Poľovníctvo nie je o potrebe zabíjať. Je to životný štýl, hovoria filmárke v Hlase lesa

„Les sa má vychovávať pílou.“ To je azda najčastejšia veta, ktorá zaznie v novom dokumentárnom filme Zuzany Piussi. Volá sa Hlas lesa.

Zuzana Piussi si už pri svojej dokumentaristickej práci preskákala všeličo. Vrátane toho, na čo by veľa iných jej kolegov nemalo nervy.

Často sa púšťala do tém, ktoré boli nepohodlné. Išlo o témy komplikované na rôzne spôsoby – od zahmlievania pravdy zúčastnenými až po to, že tými zúčastnenými boli vplyvní ľudia.

Témy mali neraz politický podtext alebo sa politika dostala priamo do ich prvého plánu.

Dokumentaristka je dotieravá a nezriedka využíva metódu akoby naivného pýtania sa zodpovedných na problém. Akoby o ňom nebola dostatočne poučená. Môže to pôsobiť bizarne, ale niekedy sa tak akoby mimovoľne vyplavujú pre film prospešné informácie.

Piussi vie vycítiť dôležité, háklivé témy a zahryznúť sa do nich. Výsledné filmy majú z pohľadu spracovania témy kolísavú kvalitu, ale to, že ich autorka otvára, je užitočné.

Aktuálne medzi divákov vysiela opäť dokument na horúcu tému. Na tému ochrany lesa a ťažby dreva. Popri tom jej z lesa vyskakuje medveď, ako ďalší výrazný motív rozprávania.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Remo nakrúcal o medveďoch: Ľudí sme nazvali dezolátmi bez hlbšieho pohľadu do ich sveta Čítajte 

Hlasy a lesy

Lesníci, poľovníci, súkromní majitelia lesov, ochranári. Taká je základná zostava respondentov, ktorú autorka filmu dala dokopy. Sama pritom do obrazu nevstupuje a jej otázky zaznejú len v krátkych okamihoch.

Piussi necháva prehovoriť hlasy všetkých strán a drží na uzde svoju iróniu, ktorá je v niektorých jej filmoch vypuklá. Akoby chcela čo najserióznejšie vstúpiť do témy. Možno na ňu sama nemala vyhranený názor, a tak potlačila ironické facky vyjadrujúce jasný názorový postoj v prospech umiernenejšieho prieskumu veci. Jej film tak nepodkopáva očividná tendenčnosť.

Ochranár Juraj Lukáč vysvetľuje, aké riziká vyplývajú z podobných rúbanísk. (zdroj: Filmtopia)

Väčšina protagonistov snímky pôsobí tak, že si les vážia a pristupujú k nemu s dobrým úmyslom. Platí to nielen o ochranároch, ale aj o viacerých lesníkoch, ktorí síce odmietajú bezzásahovosť, ale sú presvedčení, že svojou prácou les kultivujú a pomáhajú mu. Že sa to neraz robí aj pílou? Veď tak ich to učili v škole. A veľké vyklčované plochy sú základom pre nový, vysadený les.

Lenže Piussi k tejto skupine šikovne prihadzuje aj „konvertovaného lesníka“. Muža, ktorého učili na univerzite to isté, ale on si uvedomil, že človek by mal vývoj lesného prostredia ovplyvňovať čo najmenej. Lebo aj mŕtve drevo je dôležité a plné života. Les si jednoducho poradí najlepšie sám.

No a potom je tu ešte jedna, takisto dôležitá skupina aktérov – súkromní vlastníci lesa. Iritujú ich iniciatívy typu My sme les, pretože les nie vždy patrí všetkým. Oni v tom svojom lese hospodária preto, lebo ich živí.

K extrémne cynickým vyhláseniam takého kalibru, aký prezentuje jeden usmievavý výskumník, sa neuchyľujú. Ten hovorí, že ak by vlastnil les, bolo by mu ukradnuté, že tam žijú nejaké chránené zvieratá ako vlk, rys či medveď. Proste by ich postrieľal.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Plamienky zomierajú na cestách, krakle môžu vyhynúť. Pre politiku sú ohrozené naše najvzácnejšie vtáky Čítajte 

Les a trofeje

Poľovníctvo nie je o potrebe zabíjať. Je to životný štýl. Tak o tom uvažujú lovci, ktorých režisérka zaangažovala do svojho filmu. Veď človek má lovectvo v krvi.

Nie všetci však lovia podľa pravidiel. Zdá sa, že naše lesy nie sú len plné trofejí, ale aj pytliackych praktík. A ako Piussi dokumentuje cez jedného rozrečneného (a nie nedôveryhodného) protagonistu, to „čierne“ poľovníctvo zasahuje aj do vysokých kruhov. Do tých „bezzásahových“. Veď kto by sa naťahoval s ľuďmi, ktorí majú moc?

Podobne ako sa v snímke objavil „konvertovaný lesník“, je tu takisto „konvertovaný poľovník“. Lovcom ostal, akurát vymenil pušku za fotoaparát. V dokumente to aj pekne vyargumentoval.

A jeden z tých, ktorých fascinuje pozorovanie zvierat viac ako čokoľvek iné, sa stáva ústredným protagonistom druhej polovice snímky.

Medvede sú mimo (lesa)

Druhá polovica filmu sa odkláňa od problematiky lesa k inej – k medveďovi. K vypuklej téme, ktorá sa v poslednom čase výrazne spolitizovala.

Samozrejme, medzi oboma témami existujú prieniky. Prečo veľké šelmy opúšťajú hĺbku lesa a dostávajú sa do blízkosti ľudských sídel, kde nachádzajú prístupnejšiu potravu? Nuž aj preto, že v lesoch je často príliš rušno, či už pre ťažbu, alebo pre turizmus.

Ťaženie dreva je tiež jedným z problémov súčasnosti. (zdroj: Filmtopia)

Film sa v tejto časti dopracúva k niekoľkým zaujímavým zisteniam, ale tiež ho spomaľuje snaha o budovanie napätia pri čakaní na živého medveďa alebo trochu zdĺhavá prechádzka v sadoch v sprievode biológa.

Na toho medveďa čaká Piussi po boku skúseného fotografa, ktorý vie, kam za šelmami ísť. Lenže tentoraz tam akosi nie sú. Volá kamarátovi, ktorý mu hovorí, že v oblasti bol odstrel. Vzápätí zavolá poľovníkovi, ktorý mu tvrdí, že tam nič nelovili. Tak čo je vlastne pravda? pokladá rečnícku otázku skľúčený muž.

Je to pre tento film dôležitá otázka. Napríklad – je pravda, že medvede sú na Slovensku premnožené, keď nejestvujú relevantné aktuálne štatistiky?

Piussi vo svojom dokumente hovorí aj o korupcii, lebo na rúbaní kalamitného lesa sa dá šikovnými manévrami pekne zarobiť. A tí, čo majú moc, sa môžu k lesu správať najmajetníckejšie bez toho, aby na to mali právo.

Čí je teda les, kto má pravdu? Film neponúka jednoznačnú odpoveď, ale ak bude čoraz viac patriť ľuďom s takým a podobným hulvátskym prístupom, ako bolo spomenuté, potom na to doplatia všetci. A to je vlastne kľúčová otázka – ako nájsť riešenie, aby sa to nestalo?