Uvedomil si, ako ťažko prijíma pozitívnu kritiku a najmä pochvalu, ktorá sa týka jeho vzhľadu. Bojoval s tým, aj keď nakrúcal film Zbormajster, kde sa jeho kolegyňami stalo tridsať mladých dievčat, ktoré ho mohli považovať za svoj idol.
Na škole od svojich učiteľov so spolužiakmi počúval, že majú byť sebavedomí. No musel prejsť dlhú cestu a získať veľa skúseností, aby k tomu dospel. Pracovné ponuky, prichádzajúce z Česka, sú dnes dôkazom, ako veľmi za posledné roky vyrástol.
Zo Slovenska odísť nechce, no nevie, dokedy sa tu bude dať existovať. Nielen Česi sa nám smejú, vraví. Nekritizuje iba vládu, kriticky vníma aj to, aké prieky si navzájom robia aj jeho kolegovia v kultúrnej obci. Naposledy mu smrdelo najmä to, ako bol odvolaný Juraj Kukura z vedenia divadla Aréna, kde už niekoľko rokov hrá.
S filmom Zbormajster je JURAJ LOJ v kinách od 10. júla, vstúpil do nich hneď po mimoriadne úspešnej premiére na festivale v Karlových Varoch. Jeho titulná postava je voľne inšpirovaná Bohumilom Kulínskym, vedúcim speváckeho telesa Bambini di Praga, ktorý roky zneužíval svoje mladé zboristky bez toho, že by sa na to sťažovali.
Okrem samotného sexuálneho zneužívania v ňom vidí aj príbeh zneužívania moci, pretože je psychologickou štúdiou, ako k nemu možno dôjsť. V istom zmysle som pochopil, aké opojné je byť diktátorom, vraví.
V rozhovore sa dočítate
- Aká bola práca na pľaci s mladými dievčatami,
- ako ťažko prijíma pozitívnu kritiku a prečo,
- prečo bolo okolo Me Too na Slovensku ticho,
- o dotykoch medzi hercami,
- ako chráni svoje deti pred manipuláciou,
- ako reaguje na podráždených ľudí,
- prečo sa z nás nesmejú len Česi,
- ako hodnotí čítanie protestných vyhlásení proti vláde po predstaveniach v SND,
- ako vníma spory medzi kultúrnou obcou a čo mu zaváňa totalitou.
Postava, ktorú vo filme Zbormajster hráte, je komplexnou psychologickou kompozíciou. Ako ste si ho definovali?
To je ťažká otázka. V zásade som si ho nechcel definovať. Nechcel som skĺznuť do jeho obhajoby, no vedel som, že v ňom musím nájsť i ľudskú stránku, pretože hrať iba sexuálneho devianta, to by bolo jednoduché a príliš skratkovité. Mojim cieľom bolo byť maximálne sústredený na hudbu, na pohyb. Tak som mohol byť napojený na dievčatá často iba nonverbálnou komunikáciou. Snažil som sa vystupovať ako normálny chalan, ktorý má v sebe vášeň pre to, čo robí, vášeň pre hudbu.
Prečo bolo pre vás dôležité vyzerať normálne?
Keby to bol slizký muž, divákov by to nebavilo. Od začiatku by vedeli, koho majú pred sebou a už by len čakali na to, kedy sa to stane. A ako sa to stane. Niektorí z tých, čo už film videli, to umne prirovnali k Čeľustiam. Film plynie, nič zásadné sa v ňom nedeje, no človek má pocit: tu niečo nie je v poriadku, niečo buble pod povrchom. A to je veľmi dráždivé. Neustále sa pohráva s predstavivosťou diváka a to je na celom filme to podstatné: divák je konfrontovaný s vlastnou predstavivosťou.
Film je psychologickou štúdiou groomingu, odkrýva mechanizmus, akým si predátor získa svoju obeť. Čo v tom bolo pre vás zásadné?
Na nič som nechcel tlačiť, snažil som sa k tomu pristúpiť jemne, aby sa všetko podstatné divákom pospájalo až na konci. V scenári som sa chytil najmä dvoch viet, ktoré zbormajster vyslovil na sústredení: Dievčatá, je vás tu tridsať, do New Yorku môže ísť len dvadsať. Je to na vás. Na pohľad sú to vágne, nič nehovoriace vety. Vety typu, musíte sa snažiť. V skutočnosti v sebe skrývajú jasnú výzvu. Je na vás, čo mi dovolíte.
