klika pri opere.
Viedenské klebety dokonca pridali farbistý obraz, ako starý hudobník - najlepšie priamo na smrteľnej posteli - kričí, že zavraždil Mozarta. Nikto však nevedel, kto to od koho počul a nikdy sa nenašiel reálny svedok. Bulvár na to nedbal.
„Bolo to také absurdné, že na vraždu jedom v skutočnosti nikto neveril. Nepríjemné len bolo, že sa o tom stále hovorilo. To môžeme vycítiť aj z dementovaných správ, ktoré sa objavovali v dobovej tlači,“ opisuje Volkmar Braunbehrens zrod dezinformácie.
Tmárske dielo
Mozartovo meno sa so stúpajúcou posmrtnou slávou stalo magnetom, ktorý priťahoval.
Fámu priživil Pražan František Xaver Němeček, ktorý vydal prvú verziu Mozartovho životopisu v roku 1798, druhú v roku 1808. Prišiel aj s legendou, že Mozart sa vraj pred smrťou zveril manželke, že cíti, že čoskoro zomrie, lebo mu podali jed. Manželka Constanzia sa pritom nikdy o otrave nezmienila, dokonca ani v životopise, ktorý o Mozartovi napísala so svojím druhým manželom a ktorý sa považuje za najserióznejší zdroj k jeho životu.
Hoax však už bol na papieri. Ešte počas Salieriho života sa ho pokúšal vyvrátiť seriózny hudobný časopis Allgemeine musikalische Zeitung, ten dokonca odpublikoval posudok lekára, ktorý videl Mozartovu mŕtvolu na vlastné oči a známky otravy nevidel.
„Telo trpí všetkými strasťami staroby, duch odletel,“ písal o Salierim časopis. „Súčasníkom Mozarta je bohužiaľ príliš dobre známe, že len prílišné pracovné vypätie a príliš rýchle životné tempo v zlej spoločnosti skrátili jeho vzácne dni!“
No darmo. Vlastným životom začalo žiť nielen Mozartovo úchvatné dielo, ale aj zlomyseľná lož vzpierajúca sa logike. Tak ako dnes aj vtedy chýbal recept, ako dezinformáciu zastaviť.
„Ako inak sa dal poskytnúť dôkaz Salieriho neviny než poukázaním na absurditu takých obvinení?“ pýta sa v uvedenej knihe Volkmar Braunbehrens.
Bol Beethoven v Bratislave naozaj kvôli tajomnej milenke? Čítajte „Dôkazné šetrenie sa zvláštnym spôsobom prevrátilo. Nežiadalo sa zhromaždenie indícií, ktoré by mohli vraždu preukázať. Malo byť vyvrátené celkom bezdôvodné podozrenie bez toho, aby sa položila základná otázka, ako by mohol Salieri zločin vykonať - a to bola neriešiteľná úloha. Tak sa z hlúpej povesti stal fakt, ktorému sa verilo, ktorý dôkaz nepotreboval a ktorý mohol nerušene konať svoje tmárske dielo.“
Klebety sa dostali až do Ruska, kde zaujali talentovaného básnika Alexandra Sergejeviča Puškina. V roku 1830 napísal v návale inšpirácie viacero diel, medzi nimi aj krátku jednoaktovku Mozart a Salieri. Puškinovi išlo najmä o alegorický obraz božského génia v kontraste s priemerným duchom, o zobrazenie závisti a vzbury proti Bohu, použil však skutočné postavy a výmysel tak dostal na divadelnú scénu.
Formanov film Amadeus sa predával s tým, že išlo o vraždu. (zdroj: Posteritati)Braunbehrens podotýka, že Puškin sa stal obeťou fámy, ktorú však mohol sám odhaliť. No Puškin nikdy nebol v Európe, nevidel žiadnu Salieriho operu.
Aj v Rusku sa pritom našli súdni ľudia, ktorí namietali, že takto prišil nevinnému človeku vraždu, napríklad literárny kritik Pavel Alexandrovič Katenin pripomínal, že neexistuje jediný dôkaz: „Je prípustné takto ohovárať pred budúcimi pokoleniami pamiatku umelca, aj keď len priemerného?“
Romantické klišé 19. storočia vytvorené z poloprávd a lží uchopil v 20. storočí kultúrny priemysel. Divadelná hra anglického autora Petra Shaffera z roku 1979 zachovala protiklad priemernosti a génia, legendu o travičstve a zobrazila Salieriho posadnutého žiarlivosťou, závisťou a pomstychtivosťou.
