„Boli mnohé pokusy prečítať Bajzov román do konca, ale úporný zápas s driemotami odradil mnohých nadšencov. My sme dvaja, mohli sme sa striedať.“
Takto kedysi opísali Lasica a Satinský v predstavení Náš priateľ René prvý slovenský román od Jozefa Ignáca Bajzu René mládenca príhody a skúsenosti.
Kniha nemá len kostrbatý názov, autor ju písal svojskou slovenčinou, ktorú si sám vymyslel a od jej vzniku nás delí priepasť takmer 250 rokov. Napriek tomu má toto dielo miesto v európskej literatúre a niektoré Bajzove postrehy tnú do živého aj dnes.
Anglický bohemista David Short knihu nielen prečítal, ale aj preložil. Bajzov René aktuálne vychádza prvýkrát v angličtine, čo je vôbec prvý preklad románu do cudzieho jazyka.
V článku sa dočítate:
- ako sa prekladal prvý slovenský román do angličtiny,
- čo je nebezpečné na krokodíloch v Egypte a aké zviera je morský kôň,
- v čom bol román Jozefa Ignáca Bajzu nebezpečný pre vrchnosť a prečo mal problém s cenzúrou,
- v čom boli nadčasové a trefné jeho štipľavé epigramy o Slovákoch.
V skutočnosti som sa veľmi bavil
„Všetko sa udialo v priebehu posledných piatich-šiestich rokov. Odvtedy som preložil niekoľko ďalších kníh, takže starý dobrý Bajza sa teraz stratil v hlbších zákutiach mojej pamäti. Ale pamätám si, že pri prekladaní som ocenil zvlášť zmysel jeho postojov. Pripomínali mi, možno prekvapivo, rozmarnosť, akú nájdete u Karla Čapka alebo Jane Austenovej. Tá spoločnosť dosť hovorí o samom Bajzovi. Čo ma počas práce zaujalo, netýkalo sa ani tak štýlu ako skôr štruktúry románu, Bajza do románu zakomponoval množstvo básní a epigramov. V skutočnosti som sa pri preklade veľmi bavil. Dúfam, že som bol úspešný,“ hovorí David Short.
Tento 82-ročný anglický prekladateľ učil na londýnskej univerzite češtinu a slovenčinu, neskôr začal prekladať. Dnes má za sebou štyri desiatky titulov slovenskej a českej literatúry, v poslednom období prevládajú práve tituly v slovenčine.
Prekladateľ David Short pri Temži vo Windsore. (zdroj: Archív D. S.)Pustil sa do ťažiskového titulu slovenskej literatúry starého vyše dvoch storočí, ktorý je navyše napísaný svojráznym jazykom. Pôvodný text je zavše ťažko zrozumiteľný aj pre mnohých Slovákov.
David Short však pripomína, že pracoval s viacerými verziami knihy. Jednou bol verný prepis pôvodného textu, druhou kompletné vydanie, ktoré pripravil v modernej slovenčine Jozef Nižnánsky a treťou skrátená a modernizovaná verzia knihy. V modernej verzii sa volá Príhody a skúsenosti mladíka Reného.
„Môj text sa najviac drží modernizovaného vydania, ktoré sa zdá byť bezchybné aj prístupné,“ vysvetľuje.
Román v anglickom znení René, or: A Young Man’s Adventures and Experiences práve vyšiel v Liverpool University Press. Tvorí súčasť edície Štúdie o osvietenstve Oxfordskej univerzity.
Prvé anglické vydanie prezentovali na začiatku júna v Letnej čitárni u Červeného raka v Bratislave, ukážky z Bajzovej knihy divákom predniesli herci Lukáš Latinák a Juraj Kemka.
Herci Lukáš Latinák a Juraj Kemka prednášajú divákom ukážky z Bajzovej knihy v Letnej čitárni u Červeného raka v Bratislave. (zdroj: Ľubomír "Bafo" Drahoš )David Short podotýka, že pre preklad sa nerozhodol z vlastnej iniciatívy, ale ako skúseného prekladateľa ho oslovila literárna vedkyňa, komparatistka Dobrota Pucherová z Ústavu svetovej literatúry Slovenskej akadémie vied (SAV).
