„Chcela som ísť domov, ale niekto ma zle pochopil a teraz som v domove,“ vraví jedna z postáv. V domove dôchodcov, kde ošetrovatelia posúvajú kolíky na chodúľkach, aby sa klientom už nemuseli dívať do očí. Na mieste, z ktorého sa už neodchádza a v ktorom sa zaživa meníte na duchov.
Činohra Slovenského národného divadla uviedla ako svoju poslednú inscenáciu sezóny neobyčajný text Duchovia sú tiež len ľudia švajčiarskej dramatičky Katje Brunnerovej. V priestore divadelného štúdia ho režírovala Kamila Polívková.
Emília Vášáryová, František Kovár, Zuzana Kocúriková či Dušan Jamrich v nej bez príkras, stereotypov a zjednodušení hovoria o starnutí a mnohých jeho rovinách.
Keďže už o pár desiatok rokov bude Slovensko jednou z krajín s najstarším obyvateľstvom v Európe, mali by sme ich počúvať veľmi pozorne.
Už nie som človek, podobám sa na izbovú rastlinu
Režisérka Kamila Polívková už po druhý raz na javisko Slovenského národného divadla prináša znepokojivú víziu sveta budúcnosti. Jej predchádzajúca inscenácia Koncert na želanie hovorila o epidémii osamelosti, ktorá zásadne ničí mentálne zdravie súčasníkov. Starobou by sme sa mali zaoberať rovnako intenzívne.
Za všetko by mohli hovoriť čísla. V roku 1980 žilo na Slovensku trinásť percent ľudí nad 60 rokov. Podľa údajov Výskumného demografického centra sa v roku 2018 tento podiel zvýšil až na dvadsaťdva percent. V roku 2050 to však bude dokonca viac ako 37 percent. Po roku 2050 bude podľa prognóz na Slovensku vrcholiť aj demografická krivka staroby. Na jedného seniora pripadnú iba dvaja dospelí ľudia v produktívnom veku.
