Z podoby sveta, aký ešte stále žijeme, už nezostalo takmer nič. Tretia svetová vojna sa začala, je vyhlásený globálny výnimočný stav. Len skupina raverov si deň čo deň vyloží na púšti obrovské reproduktory a pod vplyvom psychedelík tancuje a pokúša sa zabudnúť na bezútešnú realitu.
Jeden muž k nim evidentne nepatrí. Prišiel k nim, pretože so svojím synom hľadá dcéru, ktorá sa pri jednej takejto párty vytratila úplne bez stopy. Malá skupina raverov sa mu ponúkne pomôcť, no čoskoro narazí na svoje limity. Na náročnej ceste, kde už niet ani jedla, ani vody, čelia svojej zraniteľnosti aj bezmocnosti.
V španielskom filme Sirât režiséra Olivera Laxeho, ktorý získal pred pár dňami cenu poroty v Cannes, je zopár veľkých prekvapení. Šokujúcich, až neznesiteľných. Diváci sa pri ňom pýtajú, prečo sú toľkej krutosti vystavení, a keby necítili, že sa práve pozerajú na jeden z najlepších filmov v programe, pravdepodobne by z neho mnohí odišli.
Hlavnú úlohu v ňom dostal SERGI LÓPEZ, jedno z najväčších mien španielskeho a francúzskeho filmu. "Aj ja viem ako divák v kine trpieť," povedal, keď sa v jednej z útulných záhrad mesta Cannes stretol s denníkom SME.
Ako si predstavujete koniec našej civilizácie, ak by raz nastal?
Do istej miery ho už všetci prežívame, nie? Ja už mám niekoľko rokov pocit, že sa blíži koniec sveta. Chveje sa a rozpadá, pretože sebadeštrukčná sila človeka je nekonečná.
Tento film nás pobáda, aby sme sa tomu postavili. Na to sa však musíme dokázať pozrieť do seba samého, do svojej duše, a zároveň otvoriť sa druhým okolo seba.
Keď máte v živote príležitosť priblížiť sa k tomu, koho nepoznáte, nakoniec zistíte, že vo svojej podstate sme všetci rovnakí. Ja verím, že okrem deštrukčnej sily máme v sebe všetci aj hlbokú empatiu.
Ak teda budeme musieť vymyslieť nový svet, pretože tento nám zlyhá, budeme to musieť urobiť ako skupina. Nie jednotlivo.
Vo filme je na pohľad veľmi málo nádeje a veľmi veľa beznádeje. Nevyľakal vás scenár?
Nie, bol som z neho nadšený. Páčil sa mi najmä záver.
Nie som žiadny veľký čitateľ, nie som ani cinefil, takže som si nevedel predstaviť, na aký typ filmu sa to bude podobať. Spoľahol som sa na intuíciu. Tak to robím vždy. Nemám žiadne očakávania, nechám sa viesť. A tento scenár ma neprestával prekvapovať, nikdy som nič také nečítal.
Áno, v tomto filme sa udeje veľa hrozných vecí, sú ukázané explicitne, až devastačne, je v ňom veľa bolesti. No zároveň je naplnený krásnymi myšlienkami.
Keď sa k nejakému filmu zaväzujem, nikdy neviem, či sa podarí a či sa vôbec dostane do kín. V tomto prípade som však veril, že aspoň zažijem úžasné dobrodružstvo.
To, že sme v Cannes, znamená, že som urobil dobré rozhodnutie.
Sergi López vo filme Sirât. (zdroj: FDC)Veľa toho počas filmu nepoviete, len ticho prechádzate púšťou. Aký máte vzťah k herectvu, ktoré je skôr fyzické?
Pracovať v púšti, to som si vedel predstaviť. Vyjadriť bolesť, akú človek zažíva pri smrti dieťaťa, to už som si vedel predstaviť ťažšie.
Moje deti už majú dvadsaťdeväť a dvadsaťsedem rokov, čiže to už nie sú úplné deti, no aj tak, predstava, že by som o nich prišiel, je neznesiteľná. Je to najväčšia nočná mora každého rodiča.
Vravel som si, neviem, ako toto zahrám. Jediná cesta je uveriť, že je to pravda. Že ste o dieťa prišli. Ja nie som Louis, nie som v púšti, celý film je fake. Ale vo chvíli, keď som na pľaci, ním som a nesiem v sebe celú jeho históriu. A telo na to reaguje samo.
Nebolo to príjemné, ale musel som v sebe nájsť odvahu. To je súčasť mojej práce.
Čo si myslíte o tom, keď vo filme zomrie dieťa?