Knihu zostavila spoločne s Erikou Brtáňovou z Ústavu slovenskej literatúry SAV a okrem Shortovho prekladu obsahuje aj vedecké štúdie, rozsiahly úvod, ilustrácie a poznámkový aparát pre čitateľov v zahraničí.
„Prekladateľa som začala hľadať ešte niekedy v roku 2018,“ hovorí Dobrota Pucherová.
„Prvý prekladateľ, ktorého som oslovila, mi to asi po pol roku vrátil s tým, že sa na to necíti. Je to náročný text. Prekladateľka Júlia Sherwood mi však odporučila Davida Shorta - a vedela prečo. David je vyštudovaný bohemista, aj preto mu Bajzova slovenčina, plná bohemizmov, bola blízka. Myslím, že ho preklad nesmierne bavil, dokonca popri prekladaní robil aj vysvetľujúce poznámky pod čiaru, s takou vedeckou vášňou sa zahryzol do toho textu.“
Kůsaňí jeho jedovité jest
„Daromné bolo všetko Don Varletovo úsilie, aby svojho syna Reného odhovoril a strašnými historkami odradil od cesty do cudziny.“ Tak znie prvá veta prvého slovenského románu. Rozpráva o mladíkovi Reném, synovi kupca z Benátok, ktorý sa spolu so sprievodcom Van Shiphoutom vydá na cesty.
Takto však znie text len v modernej slovenčine. Úprava do značnej miery stiera pôvab pôvodnej starej knihy, ktorá sa zachovala len v niekoľkých zažltnutých exemplároch.
„Sednúc do loďi, z mnohonásobním krámem bili sa pohnúli proťi potoku Cahiru,“ opisuje sa v knihe cesta po Egypte, pričom potokom sa myslí najdlhší veľtok sveta Níl. R
ené tu zažije útok divého tvora: „Stvor tento z mnohími jinšími zázračními jest obivatel Nila, ale v noci toliko. Ve dně sucho líbi a juž chodí, juž sa krije a skovává zpotajemnosťi, hledajíc k pokrmu živého něčo. Kďiž ništméň človeka pohltá, ríkajú, že nad kosťámi plače. Roďí sa z vajca téj veľikosťi, ktoréj husacé jest... a kďiž naháňá, ňikdo jemu uťécti v stave ňeňi... Stvoru tak zpísanímu jest jméno crocodil. Kůsaňí jeho jak jedovité jest, skusiťi bilo na Renaitovi.“
Reného napadol aj ďalší tajomný divý tvor. V noci totiž spadol do jamy, čo bola vlastne pasca, rovno na chrbát obludy, na ktorej potom jazdil až do rána, keď ho stade vytiahli domorodci. Bol to hroch.
„Visokosti a velkosťi jest jak vůl, zubi jak ďivoký veper, a pre podobnosť, kterú veľkú má z koněm, nazívaná bívá morský kůn.“
Obálka prvého slovenského románu z roku 1873. (zdroj: Slovenská národná knižnica, sign. SD 164)Podobných historiek zažije René v exotickej cudzine viacero. Stroskotá na mori, dostane sa do otroctva, blúdi po Oriente, kde hľadá sestru Fatimu, medzitým sa zamiluje do moslimskej princeznej Hadixy, s ktorou si píše siahodlhé sentimentálne listy.
Spomenutá narážka Lasicu a Satinského na istú bizarnosť a rozvláčnosť knihy nie je prehnaná a čítanie nie je jednoduché ani v modernej slovenčine. Dej sa zavše triešti, odbočuje do nepochopiteľných zákrut, súvetia sú kostrbaté, občas na hranici zrozumiteľnosti.
