BRATISLAVA. Túto vetu si beriem, hovorila, keď sedela medzi priateľmi a pozorne počúvala ich názory na to, čo sa deje vo svete alebo v ich živote. Nepotrebovala moralizovať alebo formulovať jedno múdre slovo za druhým, to, čo chcela povedať, dokázala presvedčivo vyrozprávať v príbehoch.
Tým si svojich čitateľov získala Eva Borušovičová, scenáristka, režisérka, spisovateľka. Zomrela vo veku päťdesiatpäť rokov, mala rakovinu kože.
Vždy si dávala záležať na tom, aby nebolo jasné, o kom v knihách píše. Nechcela, aby sa niekto do jej príbehov projektoval alebo sa potom, nebodaj, na ňu nahneval. Umne kombinovala to, čo sa stalo, s tým, čo sa nestalo, a predovšetkým, v tom, čo bolo, videla aj to, čo zostalo neviditeľné.

Jej priatelia zvykli žasnúť, že z ich rozprávania vytušila všetko. Aj to, čo pred ňou zamlčali.
Slovensko spoznalo Evu Borušovičovú najprv cez internetový časopis inZine. Vďaka jej poviedkam okamžite stúpla jeho čítanosť.