Príťažlivé výtvarné umenie netreba vždy hľadať v Bratislave. Dobrým príkladom je aktuálna výstava v Oravskej galérii v Dolnom Kubíne.
Predstavuje diela slovenských konceptuálnych a postkonceptuálnych umelcov. Pochádzajú zo súkromnej zbierky Prvej slovenskej investičnej skupiny a jej kurátorkou je ZUZANA BARTOŠOVÁ.
Historička umenia hovorí, že „Slovensko je vo výtvarnom umení skutočne bohaté – na tendencie, na talenty, na skvelé diela“. O to viac ju mrzí, že počas svojej samostatnosti nedokázalo zužitkovať jeho potenciál. A aj to, že na čele štátu i samotného ministerstva kultúry sú vizuálne nevzdelaní ľudia.
V rozhovore sa dočítate:
- Prečo je dôležité nielen v umení prekračovať hranice.
- Ako sa tvorilo umelcom koncom 60. rokov a čo sa zmenilo s nástupom normalizácie.
- Čím je slovenské výtvarné umenie bohaté.
- Ako si vysvetľuje stratégiu súčasného ministerstva kultúry.
- Čo hovorí na osud Kunsthalle.
Ste kurátorkou aktuálnej výstavy v Oravskej galérii v Dolnom Kubíne, v katalógu uvádzate, že konceptuálne umenie na Slovensku má svoje počiatky v polovici 60. rokov 20. storočia a jedným zo štartérov bol Alex Mlynárčik. Ten čerpal inšpiráciu aj zo svojich zahraničných ciest, ovplyvnil ho Paríž a zoznámenie sa s Pierrom Restanym. Do akej miery je dôležitý kontakt so zahraničnou umeleckou scénou, ktorá, ako sa viackrát ukázalo, poskytla impulzy aj pre slovenských umelcov?
Myslím si, že nielen pre umelca, ale vo všeobecnosti je dobré, ak človek nezostáva uzavretý len vo svojom malom privátnom priestore a v kultúrnom priestore svojej obce, mesta či krajiny.
Prekračovanie hraníc je veľmi dôležité, pretože v tom tkvie samotný princíp avantgardného a neoavantgardného umenia. Dokazuje to, že aj z iných možností, než boli dosiaľ známe a prezentované, sa dá čerpať. To otvára nové méty nielen pre umelca, pre jeho tvorbu, ale aj pre diváka, ktorý je vnímavý, zvedavý a chápe to.
Keď sme boli uzavretí v socializme, všetci, ktorých názory neboli ortodoxne komunistické, sa snažili ideologické hranice čo najviac prekračovať, lebo sa cítili neslobodní.
Nemohli cestovať, čítať tie isté knihy a vidieť výstavy ako v Paríži alebo v New Yorku... To bolo skľučujúce, zvlášť, keď ešte žila generácia, ktorá si pamätala slobodné časy.
Časy prvej republiky.
Áno. Zažili prvú Československú republiku a veľká časť z nich vychovávala svoje deti liberálnym spôsobom. Aspoň tí v mestách. Alex Mlynárčik je zo Žiliny, z kultúrnej rodiny, ktorá vnímala cudzincov ako pozitívum, a jeho túžba cestovať bola silnejšia ako obmedzenia.
Ako šestnásťročný ušiel s kamarátom do Rakúska, lebo už cítili tlak začínajúceho socializmu. Lenže Rakúsko bolo ešte v sovietskej zóne, chytili ich, zavreli a on – veľmi mladý – podstúpil rok väzenia na samotke. Napriek tomu ho to nezlomilo. Dokázal vyštudovať a len čo mal možnosť nadviazať reálne kontakty so zahraničím, tak to aj urobil.
Pýtal som sa tú prvú otázku aj v súvislosti so súčasnou vládou a vedením ministerstva kultúry, ktoré zdôrazňuje to slovenské, tradičné. Čo hovoríte na takúto stratégiu?
Zuzana Bartošová
- Študovala dejiny umenia na Univerzite Komenského v Bratislave.
