Biele miesta histórie sú najmä čierne. Čo prezrádza Akcia Monaco?

„Praha v hmle je mŕtve mesto. Drví ju ticho, ktoré je ako závažie. Vdychoval som to ticho s veľkým smútkom. Pre mňa to nie je len ticho hradieb a návrší. Je to tiež ticho mojich českých a slovenských priateľov, ktorí sa dusia vo väzeniach.“

Tieto slová číta vo francúzštine Bérénice Manac'h, dcéra ústrednej postavy dokudrámy Akcia Monaco. Tou je ľavicový intelektuál Étienne Manac'h, ktorý pôsobil ako francúzsky konzul v Bratislave v časoch, ktoré patrili k najdramatickejším v slovenských dejinách. A devastovali životy.

Je krátko po druhej svetovej vojne a v Československu sa naplno dostávajú k moci komunisti. Rozbiehajú sa sledovačky a vypočúvania. Atmosféra hustne aj okolo francúzskeho konzulátu. Zdá sa, že Manac'h to cíti, ale akoby zatiaľ nevyhodnocoval situáciu ako kritickú.

Udalosti sa však postupne vyhrocujú, eštebáci prenikajú hlboko dovnútra konzulátu, zbierajú (či vyrábajú) dôkazy o jeho špionážnej činnosti. Zadržiavajú pracovníkov konzulátu, tvrdo ich vypočúvajú.

A napokon padnú aj najvyššie tresty.

Ako film skladačka

Dušan Trančík hovorí o priebehu a kontextoch Akcie Monaco niekoľkými spôsobmi. V inscenovaných čiernobielych scénach sa snaží rekonštruovať dianie na prelome 40. a 50. rokov minulého storočia. Druhú rovinu tvoria rozhovory – tie kľúčové stoja na osobných spomienkach Bérénice Manac'h. Nachádzajú sa tu aj vyjadrenia historikov.

Jednu z vrstiev snímky tvoria aj archívne fotografie či filmové zábery – nielen spravodajského charakteru. Trančík dokonca použil aj krátke ukážky z Costa-Gavrasovho hraného filmu Priznanie (1970) – adaptácie rovnomennej knihy Artura Londona, ktorá priniesla mnohým precitnutie z mechanizmov komunistickej moci.

Koniec koncov aj sám Manac'h si až neskôr uvedomoval, že ak niekto zradil a donášal, tak to urobil pod tvrdým nátlakom, vydieraný, ponižovaný či mučený. ŠtB mala účinné páky na to, ako dosiahnuť to, čo potrebovala.

Bérérnice Mana’ch je dôležitou postavou snímky. (zdroj: CinemArt SK)

Trančík vytvára film skladačku, ktorá pozostáva z dielikov odlišného charakteru. Rozprávanie tým získava divácky ústretovú dynamiku a celkom sa vyhýba napríklad monotónnosti dlhých slovných prejavov nejakého respondenta.

To, že Trančík patrí k skúseným režisérom, dokazujú okrem iného aj inscenované pasáže s vhodným obsadením postáv a s hereckým prejavom, ktorý nie je rušivo ťarbavý či premrštený. Hoci sa tu dá nájsť aj klišé, ktoré má zvýrazniť prízemnosť eštebákov (pri krájaní tlačenky sa zakladajú spisy na pracovníkov konzulátu).

To Slovensko naše

Informačne je film nasýtený čiastočne a niektoré kontexty nerozvíja. Jeden z potenciálne zaujímavých motívov naznačuje aj výrok, že Sovietsky zväz považoval Slovensko za najproblematickejšiu časť svojej vojnovej koristi.

Historik Pavel Kosatík k tomu hovorí: „Jedným z hlavných dôvodov mohlo byť, že z vojny, povstania atď. vyšli Slováci ako oveľa sebavedomejší národ, než akým boli pred rokom 1938... Po roku 1945 veľa Slovákov dúfalo, že ich národná a štátna samostatnosť bude v nejakej forme pokračovať. Čo sa paradoxne nehodilo najviac práve ich 'osloboditeľom', ktorí kládli základy sovietskeho bloku. V ňom malo platiť železné pravidlo: jeden štát – jeden národ – jedna strana.“

Divákom, ktorí by cítili, že biele miesta histórie nie sú filmom dostatočne odkryté a pomenované, sa dá v súvislosti s Akciou Monaco odporučiť kniha Jozefa Jablonického Podoby násilia.

Niekomu bude možno zase chýbať silnejšie emocionálne previazanie s tým, čo film rozpráva. Dajme tomu cez jemnú osobnú linku človeka, ktorý bol súčasťou daných udalostí alebo ich následky zasiahli do jeho života. Čiastočne je tu takou osobou Bérénice Manac'h.

Napriek všetkému však film dokáže sprostredkovať pocit dezilúzie z toho, ako sa mocenský aparát dokáže zmocniť ľudí a krajiny, sklamania z nevidomosti, bezmocnosť (to všetko vlastne vyjadrujú slová z úvodu textu, vo filme vhodne doplnené obrazmi). No a prináša aj smútok z toho, ako krajina, ktorú si osvojili prišelci a prirástla im k srdcu, dokáže takých ľudí vypudiť a zraziť na zem.

Táto téma isto ponúka množstvo materiálu, ktoré by dokázal zúročiť hraný film. Napokon, aj Dušan Trančík dostal otázku, či nemal nutkanie spracovať tento námet do podoby špionážneho trileru. Jeho odpoveď v tlačových podkladoch k filmu je stručná a dostatočne výpovedná: „Čo na to povedať. Som rád, že som dostal vôbec nejaké peniaze nakrútiť dokudrámu.“