Stál pri založení Modusu a na klávesoch hral vo Fermate, maľuje, bol divadelný scénograf a dodnes vytvára filmové kulisy pre veľké produkcie ako filmový architekt. TOMÁŠ BERKA si však nájde čas aj na písanie kníh. Vytvoril ich už desať, sú medzi nimi tituly o slovenskom rocku aj o filmovej architektúre.
Podstatné miesto má autobiografická tvorba. Spomienky na detstvo a bigbiťákov, umelcov a bohémov šesťdesiatych rokov pod názvom Blumentálske blues pred pár dňami vyšlo v druhom, prepracovanom vydaní. A súčasne Berkovi práve vyšla aj kniha Backstage, v ktorej opisuje svoje skúsenosti s mnohými známymi umelcami.
„Chcel som ukázať, čo sa odohráva v zákulisí. Nie to, kto s kým spal, ale čo sa odohráva predtým, než dielo dostane výsledný tvar. Ešte pred vernisážou, koncertom, krstom albumu či knihy, divadelnou či filmovou premiérou. Má to byť také moje poďakovanie ľuďom, ktorí ma s dobrým úmyslom nakopávali – vieme kam.“
V rozhovore sa dozviete aj:
- prečo sa rozhodol napísať autobiografickú knihu o mladosti medzi bigbiťákmi, bohémami a známymi umelcami,
- čo znamenalo žiť ako rocker v husákovskej normalizácii,
- ako vyzerajú potemkinovské dediny v Rusku a vo filmovom priemysle,
- prečo sa ľudia nechávajú radi klamať.
Pohybujete sa v rôznych sférach umenia, v oblasti hudby, výtvarného umenia, filmu. Aké miesto tam hrá literatúra?
Až v zrelom veku. Literatúra prišla vlastne ako posledná. Tieto ambície som v mladosti nemal, vtedy sme takmer nestíhali žiť. Na staré kolená som si povedal, že si dám dokopy spomienky a vznikla z toho kniha Blumentálske blues. Po búrlivom rockovom krste a podľa reakcií som zistil, že to malo celkom slušnú odozvu. Myslím, že tam hralo úlohu aj to, že pri autobiografii sa autori často sebavedome búchajú do pŕs, čo všetko spravili a dokázali, ukazujú omedailované prsia. Ja som to písal iným slovníkom, robil som si z toho tak trochu zábavu, čo si myslím, že ocenili ľudia z rockového aj filmárskeho prostredia.
Letný literárny výber vložený v denníkoch SME a Korzár Čítajte Mali ste nejaké literárne vzory?
Chcel by som si udržať taký trochu woodyallenovský štýl, takisto ma inšpirovali aj spomienkové knižky Jula Satinského a Lasicov štýl ponímania sveta. Skrátka pospomínať si na to, čo ľudí vie potešiť a pobaviť. Asi sa zhodneme, že dnešná doba veľmi humorná nie je a asi ešte ani dáky čas nebude.
Dôležité je, aby sa sám autor nebral smrteľne vážne?
Presne. Na to som nikdy nebol. Už keď som sa ako dieťa ocitol v novinách ako člen pionierskej družiny Jánošík, otitulovali ma tam ako triedneho šaška. Vždy som si robil z vážnych vecí srandu, nemusím sa pretvarovať, mám to niekde v ponožkách. Len neviem po kom, lebo otec bol mimoriadne slušný a veriaci človek a navyše zarytý abstinent. Príliš som sa mu po tejto stránke nevydaril. Ale priviedol ma k maľovaniu.
