Sliepky, veľmi živí duchovia, tank, Marxov Kapitál, chemtrailsy, živé sny, náhrobné kamene na dvore, traja leniví bratia a jedna položivá matka. To všetko zmestil režisér RASŤO BOROŠ do nového filmu Kronika večných snílkov.
Zo slovenského Brusníka urobil márquezovské Macondo a z realistických Ťapákovcov od Timravy magický príbeh o rodine smutno-smiešnych motákov, lenivcov, alibistov, ktorí žijú v ilúziách a nereálnych snoch.
Dúfa, že vytvoril film nielen zábavný a príťažlivý, ale aj film, ktorý veľmi výrazne reflektuje rôzne národné neduhy a motívy zo slovenskej histórie.
V rozhovore vysvetľuje, prečo je film smutnejší ako jeho predošlá komédia Čierne na bielom koni, prečo natočil indický film, ako sa v čase, keď sa u susedov bojuje, zháňa do filmu tank. Aj to, aký je rozdiel medzi vedením hercov ako je Milan Ondrík, Eva Bándor či Anežka Petrová.
A ubezpečil nás, že vo filme nebolo žiadnej sliepke ani inému zvieraťu ublížené.
Prečo ste si vybrali ako predlohu filmu Timraviných Ťapákovcov?
Keď sme dotočili film Čierne na bielom koni, urobili sme si s ľuďmi zo štábu výlet len tak kamsi za Lučenec do lesa a po piatich minútach jazdy sme vošli do Polichna. Tam som si spomenul – tu žila Božena Slančíková Timrava!
Je to taká náhorná plošina, svet sám o sebe a pre seba nad Lučencom, ako stolová hora v Južnej Amerike, izolovaný ostrov od zvyšku sveta, zamrznutý v čase.
Motali sme sa tam a všade sme stretávali bizarné postavičky. Malá prísna pani, meter tridsať, nás všetkých dala autoritatívne do pozoru ako blízkovýchodný diktátor, že čo tam chceme, alebo dva a polmetrový obor s neprítomným výrazom nás chcel silou mocou sprevádzať, toto sa na nás sypalo z každej strany, ako keby sme vošli do minulosti a ja som si povedal: Ťapákovci!
Krutá výpoveď o slovenskom ľude. Nič z toho, čo hovorí, nedáva zmysel, veď stačí, že je jedinečný Čítajte A začali ste písať scenár?
Kúpil som si knihu, aby som si to po rokoch osviežil. Až keď som knihu otvoril, spomenul som si, že Ťapákovci sú písaní v literárnom realizme, ale ja som emocionálny, vnútorne temperamentný človek, milujem nadreálne prvky v umení, magický realizmus, najzásadnejšia kniha, ktorá ma doviedla kedysi ku scenáristike, bola Sto rokov samoty.
Povedal som si, toto musím robiť, lebo v tej novele je zakódovaná duša slovenského národa, ale musím to prerobiť.
Ako?
Nechal som v scenári zásadnú vec, rodinu smutno-smiešnych motákov, lenivcov, alibistov, ktorí žijú vo vlastných ilúziách, bludoch a nereálnych snoch. Skutočný zmysluplný život im totálne uniká, respektíve vôbec ho nežijú. Toto jadro som rozvil do magického realizmu.
Vytvoril som fiktívnu rodinu, ktorá žije stratená a izolovaná mimo času a priestoru, a ktorá s duchmi mŕtvych predkov úplne prirodzene spolunažíva, akoby sa smrťou nič nekončilo. Samozrejme, nie pre samoúčelnú formálnu atrakciu, lebo duchovia sú metafory nedoriešených slovenských tráum.
Váš film mal pôvodne názov Ťapákovci, prečo ste ho premenovali na Kroniku večných snílkov?