Dobrota Pucherová pripúšťa, že čítanie nášho prvého románu chce odhodlanie.
„Román je zdanlivo rozťahaný a má veľa odbočiek. Bajzov štýl odzrkadľuje bremeno mnohých funkcií, ktoré román v takej málo rozvinutej čitateľskej kultúre ako tá slovenská v 18. storočí musel napĺňať: didaktickú, historickú, spoločensko-kritickú, politickú, filozofickú, etnologickú, lingvistickú, estetickú a tak ďalej,“ vymenúva.
Výsledkom je hybridný román, ktorý má znaky mnohých žánrov, veľkú časť príbehu tvoria monológy postáv alebo úvahy rozprávača, postavy sú zredukované na typy, ktoré reprezentujú isté myšlienky.
„Pre osvietenský román to však nie je nič výnimočné, nájdeme to aj u Voltaira. Bajza si nenechá ujsť žiadnu príležitosť, aby svojho čitateľa poučil. Vysvetľuje, čo je to mumifikácia, čo káže islam, ako pripraviť rôzne bylinné odvary, ako produktívne obrábať pôdu, dáva lekcie o starovekých Egypťanoch alebo ponúka svoje názory na také rôznorodé veci ako celibát katolíckych kňazov, cenzúra či budovanie národného povedomia. Bajzov román treba preto čítať ako okno do mysle vzdelaného, idealistického Slováka z 18. storočia, ktorý bol nesmierne frustrovaný zaostalosťou, provinčnosťou a predsudkami uhorskej spoločnosti. Namiesto toho, aby bola jeho námaha ocenená, narážal na cenzúru a šikanovanie.“
Kapitulská ulica v Bratislave, kde spisovateľ žil na sklonku života, pravdepodobne v dómskej fare, na fotografii budova ružovej farby. (zdroj: Marko Erd)René bol aj nebezpečný
V Presspůrských nowinách, našich vôbec prvých novinách, vyšla 8. júna 1785 krátka správa. „Tohoto roku wyssla jedna w nassi uherské slowenčině sepsaná kniha, která má nasledujícý tytul: René mláďenca příhody a skussenosti, které wydal Jozef Ignac Bajza,“ písali pre tú hŕstku čitateľov, ktorá noviny čítala. „Tato kniha záleží ze dwouch částek.“
Bajza chcel naozaj knihu pôvodne vydať v dvoch dieloch: v prvom zažíva René dobrodružstvá v Oriente, v druhom prichádza do autorovej krajiny, do horného Uhorska, kde je ohromený miestnymi pomermi: „Pohnime k pokoleňú slowánskímu, které se tu taďe hore podle potoka Wáha rozťahuje – odtúď sa ňúter do krajini wpusťime.“
Druhý diel sa však k čitateľom nikdy nedostal. Kniha sa práve tlačila u známeho prešporského kníhtlačiara Landerera, ale cirkevní predstavitelia dostali echo, tlač prerušili, náklad od tlačiara kúpili a zlikvidovali.
Nepoznáme ani záver románu. To, že sa zachovali dva nekompletné výtlačky, ktoré sa dnes nachádzajú v Slovenskej národnej knižnici, je malý zázrak.
Vydanie Reného v angličtine. (zdroj: Liverpool University Press)„Druhú časť, v ktorej René so svojím mentorom putuje dnešným Slovenskom a referujú o neveľmi utešenej realite 80. rokov 18. storočia, tvoria drobné príhody. Osloví čitateľa so zmyslom pre satiru a komickosť,“ približuje literárna vedkyňa Erika Brtáňová.
Podľa Dobroty Pucherovej je druhá časť Bajzovho románu typickým osvietenským literárnym prejavom. Nedá sa oddeliť od reforiem, ktoré boli nevyhnutné v zaostalom Uhorsku, s masou poddaných žijúcich v bázni, iracionálnej oddanosti vrchnosti a v poverách.
„Uhorská katolícka cirkev a šľachta odmietala ešte aj tie reformy, ktoré presadzoval cisár Jozef II.,“ hovorí.
