KOŠICE. Práve som spoluväzňovi vysvetľoval, aké sú pravidlá hry, keď som na šachovnici uvidel tieň. Dvihol som zrak, nado mnou stál dozorca. Chcel, aby som si jednu partiu zahral s ním.
Postupne som mu vyraďoval figúrky, až som mu dal šach mat. Vedel som, že ma to môže stáť život, ale nemohol som si pomôcť. Niečo sa vo mne vzbúrilo. Vravel som si, toto je moja chvíľa dôstojnosti, nedám si ju vziať.
Keď stál Enric Marco pred publikom, bol maximálne uvoľnený. Väčšina tých, ktorých počas holokaustu deportovali do koncentračných táborov, nedokázala o svojej skúsenosti rozprávať. Enric Marco s tým žiadny problém nemal.
Jeho výpoveď bola farbistá a pútavá, s premyslene budovaným napätím.
"Štekali na nás psy a do tvárí nám svietili reflektory. Kremačné pece pracovali dvadsaťštyri hodín denne, nad hlavami nám stúpal dym. Keď sem raz vstúpiš, aj ty vyjdeš tam tým komínom, vraveli nám esesáci pri vchode," dramatizoval.
Krutá výpoveď o slovenskom ľude. Nič z toho, čo hovorí, nedáva zmysel, veď stačí, že je jedinečný Čítajte Pre herca, ako je Eduard Fernández, je takáto postava darom. Za film, kde mohol vďaka nej vytvoriť bohatú hereckú kompozíciu, dostal cenu Goya, prestížne španielske ocenenie. No pre organizáciu, ktorá v Španielsku zastupovala väzňov z koncentračných táborov, bol Enric Marco prekliatím.
Najprv jej niekoľko rokov predsedal a potom jej zasadil úder, po akom sa dá len ťažko spamätať.
Prekvapenie po škandále
Enric Marco bol vyše tridsať rokov najznámejším Španielom z koncentračného tábora v nemeckom Flossenbürgu.
Vo filme Marco rozprávajú režiséri Jon Garaño a Aitor Arregi jeho príbeh od roku 1999, keď sa na tragické miesto zo svojho životopisu vrátil a snažil sa získať oficiálny dokument, že tam bol väznený.
