V niečom sme im vyšliapali cestu, v niečom sme ich nechali samých a obetovali ich za svoju bezpečnosť, hovorí o dnešnej generácii mladých ľudí francúzska režisérka CLAIRE BERGER. Do kín sa dostáva jej film Cudzí jazyk. Je o dvoch dievčatách, jednej z Nemecka, druhej z Francúzska, ktoré sa stretnú počas výmenného pobytu. Kým samy seba hľadajú a nachádzajú svoju cestu k slobodnému prežívaniu svojej identity, citlivo až úzkostne vnímajú radikalizujúci sa svet okolo seba a bojujú s rastúcou neistotou, ktorú v sebe cítia.
V rozhovore pre SME Claire Burger porovnáva strachy, v akých žijú ony, so strachmi a nenaplnenými nádejami, ktoré pred niekoľkými rokmi zažívala ona.
V rozhovore sa dočítate:
- čoho sa dnes boja mladí ľudia,
- prečo sa cítia bezmocní a nevidia politické východisko,
- či my dospelí myslíme dostatočne na budúcnosť detí,
- v čom sme fatálne zlyhali,
- v čom by nám mali mladí priznať zásluhy,
- prečo ich dnes získava krajná pravica,
- prečo je dôležité, aby sme vystúpili zo svojich komunít a premiešavali sa.
Dospievanie je náročný vek, ako ste ho prežívali?
Dosť ťažko. Z rôznych dôvodov. Už aj to, kde som sa narodila, malo na to vplyv. Vyrastala som pri nemeckých hraniciach, na mieste, ktoré bolo poznačené dvoma svetovými vojnami a baňami, ktoré zatvorili, takže veľa ľudí bolo nezamestnaných. Práve, keď mi začala puberta, sa moji rodičia rozviedli, doma bolo cítiť veľké napätie. No a okrem toho som si uvedomila svoju homosexualitu, s čím v tých časoch nebolo ľahké žiť.
Tešila som sa z každej príležitosti, keď som mohla odísť z domu, z mesta, od rodiny, a tou príležitosťou bývali práve jazykové pobyty. Tam som stretla nových kamarátov, mohla byť pri nich tým, kým naozaj som, žiť si svoje dobrodružstvo.
Kam ste chodievali?
Najčastejšie do Spojených štátov a Británie, ale bola som aj v Nemecku a Poľsku.
Pamätám si, že byť v cudzej rodine a rozprávať sa s ňou v jazyku, ktorý ešte neovládate dobre, je vyčerpávajúce. Nikdy ste sa necítili sama?
Čoby nie. Stáva sa, že rodiny, do ktorých sa dostanete, sú čudné. Musíte jesť čudné jedlá a keď neovládate dobre jazyk, ste v podstate inou osobou. No nad tým všetkým prevážil pocit slobody, že môžem byť tým, kým byť chcem, a že nenarážam na žiadne očakávania, aká mám byť.
Herec Sergi López pre SME: Byť v Cannes a piť s vami kávu považujem za úplne absurdné Čítajte Nezávidíte dnešným mladým ľuďom, že môžu byť slobodnejší ako v časoch, keď ste vyrastali vy?
Práve pred pár dňami som si takú otázku kládla. Nie. V niečom im závidieť môžem, ale nezávidím im úzkosť, ktorú mnohí prežívajú. Ja som síce vnímala hrozbu AIDS a mala som strach, že budem nezamestnaná, no nemala som pocit, že sa blíži koniec sveta. Myslím si, že mladí ľudia to dnes cítia. Cítia, že niečo je vo vzduchu a zrejme sa im to neprežíva ľahko. Boja sa vojny, boja sa klimatickej zmeny. A kým my sme žili vo viere, že keď o niečo bojujete, máte silu veci meniť, oni sa dnes cítia bezmocní a nevidia politické východisko.
Psychológovia vravia, že sa teraz často stretávajú s dospievajúcimi, čo si ubližujú a majú aj samovražedné sklony. Aj to patrí k vášmu pozorovaniu?