„Bajza bol veľký stúpenec jozefínskych reforiem a medzi jeho snahy patrilo obmedziť šľachtické privilégiá a moc cirkvi, budovať patriotizmus a niečo ako občiansku spoločnosť, kde ide o verejné blaho. Keďže uhorská šľachta a cirkev nemohla cenzurovať cisára, cenzurovali Bajzu. Pre uhorskú vrchnosť bol René nebezpečný.“
Kým ohľadom prvej časti románu Bajza nikdy nenavštívil Orient a vychádzal len z rôznych dobových cestopisov, aby ukázal svet, aký bežný smrteľník nemohol spoznať, v druhej časti písal už o krajine a ľuďoch, ktorých dobre poznal. Kritiku nadeľuje všetkým rovnako: zemanom aj sedliakom, farárom aj židovským krčmárom.
„To, za čo bojoval, bola reforma katolíckej cirkvi a individuálna sloboda. Za dôležité považoval aspoň základné vzdelanie pre všetkých, aby vedeli všetci písať a čítať a mohli obhajovať svoje práva a zúčastňovať sa na verejnom živote,“ zhŕňa.
Ďalšia literárna vedkyňa, Anikó Dušíková z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, ktorá skúmala vzťah Bajzovho románu k podobným dielam v stredoeurópskom priestore, dodáva:
„Spôsob rozprávania príbehu, časté odbočky nie sú ničím výnimočné, nepoukazujú na nedostatky autora. Je to konvenčný a dobe primeraný spôsob tvorby textu a rozprávania príbehu.“
Obohatil slovenskú literatúru viacerými pokusmi
Do podzemných krýpt Dómu svätého Martina v Bratislave sa vchádza z kaplnky svätej Anny pristavenej k chrámu pri severnom múre. Na stene visí Bajzov mramorový epitaf, jeho hrob však leží v hĺbke niekoľkých metrov pod podlahou.
Do tajomného podzemia sa schádza strmým schodiskom. „Je pozoruhodné, ako tu kedysi mohli znášať truhly,“ podotýka Vladimír Krištín z Bratislavskej arcidiecézy, ktorý nás sprevádza. „Telá vkladali do otvorov v stenách a po uložení hrob zamurovali.“
Niektoré krypty sú označené, iné nie, podzemie ukrýva desiatky hrobov a rozdeľuje sa do niekoľkých chodieb. Na konci jednej z nich nachádzame hrob nášho prvého románopisca.
Tento rok v marci ubehlo 270 rokov odvtedy, čo sa v roku 1755 Jozef Ignác Bajza narodil v dedine Predmier na hornom Považí. Narodil sa do šoltýsskej, teda lepšie situovanej rodiny, z ktorej pochádzali richtári.
Rodina dala chlapca na štúdiá. V Predmieri neďaleko kostola stojí jeho rodný dom, v parku sa týči busta spisovateľa. Priezvisko Bajza sa dodnes v obci vyskytuje.
Farárčil vo viacerých obciach na juhozápadnom Slovensku, najdlhšie, vyše dvadsať rokov, v Dolnom Dubovom. Práve tu vytvoril svoje zásadné diela vrátane románu o Reném. Popri tom sa ako kňaz zastával svojich farníkov pred svojvôľou vrchnosti, šíril osvetu. V obci prednedávnom otvorili jeho pamätnú izbu.
„Budova expozície je bývalá fara, miesto, kde Bajza naozaj žil a tvoril,“ hovorí starosta Igor Tomovič. Zdevastovanú a sčasti už zrútenú budovu Dolnodubovčania svojpomocne zachránili. Dohodnúť na návšteve sa dá telefonicky.
V Prešporku Bajza strávil zvyšok života. Ako kanonik býval na Kapitulskej ulici, jednej z najstarších ulíc mesta, ktorá odoláva nájazdom turistov. Literát býval zrejme v dómskej fare v polovici ulice.