Samuel Teicher, Milan Ondrík, Jana Oľhová a Milan Mikulčík vo filme Kronika večných snílkov. (zdroj: Continental film)Lebo som nechcel zavádzať. Duša novely je tam zachovaná, keby Timrava vyšla z hrobu, myslím, že by mi podpísala, že títo traja domotaní bratia by sa v jej fiktívnom svete cítili ako doma, ale nechcel som, aby ľudia išli na dobový film a boli by sklamaní.
Naozaj takto ťapákovsky vidíte Slovákov? Neočakávate žaloby za hanobenie národa?
(Smiech.) Dúfam, že film je nielen zábavný a príťažlivý, ale aj veľmi výrazne reflektuje rôzne naše národné neduhy a motívy z našej histórie.
V príbehu najstaršieho brata sa napríklad zrkadlí večný motív, ktorý nám ničí životy a krajinu – nazval by som ho marxisticko komunisticko sociálno demokraticko oligarchický. Cez matku zase možno vnímať reflexiu patologickej podoby fanatického katolicizmu, cez ďalšie obrazy zas klérofašizmus.
Hovorí sa tam, že „odkedy nám priniesli cigáni vynález fotoaparátu, tak si vždy môžeme zaspomínať, ako žili naši predkovia“ a na stene vidíme fotku hajlujúcich ľudí a dievčatko, ktoré sa spýtavo pozerá na nás, prečo ste to dopustili.
Nechcem maľovať falošný obrázok, nechcem glorifikovať, ale jedným dychom dodávam, že to chcem robiť atraktívne, s humorom a láskou k nášmu národu. Moja kritika vychádza z toho, že som Slovák, milujem Slovensko, ale musíme sa pravde pozerať do očí.
Naša spoločnosť bude kultúrnejšia, civilizovanejšia a spravodlivejšia, keď si ju povieme a pokúsime sa z nej poučiť. Niekto možno umenie pre svoj život nepotrebuje, ale bez umenia sa spoločnosť nedostane ani k blahobytu. Film teda otvorene kritizuje, ale láska sa tam vždy mihne. A humor.
V porovnaní s vašim predošlým filmom Čierne na bielom koni je toto oveľa smutnejší film. Čo sa stalo, že ste zvážneli?
Čierne na bielom koni vnímam ako žánrovú komédiu, ktorej hlavnou úlohou je zabaviť. Keď sa však začnete zaoberať hlbšie pravdou, tak ona je vážna. Titova linka končí príchodom tanku okupačnej armády, s ktorou zápasí.
Tento motív reflektuje súčasnosť, aj keď pre našu krajinu je to len fikcia. Ale nebezpečne blízka fikcia, ktorá sa môže zo dňa na deň stať skutočnosťou, pretože ak agresora nezastavíte, on sám to nespraví.
Odkiaľ ste mali ten tank?
Zohnať tank v momente, keď je v susednej krajine otvorený vojenský konflikt, je celkom zložité. Ministerstvo obrany nám pomôcť nemohlo, pretože všetka bojová technika je v pohotovosti pre prípad, že zajtra môže začať vojna aj tu.
Hľadali sme ďalej, múzeá, zberatelia... napokon sme našli súkromného zberateľa pri Trnave. Ale ako doviezť tank až do Brusníka pri Veľkom Krtíši? Nemôže ísť len tak po ceste. Museli sme z Poľska zohnať kamión, ktorý vie odniesť 15 ton.
Báli sme sa tiež, či tank nezničí peknú asfaltku do dedinky, to by sme urobili škodu za 10 miliónov eur. Majiteľ nás upokojil, naštartoval tank, zatriasla sa celá dedina, ale cesta zostala celá.
Všetku tú špinu a rozpadnuté budovy ste našli v Brusníku, alebo ste veľa museli ničiť a patinovať?
To bol taký zázrak, že prvú vec, čo som zbadal v prvej dedine pri obhliadkach, bol dvor plný rôznych zanedbaných budov, poloruín. Veľmi sa mi páčil, ale obával som sa, že to nebude možné vybaviť, lebo tam žilo množstvo rodín zo sociálne znevýhodnených skupín, a tak sme sa tri mesiace motali po všetkých okolitých dedinách. Nič sme nenašli.