- V rokoch 1990 – 1992 bola riaditeľkou Slovenskej národnej galérie.
- Prednášala Dejiny výtvarného umenia 20. storočia na Trnavskej univerzite.
- Bola zakladajúcou prezidentkou slovenskej sekcie Medzinárodnej asociácie kritikov umenia (AICA).
- Pôsobila ako vedecká pracovníčka v Ústave dejín umenia Slovenskej akadémie vied.
- Vedie Nadáciu súčasného slovenského výtvarného umenia.
Považujem to doslova za civilizačné nedorozumenie. Ak je niekto súčasný aktívny umelec, tak chce rezonovať s aktuálnym výtvarným dianím, ktoré v dnešnom globálnom svete nepozná hranice štátov ani obmedzenia národnosťou.
Vlastným prispením chce posunúť to, čo už pozná. Je to prirodzené. Preto sa nedá rozumieť tomu, čo chce ministerstvo kultúry.
Rozprávali sme o Alexovi Mlynárčikovi ako o európsky významnom autorovi. Ale on je aj veľký vlastenec. Napríklad sadil šípky spod Rozsutca na rôznych miestach sveta, to bola jedna z jeho akcií. Alebo organizoval slávnosť, autorský kolektívny happening Evina svadba na počesť životného jubilea Ľudovíta Fullu, ktorý namaľoval v roku 1946 svadobný sprievod.
Bola to pocta umelcovi, ktorý naozaj ctil tradíciu, hoci bol avantgardista a prekračoval hranice konvenčného výtvarného názoru.
Prístup súčasného ministerstva kultúry irituje mnohých umelcov. Čo s tým?
Neviem, či by pomohlo, keby sa čelným predstaviteľom tohto štátu proste vysvetlil jazyk výtvarného umenia. Väčšina tendencií nenapodobňovala realitu a ich autori sa nezamýšľali nad tým, či tvoria národne, alebo nie. Áno, boli aj umelci, ktorí čerpali z tradícií, ale posúvali ich do moderného výrazu.
Politici, ktorí sú dnes u nás pri moci, sú vizuálne nevzdelaní. Pani ministerka kultúry vystavila svoje diela na Bratislavskom hrade. Ona má istý talent, ale zabudla na to, že výtvarné umenie si už vyše sto rokov nectí to, keď niekto maľuje rovnako ako niekto iný.
Ak to niekto robí, necháva si to doma pre svoje potešenie. Ale verejne to vystaviť v situácii, keď vedie ministerstvo, do ktorého pôsobnosti patrí aj výtvarné umenia, je úbohé. Ak by to nebolo také nebezpečné, spojené s mocou, tak by to bolo úsmevné. Veď na výstavu prišiel aj pán predseda vlády a obrazy obdivoval.
Ak pani Šimkovičová ešte nebola v Musée d'Orsay, tak by som jej odporučila, aby sa zašla pozrieť do Paríža na impresionistov. Bude očarená a možno zistí, že to, čo maľuje ona, si nechá doma.
Na výstave v Oravskej galérii sú aj diela Rudolfa Sikoru. (zdroj: archív Oravskej galérie)Vyzerá to, akoby ľudia, ktorí teraz sedia na čelných pozíciách ministerstva kultúry, presadzovali umenie, ktoré je prvoplánovo zrozumiteľné. A to, čo im kladie odpor a zrozumiteľné nie je, tak odmietajú, zosmiešňujú alebo dehonestujú. Tým podporujú nevkusnú diskusiu ľudí, ktorí sa k nim pridávajú.
Alex Mlynárčik má na to jedno slovo: prekročiť. Jednoducho, nemôžete na niekoho rozprávať po francúzsky, keď francúzštine nerozumie. Ľuďom to treba vysvetľovať a obávam sa, že to robíme málo.