Keď 82-ročný v roku 1836 zomrel, v nemecky písaných Pressburger Zeitung poznamenali: „Ako veľký priateľ náuk obohatil slovenskú literatúru viacerými poetickými pokusmi a mravokárnymi dielami.“
Bajzova busta v rodnom Predmieri. (zdroj: Peter Getting)Prvolezec
„Tú česť sem já mál, bich první ke knihám slováckím led lámal,“ konštatoval Bajza sám o sebe v jednom epigrame. Nebola to len chvála, ale konštatovanie suchého faktu.
V období, keď európske literatúry dávno mali Boccaccia, Rabelaisa, Cervantesa a Defoa, sa slovenská literatúra ešte len formovala. Pre koho vlastne písal v agrárnej spoločnosti, kde ešte aj noviny čítalo sotva pár desiatok ľudí?
„Bajza mal v čase tlače prvej časti románu len 28 rokov,“ podotýka Erika Brtáňová.
„Poznatky o výške nákladu zatiaľ nemáme, taktiež nevieme, kto financoval vydanie oboch diel. Prax bola taká, že autor sa obyčajne usiloval získať predplatiteľov ešte pred vydaním svojho diela prostredníctvom oznamu v novinách.“
„To, že Bajzov román vznikol v Hornom Uhorsku v danej dobe, je úplný unikát, nech sa na to pozrieme z akejkoľvek strany. Literárna história spája román ako žáner s nástupom kapitalizmu, buržoáznej spoločnosti, rozvojom čitateľskej kultúry a verejnej sféry, individuálnou slobodou, inými slovami, s modernitou. Nič z tohto v Uhorsku vtedy neexistovalo,“ konštatuje Pucherová.
„Slovenská literárna kultúra bola v porovnaní s inými regionálnymi literatúrami relatívne zaostalá. Slováci žili pod maďarskými kráľmi a nemali kultúrne centrum, do slovenčiny sa prekladať neoplatilo, neboli na to čitatelia. Napriek tomu je Bajzov román prvým románom v malom jazyku v habsburskej monarchii. Pripisujem to Bajzovej tvrdohlavosti - rozhodol sa napísať román, aby ukázal, že Slováci sú moderný európsky národ s vlastnou identitou, históriou a jazykom.“
Bajza bol doslova prvolezec. Keďže slovenčina ešte nebola kodifikovaná, svoj román napísal v jazyku, ktorý vytvoril. Na označenie dlhých samohlások a mäkkých spoluhlások typických v slovenčine uplatnil grafické znaky, ktorých používanie vysvetľuje v predhovore románu.
Erika Brtáňová pripomína: „Prózu napísal vo vlastnom jazykovom konštrukte, vytvorenom na základe kombinácie západoslovenských a česko-moravských prvkov, ktorý predložil ako návrh na podobu spisovného slovenského jazyka. Napredovanie slovenskej jazykovej kultúry totiž chápal ako nevyhnutnú podmienku ďalšieho rozvoja národnej literatúry. Na čo naráža v druhej časti prózy, kde pranieruje nekultivovanosť domáceho slovenského jazyka.“
Weselé Učinki, a Rečeňí
Bajzovu autentickú podobizeň nepoznáme. Tlačové agentúry, Matica slovenská aj médiá opakovane recyklujú nesprávny portrét, ktorý zachytáva jeho menovca, maďarského spisovateľa Józsefa Bajzu. K dispozícii máme len portrét z epitafu, ktorý kedysi na základe návrhu sochára Jozefa Pospíšila vytvoril Alojz Rigele. Vychádzal vraj z výzoru mužov v bajzovskom rode.
Podobne sa z jednej publikácie do druhej nekriticky presúval naratív, že šlo o hádavého, problematického muža. Aj táto predstava je dnes do značnej miery prekonaná.
„Z toho všetkého, čo som o Bajzovi prečítala, som si vytvorila obraz človeka, ktorého by sme dnešným slovníkom nazvali hyperaktívny a áno, aj cholerik,“ zamýšľa sa Dobrota Pucherová.