Režisér Rasťo Boroš. (zdroj: Continental film)Povedal som kameramanovi, poď sa pozrieť na jeden úlet, ktorý ale asi nebude možné použiť. Ukázal som mu ten dvor a on sa zamiloval. Zobral som tam scénografa, zamiloval sa. Povedal som si, bude to peklo, ale skúsme tých ľudí nakontaktovať.
Produkcia zistila, že to nie je katastrofa, sú tam len štyri rodiny, miestny podivín a v sýpke vraj býva duch. Dobre, vesmír to takto chce, ideme do toho. V každom prípade, tento nádherný fiktívny svet je dielo ľudí, ktorí moje predstavy zhmotňovali: kameramana Tomasza Wierzbického, architekta Michala Lošonského, kostýmovej výtvarníčky Evy Miklisovej, umeleckého maskéra Martina Blizniaka a všetkých ľudí, ktorých viedli.
A zhmotniť moje predstavy je strašne ťažké, nerád robím kompromisy, mám príliš veľkú fantáziu a neviem, či by som našiel lepších profesionálov a empatickejších ľudí do tohto nášho bláznivého cirkusu.
Čo to obnášalo?
Produkcia začala pre obyvateľov vybavovať prenájmy náhradného ubytovania po okolitých dedinách. Získali sme dvor, kde sme si mohli robiť, čo chceme, búrať, meniť všetko možné...
No a potom som si povedal, že to bude chcieť ešte trochu práce, lebo však sem príde hviezda Milan Ondrík, Anežka Petrová, bez ktorej by SND skolabovalo, a náhodou niekomu z nich spadne škridla na hlavu, a sme vybavení.
Rasťo Boroš
- Je slovenský filmový scenárista, režisér a producent.
- Na TU v Košiciach študoval architektúru, na FTF VŠMU v Bratislave študoval na katedrách scenáristicky a dramaturgie a hranej réžie.
- Je pedagógom na katedre hranej réžie na FTF VŠMU.
- Je autorom scenárov viacerých seriálov ako Priateľky, Kriminálka Staré mesto II, Labyrint, 1890.
- Je autorom scenára, režisérom a koproducentom filmu Stanko, Čierne na bielom koni a Kronika večných snílkov.
Takže ste nemuseli rúcať, ale murovať?
Prišli statici, murári, všetko to podopierali, betónovali, lebo to boli naozaj priestory, kde bolo riziko už len chodiť. V podstate sme to tým rodinám celé zrekonštruovali, aj keď sme ponechali patinu a balkánsky štýl.
Hej, máte vo filme takú balkánsku atmosféru.
Ten zvláštny fantazijný svet ma fascinoval už v mojich predstavách a o to viac, keď sme ho stvorili z reality. Absurdný, špinavý, divoký, chaoticky groteskný svet, v ktorom žijú bratia aj duchovia ich mŕtvych predkov. Pre nás Slovákov alebo pre nás ľudí zo západnej civilizácie to nie je realita, každý vie, že keď raz niekto zomrie, tak je mŕtvy a z hrobu sa už nevracia. To sme my.
No a potom sme mali svetovú premiéru na áčkovom festivale v Indii. Tam všetko okolo nás vyzeralo ako z nášho filmu. Ľudia po premietaní vraveli, že Indovia film čítali ako sociálnu drámu, pre nich to bola realita. V diskusii mi jeden divák povedal, že má presne taký dom, a má aj strom, v ktorom býva jeho mŕtvy otec a on sa s ním každý deň rozpráva. Chodil som po Indii a rozmýšľal, kto ja vlastne som, veď som urobil indický film.
Dali ste si spraviť DNA test, či nemáte nejakých predkov z Indie?