Slovensko je malé aj tým, že je rozdelené na kraje, kde ľudia žijú intenzívne regionálnym spôsobom. A závidia Bratislave, že tu sa deje niečo, na čo oni nemajú dosah. Ale napriek tomu, že Slovensko je také malé, myslím si, že by malo mať kultúrne periodiká globálneho charakteru. Tak ako bol napríklad v šesťdesiatych rokoch Kultúrny život.
Takisto existoval Výtvarný život, ktorý nebol ani tendenčný, ani generačný, ani úzkoprofilový. Zasahoval do všetkých sfér. Zásluhou týchto periodík aj ľudia v odľahlých častiach Slovenska vnímali kultúrne a umelecké počiny ako čosi, čo sem patrí. Toto sa stratilo.
Je niekoľko literárnych časopisov, aj zopár výtvarných, ale sú skôr názorovo rozdelené podľa toho, kto ich vedie a aký okruh autorov oslovuje, než by boli pluralitné a širokospektrálne.
Július Koller: Československo 21. augusta 1968 (zdroj: Prvá slovenská investičná skupina)Čo ste chceli komunikovať výstavou v Oravskej galérii?
Koncipovala som ju tak, aby bola príťažlivá aj pre diváka, ktorý nie celkom dobre rozumie efemérnym polohám konceptuálneho umenia. Preto som do nej zaradila aj postkonceptuálne diela autorov, ktorí sa vrátili k maľbe, ale s poznaním, či dokonca so skúsenosťou z konceptuálneho umenia.
Myslím si, že výstava by si zaslúžila celoslovenskú pozornosť, ktorá chýba. Nemôžem vyčítať súkromným médiám, že ich redaktori necestujú dosť často na Oravu, do Revúcej alebo do Prešova. Je to však veľká škoda, lebo ak sa v regiónoch niečo zaujímavé deje, celoslovensky to málo rezonuje.
Keď sa vrátim k autorom, ktorých ste vybrali na výstavu, mnohí z nich tvorili primárne v období socializmu. Dalo by sa povedať, aké mali títo konceptuálni umelci medzinárodné renomé? Či vôbec nejaké mohli mať v tých časoch?
Toto je výstava zo súkromnej zbierky, ktorú koncipujem od roku 1993. Presadila som, že jej ťažiskom sú diela autorov neoficiálnej slovenskej výtvarnej scény. Keď som prestala pracovať v Slovenskej národnej galérii, oslovil ma generálny riaditeľ Prvej slovenskej investičnej skupiny Peter Vajda, ktorý túžil po zbierke kvalitných obrazov.
Dlho som s ním rokovala, aby som ho presvedčila, že práve diela autorov, ktorí nepodľahli zvodom a nestali sa socialistickými umelcami, aby žili lepšie ako ostatní, tých, ktorí si podržali svoje osobnostné názory a autorskú poetiku liberálnych šesťdesiatych rokov, keď mohli tvoriť slobodnejšie, majú byť ťažiskom zbierky.
A čo sa týka ich medzinárodného renomé... Pokiaľ išlo o koniec 60. rokov, tak viacerí ho už mali. Vystavovali vo Francúzsku, v Taliansku, Rakúsku i v Nemecku v galériách, ktoré presadzovali mladých neoavantgardných umelcov. Západonemecký novinár Klaus Groh o nich napísal knihu Aktuelle Kunst in Osteuropa, v ktorej je Slovensko bohato zastúpené.
Na jej obálke je dielo Rudolfa Sikoru. Ak by bola liberálna politika šesťdesiatych rokov pokračovala, určite by mali slovenskí konceptualisti úspech na euroamerickej výtvarnej scéne.
Takto sa však stali známymi dvaja-traja spomedzi nich. Tí, ktorí to stihli. A stihli to v podstate tí, ktorých diela oslovili Pierra Restanyho, okrem nich aj Milan Dobeš a Jozef Jankovič.
Peter Bartoš: Viditeľné a neviditeľné dráhy za clonou (zdroj: Prvá slovenská investičná skupina)Koncom šesťdesiatych rokov pri uvoľnených pomeroch im ešte doba priala?