„Bol nesmierne produktívny. Často dokonca vraj aj zanedbával svoje farárske povinnosti, lebo písal, behal po tlačiarňach, do Viedne na cenzorský úrad, a popri tom všetkom ešte obrábal farské polia a prevádzkoval pálenicu. Zároveň bol vášnivý, sebavedomý a dostával sa vraj do slovných aj fyzických potýčok so zemepánmi, s ich úradníkmi, aj s cirkevnou vrchnosťou. Bajza bol však jednoznačne umelec aj intelektuál.“
Najčastejšie sa skloňujú jeho spory s bernolákovcami. Podľa Eriky Brtáňovej to však bola vcelku bežná polemika medzi intelektuálmi.
„Základy novodobej slovenskej umeleckej prózy sa spájajú aj s Jurajom Fándlym a jeho prózou Dôverný rozhovor medzi mníchom a diablom. Na jazykovej úprave Fándlyho diela sa podieľali členovia bratislavského seminára, urobili tak podľa pravopisnej normy novouzákonenej bernolákovčiny a vydali ho vlastným nákladom. Bajzu rozhorčila jazyková úprava Fándlyho diela, za ktorou zrejme videl radikálne odmietnutie svojho pokusu o knižný jazyk. V polemike k dielu pripisuje aj príkre charakteristiky: ,trubirohova pletka‘, ,pochabosmiešnosti‘ či ,smiešnopochabosti‘. Polemický súboj ukončil až Anton Bernolák a možno ho interpretovať ako výmenu názorov medzi intelektuálmi v danej dobe nie celkom nezvyčajnú.“
O tom, že popri sporoch mal Bajza aj veľký zmysel pre humor, najlepšie svedčí jeho vlastné dielo. Okrem románu ho tvoria aj početné epigramy a anekdoty zamerané na štipľavú a trefnú kritiku spoločnosti.
Literárne vedkyne s anglickým vydaním, zľava Anikó Dušíková, Dobrota Pucherová a Erika Brtáňová. (zdroj: Matej Pok)Prvú knižku epigramov mu cirkevný cenzor nepovolil vytlačiť práve pre kritický tón, ale stala sa základom neskôr vydanej zbierky Slovenské dvojaké epigramy. Okrem toho vydal aj zbierku humoristických krátkych próz v origináli nazvanú Weselé Učinki, a Rečeňí, k stráweňu trúchliwích hoďín, ktorá je dnes k dispozícii v modernej slovenčine pod názvom Veselé príbehy a výroky.
„Ide o prvú tlačenú knihu humoristického obsahu v slovenskom kultúrnom živote,“ pripomína Brtáňová. „Bola určená širokým čitateľským vrstvám a stala sa Bajzovou najpopulárnejšou knihou. Okrem hádaniek sú v knihe zastúpené anekdoty a žartovné príbehy. Je to skutočne veselé čítanie.“
Moceme sa v hustej tme
Ešte v jednom sa Bajza líšil od slovenských buditeľov a intelektuálov. Chyby totiž nevidel len na iných. Naopak, na paškál si bral aj záhaľku, výhovorky a neschopnosť samotných Slovákov.
„Sami Slováci si tak málo vážia spisy vo vlastnej reči, že často aj darované odmietajú,“ komentuje to počas cesty slovenskými dedinami. „A keď sa niekto usiluje dačo také vydať, obyčajne vravia: načo sa zbytočne trápi a morduje, keď slovenský ľud vydržal toľké veky aj bez takých vecí? Takto pochabo uvažujú mnohí tunajší rodáci.“
Kým neskorší nacionalisti obviňovali všetkých dookola, Bajza nešetrí kritikou do vlastných radov. „Za túto chorobu musíme všetci vďačiť hnilobe našich predkov,“ konštatuje.