Nie. (Smiech.) Ja som geneticky taký višegrádsky guláš, mám polovicu slovenskej krvi, štvrtinu maďarskej, trochu poľskej a židovskej, ale určite tam nie je India, aspoň o tom neviem.
Vo filme je aj veľa zvierat, a keď Milan Ondrík s jednou sliepkou zametal prach, tak som sa o ňu bála. Nebolo počas nakrúcania ublížené žiadnemu zvieratku?
To určite nie, tá sliepka aj všetky ostatné zvieratá prežili v zdraví a toto zdanlivo necitlivé zaobchádzanie nie je o skutočnosti, je to veľké herecké umenie Milana Ondríka.
Herečka Gabriela Dzuríková: Som decko socializmu, z ruštiny som aj maturovala Čítajte Kde ste našli titulnú pesničku filmu Šumná víla? Ja ju poznám od otca, ktorý ju veľmi rád hrával na gitare, ale folkloristi ju nepoznajú, na internete je len verzia, ktorú v roku 1969 naspievala Marcela Laiferová.
To ste ma dostali, lebo aj ja k nej mám veľmi osobný vzťah. Bola obľúbenou pesničkou môjho starého otca, ktorý bol v mojom živote najväčšou morálnou autoritou. Zomrel relatívne skoro, no častokrát ju aj po jeho smrti spomínala starká, ktorá ho veľmi milovala. Šumná víla bola leitmotív ich lásky.
Až keď som kvôli autorským právam pátral po jej pôvode, dozvedel som sa, že to bola smútočná pieseň. Ja som ju však vnímal ako symbol lásky mojich starých rodičov a chcel som urobiť film, v ktorom je láska jediný zmysluplný aspekt v životoch všetkých tých groteskných snílkov.
Pracoval som s tým, že sa v nej spieva o jazere čiernych očí, v ktorých sa dá utopiť. Jeden z troch bratov, Aureliáno, nevie odolať duchovi mŕtvej ženy, ktorý ho láka, zvádza tajomnými očami Anežky Petrovej.
Ste v tomto filme, rovnako ako v predošlom, aj scenáristom, aj režisérom, aj producentom. Neveríte žiadnemu kolegovi, že by dokázal s vami spolupracovať tak, aby vám film nepokazil?
Som autérsky režisér a nemá to nič spoločné s nedôverou k iným filmovým profesionálom. Je to spôsob, ako robiť film, asi najkrajšie to cítiť pri francúzskej novej vlne, keď režiséri chceli mať pod kontrolou svoju autorskú slobodu a to, ako ich film bude vyzerať. Nie je to vo svete nič výnimočné.
Napríklad môj obľúbený fínsky režisér Aki Kaurismäki si filmy napíše, režíruje a aj koprodukuje. Aj svojmu kameramanovi dovolí rozhodovať maximálne o svietení. Ono to je vlastne celé o tom, že vy ako autor nedokáže svoj film oddeliť od vlastného bytia. Film je váš život a váš život je váš ďalší film, ktorý zostane nenatočený.
Kto vám potom robí oponenta, s ktorým konzultujete nápady, keď si nie ste istý, či ste niečo neprestrelili?
Mám okolo seba ľudí, ktorí fungujú ako dramaturgovia, dokonca veľmi rád pracujem tak, že poviem: poďme kreovať a argumentovať. Teší ma, keď má niekto lepší nápad ako ja a neviem vyargumentovať, že to nie je pravda. Aj s hercami tak pracujem, hoci to záleží od typu herca.
Evička Bandor pre svoju istotu a autentické herectvo potrebuje rozhodného režiséra, ktorým sa nechá viesť. Naopak, Milan Ondrík, keď mu poviem, ako si niečo predstavujem, odpovie, no tak to si vyhoď z hlavy, ja to spravím takto. Musím mu vysvetľovať, prečo jeho riešenie nezapadne do kontextu.
Hráme spolu takú hru, väčšina predstáv o postave zostane mojich, no a tá druhá časť, to sú Milanove nápady, pred ktorými mám veľký rešpekt, lebo sú to perly, ktoré by mne ani nenapadli.