Treba povedať, že tu v Bratislave bola roku 1968 významná udalosť: Danuvius'68. Vernisáž sa v dôsledku okupácie Československa vojskami Varšavského paktu posunula, ale výstava sa uskutočnila. Bolo to bienále mladých, ktoré sa malo striedať s rovnakým podujatím v Paríži.
Prišli k nám zahraniční publicisti a výtvarní kritici, ktorí videli mnoho ateliérov. Spoznali, že na Slovensku tvoria jedineční autori. Bolo by to iné, keby to ďalej pokračovalo. Mnohí by sa stali významnými. Lenže Danuvius'68 bol prvou a poslednou medzinárodnou výstavou mladých umelcov.
V temných rokoch tzv. normalizácie dokázali udržiavať osobné kontakty so zahraničím len niektorí z nich, najmä neokonštruktivista Milan Dobeš, sochár Jozef Jankovič a akčný umelec Alex Mlynárčik. Na aktuálnej výstave však ich diela nie sú zastúpené.
Aká bola dynamika výtvarnej scény v druhej polovici šesťdesiatych rokov? Prepájali sa výtvarníci, o ktorých teraz hovoríme, aj s inými umelcami – spisovateľmi, filmármi?
Iste. Napríklad filmári Elo Havetta a Juraj Jakubisko absolvovali Strednú školu umeleckého priemyslu, boli spolužiakmi a najmä priateľmi budúcich výtvarných umelcov. Neskôr spolupracovali. Pozrite sa na Havettov film Slávnosť v botanickej záhrade – to je vlastne vizuál Vlada Popoviča.
Takže áno, vtedy bola väčšia súdržnosť. Aj preto, že existovali pluralitne koncipované časopisy, ktoré som už spomenula. Neboli skupinové, bublinové, názorovo a generačne rozdelené. Celá scéna bola otvorená. Samozrejme, existovali prestížne aj konfliktné typy umelcov. No každý o každom vedel, mal predstavu, ako tvorí, to bolo asi to najdôležitejšie.
Idea pluralitnej výtvarnej scény, ktorá prišla s postmodernými filozofmi, žila u nás vlastne už koncom šesťdesiatych rokov. Jednotlivé smery sa navzájom predbiehali. Mladí ambiciózni autori sa snažili byť aktuálni, absorbovali do svojej tvorby najnovšiu tendenciu a túžili k nej pridať vlastné vyjadrenie. Ak s odstupom desaťročí pozrieme na toto obdobie horizontálne, tak jednotlivé smery vlastne existovali vedľa seba.
Neokonštruktivisti tvorili popri tých, čo vyznávali Novú figuráciu, na scéne už boli konceptuálni aj akční umelci. Práve preto vnímam slovenskú situáciu ako jedinečnú, lebo bola pluralitná. Obdivujem, že nebola uniformná.
Sedemdesiate roky však rozdávali karty nanovo. Ako sa to prejavilo?
Obdobie od vpádu vojsk po rok 1972 nazývam rokmi kultúrnej zotrvačnosti. Organizovali sa už výstavy angažovanej tvorby a písalo sa, že sa má tvoriť realisticky. Viacerých publicistov a pedagógov vyhodili z práce, niektorých, ako manželov Kalinovcov, dokonca uväznili. Ale mladí výtvarní umelci žili vlastnou tvorbou. Vtedy realizovali najvýznamnejšie kolektívne happeningy.
Až na jeseň 1972 sa konali tzv. normalizačné zjazdy umeleckých zväzov, výtvarný vylúčil spomedzi svojich členov úspešné osobnosti šesťdesiatych rokov vrátane kritikov umenia a všetkých neoavantgardných umelcov.
Najväčšie talenty potom nemohli vystavovať a médiá o nich mlčali. Keď je však niekto presvedčený o svojej umeleckej pravde, tak si ju nedá ľahko vziať.
Karty sa síce rozdali nanovo, ale mnohí umelci spravili úžasný krok smerom k sebe. Nevzdali sa svojho výtvarného jazyka, svojej autorskej poetiky.
