CANNES. Na rozdiel od iných režisérov, ktorí dnes najviac určujú tvár svetovej kinematografie, Jafar Panahi má skúsenosť s väzením. A nie jednu.
Prvý raz sa ako kritik iránskeho režimu dostal na samotku. Bol uväznený v cele s rozlohou dva štvorcové metre a len vtedy, keď sa vypýtal na záchod – čo mohol urobiť trikrát za deň, mu z očí sňali šatku. Inokedy nevidel nič, ani počas dlhých osemhodinových výsluchov, ktoré musel absolvovať každý deň.
To je vtedy ľudský organizmus vo zvláštnom nastavení, hovorí Panahi. Informácie čerpáte najmä z čuchu a sluchu, vďaka týmto vnemom sa snažíte vytvoriť si skladačku z toho, kto je okolo vás a čo sa chystá urobiť.
Táto skúsenosť je základným elementom filmu Obyčajná nehoda (Un simple accident), s ktorým sa v Cannes uchádza o Zlatú palmu.
Zbraň proti stredovekému režimu
Vahid, majiteľ garáže, je zvyknutý na nočnú pohotovosť. Pracuje, koľko vládze. No tentoraz stuhne. Ani nemusí vidieť pokazené auto, ani jeho šoféra. Stačí, že počuje, ako kráča. Respektíve, aký zvuk vyvoláva jeho umelá noha pri kontakte so zemou.
Najprv sa pred ním ukryje, no na druhý deň si ho sám vystupuje na ulici – a omráči ho. Zviaže a odvezie na odľahlé miesto, kde mu kope hrob. Zviazaný muž ho prosí: Nerob to! Musel si si ma s niekým zmýliť.
Mossad Mengeleho nikdy nedostal. Trestom mu bol strach a scenáre blížiacej sa smrti Čítajte A Vahid naozaj začne váhať. Je to on? Je to dozorca, ktorý ho pred niekoľkými rokmi mučil vo väzení a zabil jeho ženu?
Váhanie ho donúti vyhľadať bývalých spoluväzňov. Všetci sú na tom rovnako. Veľmi túžia muža zabiť, no keďže ho nikdy nevideli, iba počuli, nie sú si istí, či pre ich túžbu po pomste nezomrie nevinný človek.
Jafar Panahi bol v živote odsúdený dvakrát. Druhýkrát bol v cele s ďalšími tristo väzňami.