Máte konkrétnu perlu z tohto filmu?
Nevedel by som to takto spätne zrekonštruovať, čo bol Milanov nápad a čo bolo pôvodne v scenári. Ale určite viem povedať, že keď má herec možnosť podieľať sa na živote postavy a nielen ju mechanicky napĺňať, tak to násobne pomáha jej autenticite.
Herci podľa mňa dávajú do filmu najviac, lebo modulujú vlastnú existenciu, vlastnú dušu. Majú metódy, ako sa meniť na iného človeka, oni hrajú vabank s vlastným bytím. Milujem ten proces, keď sa mi pred očami zjaví v tele herca človek, ktorého som si vysníval.
Anežka Petrová je aká herečka?
Anežka je obrovská osobnosť, profesionálka, nikdy ani na sekundu nepoľaví. Je veľmi sústredená, koncentrovaná a v tomto filme veľmi prízračná. Ale to isté jedným dychom poviem o Jane Oľhovej, Evičke Bandor, Peťovi Oszlíkovi a o všetkých v našom filme. Najlepší herci sú veľké osobnosti.
V celom filme máte nádherné slnečné počasie. Mali ste naň šťastie?
Celovečerný profesionálny film nemôžete nechať na náhodu a šťastie, lebo peniaze tečú strašným spôsobom, jeden deň stojí od 8000 do 30000 eur.
Výrobný plán má vždy suchý a mokrý variant, ale aj tak máme ľudí, ktorí musia kukať do všetkých radarov počasia po celom svete, aby sa trafilo čo najpresnejšie, ako bude zajtra o dvanástej v Brusníku. Ale áno, počasie k nám bolo milosrdné, mám pocit, že len jeden týždeň zo 42 natáčacích dní nesvietilo slnko.
Na čom teraz pracujete?
Mám vo vývoji ďalší film. Volám to sureálna čierna groteska. Na jednej strane je to svojská adaptácia Čechovovej Čajky a na druhej strane je to adaptácia môjho osobného života v roku 2023.
Čo sa vtedy stalo?
Nepoviem. (Smiech.)
Vznikol by váš film o Slovákoch o Ťapákovcov, aj keby ste zháňali na to peniaze dnes, keď sa situácia v kultúre a fondoch dramaticky zmenila?
Neviem to vôbec posúdiť. Vo filme pristupujem k pravde o nás čo najobjektívnejšie a myslím si, že by som ju vedel obhájiť aj teraz, v tejto dobe, keď je veľmi veľký tlak na to, aby umenie bolo pod kontrolou.
Umenie však musí byť slobodné a keď nie je, prestáva byť umením. A spoločnosť bez umenia padá do barbarstva. To nie je nejaký môj výmysel alebo názor. Toto opakovane dokazuje história všetkých civilizácií, ktoré na tejto planéte boli, už päťtisíc rokov.
Pobavilo ma, že ste do filmu vložili aj chemtrails aj plochú zem, lebo v tom magickom svete, kde ožívajú mŕtvi, je všetko prípustné, aj to, že zem je plochá, nie?
Áno, reflektujem aj súčasnosť, a tá je naozaj absurdná. Všetky postavy v našom filme a myslím, že aj my všetci v skutočnom svete, žijeme v utópiách, ideológiách, ilúziách a veľakrát v úplných bludoch o svete a o sebe, žijeme strašne subjektívne.
Všetci niečomu veríme a snažíme sa nejako žiť a ten život sa sype a sype a málokedy naplní naše predstavy. V konečnom dôsledku mám pocit, že všetko dokáže zachrániť len láska. A to je aj hlavná téma filmu. Volám to láska, aj keď dodnes neviem, čo to poriadne je, v každom prípade tá vec dokáže zmeniť všetko k lepšiemu.
Rozhovor vznikol pre programový magazín TV OKO/TV SVET.