Nemohli sa zúčastňovať na verejnom živote, ale ďalej tvorili slobodne, hoci v súkromí, navzájom konfrontovali svoje práce, vystavovali na neformálnych miestach. Časom vlastnými aktivitami vytvorili pluralitnú neoficiálnu scénu.
Áno, ale zrejme im to skomplikovalo bežný život. Veď museli aj z niečoho žiť, nie?
Slovenským špecifikom je, že všetci absolventi vysokej výtvarnej školy boli automaticky registrovaní Slovenským fondom výtvarného umenia, čo im umožňovalo realizovať výtvarné diela. Aj tí, ktorých vylúčili z verejného života, existovali vlastne ako živnostníci.
Zákon o podiele výtvarnej výzdoby pri každej verejnej investícii – škole, nemocnici, administratívnej budove – im dával možnosť realizovať monumentálne diela, ktoré nemuseli byť figuratívne. Výtvarné komisie okrem pomníkovej tolerovali aj dekoratívne. Z ich honorárov žili viaceré osobnosti šesťdesiatych rokov, ktoré mali kontakty s architektmi.
Mladší umelci začali neskôr a už mali horšiu pozíciu. Medzi nimi je však početná skupina autorov, ktorí si našli osobnostný názor, hoci študovali počas tzv. normalizácie na socialistickej akadémii. Formoval ho Rudolf Fila, ich stredoškolský profesor.
Odolali tlaku, netvorili podľa predstáv ideológov. Prijali civilné povolania. Zväčša boli učiteľmi na ľudových školách umenia. Po Nežnej revolúcii sa nazvali Skupina A-R (Avance retard).
Slovensko je vo výtvarnom umení skutočne bohaté – na tendencie, na talenty, na skvelé diela.
Zužitkovali sme to?
Nedostatočne, a to je veľká škoda. Za viac ako tridsať rokov samostatnej republiky sme nedokázali zužitkovať potenciál nadšenia z prvých dvoch rokov po Nežnej revolúcii. Vtedy bol o slovenské výtvarné umenie skutočne veľký záujem. Za dva roky, čo som riaditeľkou, vyviezla Slovenská národná galéria do zahraničia temer dve desiatky výstav.
Bolo to aj tým, že som inštitúciu vnútorne rozčlenila na tri časti, Galériu starého a moderného umenia, Galériu súčasného umenia a Galériu architektúry, úžitkového umenia a dizajnu. Pre zahraničie sme sa stali čitateľnými. Juraj Žáry toto rozdelenie zrušil.
Hovoríte, že potenciál slovenského výtvarného umenia bol potom akoby inštitucionálne udusený?
Áno. Po dvoch rokoch ma bez uvedenia dôvodu odvolali z pozície riaditeľky a nový riaditeľ Juraj Žáry, inak odborník na stredovekú architektúru, mi ponúkol miesto administratívnej sily, ktoré ani nevyžadovalo vysokoškolské vzdelanie.
Moja právnička mi poradila, aby som ho radšej vzala, lebo v nebezpečných deväťdesiatych rokoch ma mohlo ministerstvo kultúry, ktoré riadil Dušan Slobodník, začať osočovať bez toho, aby som sa o tom dozvedela. Potom však Žáry zrušil aj toto miesto a ponúkol mi, aby som sa stala dozorkyňou v expozíciách. Evidentne slúžil mečiarizmu. Radšej som išla prednášať na Trnavskú univerzitu.
Už za Žáryho sa začalo slovenské umenie uzatvárať. Po ňom sa stal riaditeľom priemerný výtvarník Muška. Trvalo viac rokov, kým Slovenskú národnú galériu začala viesť Katarína Bajcurová, historička umenia, ktorá problematike zbierkotvornej inštitúcie rozumie.
Dynamika aktivít sa však medzičasom utlmila. Za celé obdobie od môjho odvolania Slovenská národná galéria vyviezla minimum výstav do iných krajín. A rovnako málo zahraničných predstavila slovenským divákom.