Film Miloša Formana Amadeus z roku 1984 podľa jej scenára príbeh sploštil a pridŕžal sa dávno vyvrátených falzifikácií. Film generoval zisk vyše 50 miliónov dolárov a zabetónoval výmysel.
„Formanov film predvádza opojné filmové orgie s takou jednoznačnosťou obrazov, že vzniká dojem, že to muselo byť iba tak a nie inak,“ konštatuje Braunbehrens. „Zvyšok dokoná sugestívny účinok dejísk a scény, osôb a tvárí. Film medzitým videli milióny divákov.“
Scéna z Formanovho filmu Aamdeus. (zdroj: A SAUL ZAENTZ PRODUCTION / Ronald Grant Archive / Mary Evans / Pantheon / Mary Evans Picture Library / Profimedia )Mission impossible
Starnúci Salieri bol na sklonku života svedkom, ako Mozartova hviezda stúpa, kým jeho hasne.
Nešlo o nič výnimočné. Naopak, v prípade Mozarta bolo vlastne prvýkrát v dejinách hudby, že posmrtná sláva prevýšila tú za života. Dovtedy platilo, že so smrťou umelca sa diela prestali hrať a vystriedali ich zas nové mená, hudobníci navyše začínali v neuveriteľne skorom veku a do dôchodku odchádzali už okolo štyridsiatky. Zbožná úcta, akú dnes prejavujeme skladateľom vážnej hudby, bola celkom neznáma, aj Bacha objavili až po dlhých desaťročiach.
Salieriho diela sa podľa tohto železného zvyku hrávali čoraz menej. Aj dnes ich uvádzajú len zriedka.
Móda sa medzitým zmenila a Salieri sa preorientoval na organizovanie hudobného života, na scénu uviedol viaceré kvalitné diela kolegov hudobníkov, založil a viedol Spoločnosť priateľov hudby aj spevácku školu, ktorá stála pri zrode viedenského konzervatória.
Bol aj vyhľadávaným učiteľom, talentovaných žiakov často učil zadarmo. Učili sa uňho Ludwig van Beethoven, Franz Schubert, Franz Liszt či bratislavský rodák Johann Nepomuk Hummel, ale učil dokonca aj Mozartovho syna Franza Xavera Mozarta.
Zbraňou vo vojne proti Rusku je aj hudobný nástroj. Ukrajinská bandura Čítajte „Už toto vyvracia všetky špekulácie. Žiadna matka by neposlala svojho syna na štúdiá k údajnému travičovi svojho manžela,“ komentovala to Ingrid Fuchsová, kurátorka výstavy vo viedenskom múzeu Mozarthaus, kde pred časom pripravili výstavu, ktorá divákom ukázala autentického umelca a chcela skoncovať s ohováračskou legendou.
Salieriho pohreb pred dvesto rokmi bol podľa jeho prvého biografa Ignaza Franza von Mosela vo Viedni udalosťou, rakvu sprevádzal dlhý zástup smútočných hostí a hudobníkov a v kostole mu zahrali jeho žiaci jeho vlastné Requiem: „Smútok bol práve tak všeobecný ako úprimný.“
Salieriho hrob na viedenskom cintoríne. (zdroj: Findagrave.com)Rok a pol pred smrťou museli dať Salieriho dcéry odviezť otca do mestskej nemocnice. Už sa oňho nedokázali starať. Trpel rôznymi chorobami a keď sa k nemu dostala travičská fáma, zrútil sa. Bol psychicky zlomený a v takom zlom stave, že Ignaz Moscheles potreboval pri návšteve, z ktorej zanechal svedectvo, povolenie úradov.
Dezinformácia vlastne Salierimu zničila zvyšok života.
Výsledkom tejto kampane je, že kým počas života bolo jeho meno zárukou pracovitosti, spoľahlivosti a poctivosti, dnes je meno Salieri prakticky značkou neschopnosti, priemernosti, intrigánstva a úbohého traviča božského Mozarta.
Vyvrátiť to je podľa Róberta Šebestu prakticky mission impossible.
„Salieri rozhodne nebol priemerný skladateľ. Vynikal v komponovaní opier, najmä komickej opera buffa, ale aj vážnych, ktoré sa nazývali opera seria,“ hovorí. „Aj keď kompozičné remeslo ovládal bravúrne a bol talentovaný, nemohol sa porovnávať s Mozartovou geniálnou schopnosťou vytvoriť s rovnakými hudobnými prostriedkami dokonale sugestívne a nápadité hudobné diela. Ale to sa v tom čase nemohol nikto.“