„Tento znak - ktorým sa človek odlišuje od nemého tvorstva - nielen nepestovali a nezveľaďovali podľa príkladu ostatných národov, ale od samého začiatku svojho jestvovania si ho nechránili a neochránili.“
Doslova zdôrazňuje, že krajina síce mohla prísť o samostatnosť, no to Slovákov neospravedlňuje, pretože jazyk mohli pestovať, „keby neboli zavrhli brko a papier.“
Nadčasovo premýšľa: „Veru, tento ľud nemal, ani nemá kníh v pravom zmysle. Niekoľko modlitebných knižtičiek pre oboje pohlavie, zopár kalendárov a neveľa pesničiek, to je všetko, čo možno nájsť. Nech to zapríčinilo už čokoľvek, má to zlé následky, lebo teraz naozaj bezradne sa moceme v hustej tme...“
Bajzov podpis. (zdroj: Slovenská národná knižnica)Podľa Dobroty Pucherovej má Bajzovo úsilie aj ďalší rozmer.
„Bajzov René ukazuje, že sme boli súčasťou európskej kultúry a zúčastňovali sa na jej trendoch, že osvietenstvo neprebiehalo len v Paríži, Londýne a vo Weimare, ale bol to celoeurópsky fenomén. Tajne dúfam, že anglický preklad Reného sprostredkuje tento román aj okolitým krajinám.“
David Short konštatuje z Anglicka: „Verím, že román by mohol dobre fungovať aj v neakademickom vydaní. Je to čiastočne didaktické dielo, ale napriek tomu je čitateľné. Každého, koho oboznámia - a ľuďom treba o tom povedať, len tak náhodou na to neprídu - s tým, ako skoro tento román vznikol, že bol ‚prvý‘, by mohol upútať už tým, čo všetko obsahuje. Verím, že keď sa niekto doňho ponorí, len tak ho neodloží, ale prečíta celý. Podľa mňa je to dobrý príbeh a aj fascinujúco poučný.“
Sám Bajza v úvode románu hovorí: „Bol by som veľmi rád, keby moje skromné úsilie pomohlo otvoriť oči bystrejším a vzdelanejším.“
Kde leží naša bieda?
Bajza napísal aj početné epigramy, mnohé z nich sú briskné a skvelé aj po dvoch storočiach.
Z pôvodného jazyka ich preložil do modernej slovenčiny Marián Heveši. „Keď som sa ich pred rokmi rozhodol preložiť, bola za tým moja zvedavá povaha a posadnutosť dávnymi či minoritnými literatúrami alebo neobjavenými menami, ale i ľudovou slovesnosťou,“ hovorí. „Nechcel som zdieľať názor, že treba prekladať veľkých svetových autorov, lebo cez nich sa človek tak akosi dostáva do svetového kontextu. Radšej som sa obšmietal najmä okolo ‚neveľkých‘, ktorí sa možno raz ocitnú medzi ‚veľkými‘.“
Medzi epigramami sú skvosty ako Naša bieda:
Kde leží naša bieda?
A čo nám spávať nedá?
Že somárov sú kopy
a nik ich nevyškopí.
Alebo epigram o hlupákoch:
Hlúpi sú si navlas rovní: všetci ako jeden,
nech už je ich matkou Londýn, Rím či Viedeň.
Marián Heveši hovorí ohľadom Bajzovho jazyka žartom o bajzovčine. „Bajza bol sólista. Nemal za sebou tím spolupracovníkov, ktorí by mu pomáhali pretláčať kodifikáciu tak, ako si svoje kodifikácie zorganizovali tí, čo prišli po ňom. On si vlastne tvrdohlavo stvoril literárny jazyk a napísal v ňom svoje hlavné diela. Mimochodom, tí, ktorým prekážal, mu rozumeli až veľmi dobre.“
Heveši preložil aj epigram Nešťastná krajina:
Nie, nevybrala si tú pravú z ciest,
tá cesta nemôže ju k šťastiu viesť,
kde cenia prachatých a necenia si česť.