Ladislav Čarný: Dialóg s Messerschmidtom (zdroj: Prvá slovenská investičná skupina)A čo hovoríte na osud Kunsthalle?
To, čo sa stalo s Kunsthalle, je hanba, pretože tento typ inštitúcie má každé hlavné mesto. Druhá vec je, ako Kunsthalle v Bratislave obsahovo napĺňala svoj priestor. Som zanietená presadzovať slovenské výtvarné umenie na európskej aj na celosvetovej úrovni.
Lebo na to máme. Keby sa bola zapojila do európskej siete príbuzných inštitúcií a jej riaditelia by presadzovali slovenskú účasť do širšie koncipovaných medzinárodných výstav, tak to by bol jej pravý zmysel.
Prvé vedenie, Juraj Čarný s Richardom Gregorom, tento smer naštartovalo. Lenka Kukurová vtedy pripravila presvedčivú medzinárodnú výstavu Strach z neznámeho, ktorú by ste mohli vidieť hoci aj v Múzeu moderného umenia v New Yorku.
Po ich odvolaní tam bolo ešte niekoľko zaujímavých expozícií, ale pri spätnom pohľade je ich za ten čas veľmi málo. Pod osud Kunstahlle sa podpísalo nekoncepčné riadenie slovenskej kultúry s meniacimi sa straníckymi nominantmi na jeho čele.
Čo dávalo výtvarné umenie ľuďom v minulosti a čo im dáva dnes?
Môj obľúbený filozof J. F. Lyotard píše, že výtvarné umenie má povznášať k vznešenému. To, myslím, ho charakterizuje naprieč dejinami. Zároveň má svoje špecifiká. Jedným z nich je, že reprezentuje, že je spojené s mocou. Keď nastúpia populistické alebo totalitné režimy, výtvarné umenie na to dopláca ako prvé.
Je to preto, že je slobodné, že zavadzia, lebo používa medzinárodne zrozumiteľný jazyk, ktorý nepotrebuje tlmočníka. A je tu aj druhá vec – ak je výtvarný umelec významný a jeho diela sa dobre predávajú, tak môže byť skutočne bohatý.
To sa spisovateľovi, básnikovi či skladateľovi ťažko podarí. Ale pri nástupe tzv. normalizácie sa vynorila predovšetkým závisť priemerných výtvarníkov voči talentovaným osobnostiam. A mám obavy, aby sa táto situácia nezopakovala.
O výstave
Výstava v Dolnom Kubíne ukazuje neveľkú, ale významnú časť domácej výtvarnej scény. V Oravskej galérii trvá do 15. júna.
Zostavená je z diel zo zbierky Prvej slovenskej investičnej skupiny, ktorá je aj majoritným vlastníkom vydavateľstva Petit Press, vydavateľa denníkov SME aj Korzár.
„Kompozície Stanislava Filka, Júliusa Kollera, Petra Bartoša, Rudolfa Sikoru, kresby Milana Adamčiaka, grafiky a objekt Dezidera Tótha, fotografie premyslene pripravených udalostí Michala Kerna a Ľubomíra Ďurčeka či objekt Jany Želibskej predstavujú tvorbu kľúčových osobností slovenského konceptuálneho umenia, ktoré sa u jednotlivých autorov prelína s umením akcie aj inštalácie, výnimočne aj s arte-povera,“ píše v sprievodnom katalógu Zuzana Bartošová. Pripomína, že naposledy spomenutými tendenciami sa inšpirovali Juraj Bartusz či Juraj Meliš, ktorí sú na výstave takisto zastúpení.
„Vystavené diela Vladimíra Havrillu, Mariána Mudrocha rovnako ako Milana Bočkaya, Daniela Fischera, Igora Minárika a Ladislava Čarného možno považovať za postkonceptuálne. Každý z nich iným spôsobom reagoval na prekročenie hraníc tradičných výtvarných disciplín smerom k intelektuálne náročnej výpovedi, za ktorou stálo práve poznanie konceptuálneho umenia,“ uzatvára Zuzana Bartošová.