V čom bola jeho charizma?
Miloval hudbu, vyznal sa v nej, vedel o nej strhujúco hovoriť dievčatám. Keby ma na herectve učil človek, ktorý vie presne pomenovať situáciu, občas mi povie, že som dobrý a ja k nemu vzhliadam ako k profesionálnemu idolu, chcel by som byť v jeho priazni. Chcel by som, aby ma dával za príklad iným: pozrite sa, ako on pracuje, pozrite sa, kam to dotiahol. Myslím si, že takto dievčatá vnímali svojho zbormajstra. A okrem toho, spájala sa im s ním odmena, vidina cesty do New Yorku. Na miesta, kam sa na začiatku deväťdesiatych rokov ešte takmer nikto nedostal. Na miesta, kde sa plnia sny.
Ženy, chľast a samodeštrukcia. Keď naši hokejisti pôjdu na film Duchoň, neuvidia ľahký príbeh Čítajte Od vypuknutia hnutia Me Too sa v médiách a na verejnosti veľa hovorilo o prípadoch sexuálneho zneužívania, no k verejným odsúdeniam vinníkov dochádza často bez toho, že by sme mali dosť informácií. Čo myslíte, prečo Kulínsky dievčatá zneužíval?
Myslím si, že mal istú formu sexuálnej deviácie. Zároveň mu zachutila moc. Videl, že dievčatá urobia čokoľvek, aby si ich vybral. Mohlo ho to dráždiť, vzbudzovať v ňom zvedavosť, kam sú ochotné zájsť. K bozku? K dotykom? Ešte ďalej? S režisérom Ondřejom Pravozníkom sme psychológiu Bohumila Kulínského do detailov nerozoberali. Hľadali sme psychológiu našej postavy a pri nej sa mi zdala podstatná opojnosť moci. Vďaka tomuto filmu som zažil, aké to je, keď tridsať ľudí urobí presne to, čo im poviem.
Aké to bolo?
Bolo to priam šokujúce.
Deväť mesiacov som sa učil dirigovať, potom som sa postavil pred zbor. A dievčatá začali spievať. Už len ich hlasy na mňa dopadli ako silná vlna. A ešte silnejšie bolo, že reagovali na moje gestá. Mohol som ich zastaviť, mohol som vyzvať ktorýkoľvek hlas, aby spieval. V podstate nešlo o veľa, len spievali. No i tak to bol výsledok mojej manipulácie, mojej hry a zábavy. Bolo to také opojné, že som na tejto rovine pochopil diktátorov.
Keďže ste úspešný mladý herec a populárny, aj vás mohli mladé dievčatá na pľaci považovať za svoj idol. Aká to bola situácia?
Uvedomoval som si to, cítil som to, no nepoddal som sa tomu. Vedome som to vytesnil. Zväzovalo by ma to a ako sa poznám, začal by som sa pred nimi hanbiť. Neustále by som sa zaoberal tým, čo si o mne môžu myslieť, ako ma vnímajú. Snažil som sa nevnímať to, a nakoniec to ani nebolo také ťažké. Sústredil som sa na svoju postavu a na to, aby sme sa herecky zladili.
Ako na vás pôsobí, keď vám niekto prejavuje obdiv?
Považujem to za vďačnosť za moju robotu. Nechcem, aby to vyznelo negatívne, no zahadzujem to. Nechcem prepadnúť pocitu, že už som niečo dokázal. Filmový priemysel a aj herectvo samotné sa neustále vyvíja, pri každom filme a každej postave začínam od nuly. Stále som na ceste a ak ma niekto pochváli, považujem to len za povzbudenie, že som na správnej ceste a že to, čo robím, má zmysel. Nie som ten typ, čo by sa v tom bahnil. Na druhej strane, nielen na sebe, ale aj okolo seba pozorujem, ako sa nám ťažko vníma pozitívna kritika. Ľahšie zvládneme tú negatívnu.
Takže s pozitívnou máte trochu problém?
