Diamanty. Tak nazval svoj nový film taliansky režisér tureckého pôvodu Ferzan Özpetek. Diamanty môžu odkazovať na nádherné kostýmy, ktoré v jeho snímke sú, no odkazujú hlavne na ženské postavy. Je to totiž film o ženskej sile. A o emóciách. Tými sa Özpetek riadi aj pri nakrúcaní. V rozhovore pre denník SME v Bratislave prezradil, prečo sú jeho filmy úspešné v Taliansku a či máva napriek tomu pochybnosti sám o sebe.
Váš film Diamanty sa začína scénou veľkého obeda, na ktorom sa stretne množstvo herečiek s režisérom. Na podobných scénach divák rýchlo zistí, ako je na tom herecká zostava filmu. Pretože ide o náročnú situáciu, ktorú musia herci zvládnuť tak, aby pôsobila autenticky, uvoľnene, priateľsky, útulne. Ako teda s hercami pracujete?
Spoločné stolovanie je niečo, čo robím pred každým filmom. Pred začiatkom nakrúcania zavolám všetkých hercov, ktorých som si vybral, a spolu si čítame scenár. U mňa doma zinscenujem stretnutie, ktoré sa koná v dobrej atmosfére. Herci sú pre mňa ako živočíchy, ktoré majú šiesty zmysel. Je to niečo magické. Pri tom čítaní scenára si uvedomím jeho dobré miesta aj nedostatky. Spoznáme sa a spoznajú sa aj postavy, ktoré sa vo filme možno ani nestretnú v jednej scéne. Vidím, ako medzi sebou fungujú v reálnom živote a potom z toho čerpám aj pre film.
Čo sa týka tej filmovej scény obeda, do úlohy režiséra som zamýšľal Stefana Accorsiho. Radil som sa však so slávnou talianskou speváčkou Minou, ktorá mi na to povedala, že tú scénu nemôžem nechať na niekoho iného, že v nej musím byť ja sám.
Nie je to hocijaká krajčírska dielňa. V nej sú ženy ako diamanty Čítajte Spomenuli ste Minu. Vy sa s ňou radíte?
Áno. Mina číta moje scenáre aj knihy. Pred ňou to robieval kostýmový výtvarník Piero Tosi. Potrebujem spätnú väzbu, konfrontáciu s niekým, na koho sa môžem spoľahnúť. A potrebujem aj radu, hoci neurobím vždy to, čo mi povedia. Aj na pľaci dochádza k výmene názorov, mám tam vždy dve scenáristky, s ktorými sa radím. A stane sa, že ráno proste pomením repliky. Ponáram sa do svojich pocitov a počúvam ich, nie som ten typ, čo má všetko nemenné. Mojou filozofiou je, že kinematografia je zdieľanie emócií s publikom.
Beda tým, ktorí sú si sami sebou stále istí. Bol som šestnásť rokov pomocným režisérom a zažil som aj režisérov, ktorí nikdy nič nemenili. Podľa mňa je však umenie niečo, čo sa mení v závislosti od situácie, okolností a vecí, ktoré nás obklopujú. Ak máme napríklad naplánovaný slnečný deň, no akurát prší, som schopný to zmeniť a urobiť tak, aby scéna do kontextu zapadla.
Spoločné stolovanie hrá vo filme Diamanty dôležitú úlohu. (zdroj: Filmtopia)To je zaujímavé. Aj z toho pohľadu, že vo filme Diamanty je postava uznávanej kostýmovej výtvarníčky, ktorá má dokonca Oscara, no v jednej chvíli sa dostane do krízy, keď neverí svojim schopnostiam a myslí si, že nič neznamená. Mávate aj vy podobné stavy, keď o sebe pochybujete?
Ferzan Özpetek
- V devätnástich rokoch odišiel z rodného Istanbulu študovať do Talianska dejiny filmu.
- V roku 1997 debutoval filmom Hamam (Turecké kúpele).
- Jeho film Okno naproti (La finestra di fronte, 2003) získal okrem ceny za najlepšiu réžiu a ženský herecký výkon aj Veľkú cenu – Krištáľový glóbus na MFF Karlove Vary.
- V snímke Sväté srdce (2005) stvárnila hlavnú úlohu slovenská rodáčka Barbora Bobuľová.
Často sa stáva, že ma ľudia na ulici zastavujú, ďakujú mi, hovoria o scénach z mojich filmov. Vtedy sa pýtam sám seba: To naozaj patrí mne?. Nikdy nemám istotu, či som dobrý režisér, aj keď som už dostal ocenenia. A túto pochybnosť som vložil do úst kostýmovej výtvarníčky z filmu, o ktorej ste hovorili. Mne však tie pochybnosti niekedy pomáhajú.
Mimochodom, do filmu som vložil aj repliku, ktorá sa mi veľmi páči: My nič neznamenáme, ale sme všetkým.
Umenie je zrada. Takáto veta zaznie medzi rečou z úst jednej z postáv filmu – herečky, ktorá si skúša kostým. Čo presne ste tým mysleli?
Keď nakrúcam, sledujem najmä línie mojich emócií. Stáva sa, že mám presné predstavy o tom, ako to má všetko vyzerať, no potom prídu iné pocity, nápady a myšlienky. Príde zmena. A moja skúsenosť je taká, že tie najdojímavejšie momenty vo filme často nie sú naplánované, je to len náhoda, odraz mojich emócií. Možno v tom tkvie tá zrada. V Diamantoch je napríklad scéna hádky dvoch sestier, kde jedna druhej hovorí, že sa jej dcére stalo niečo strašné a spomenie slovo smrť. Toto v scenári nebolo, no ostatní to vnímali veľmi pozitívne a rozcítilo ich to. Takže som zradil písomnú formu projektu – scenár, a zmenil to.
V Diamantoch pracujete s krásou kostýmov pri tvorbe umenia, no zároveň tam má dôležitú úlohu napríklad jedlo, ktoré má zbližovať, otvárať ľudí, možno aj hojiť rany. Umenie sa kombinuje s umením bežného života. Je pre vás práve Taliansko krajinou, kde sa tieto dve kategórie ideálne kombinujú?
Práca s kostýmom bola pre mňa veľmi dôležitá, celkovo je kostým pre taliansku kinematografiu záležitosť číslo jedna. Ako pomocný režisér som sprevádzal režisérov, keď chodili do krajčírstiev. Najmä do Tirelli, kde pracovali aj ľudia, ktorí získali Oscara. Naučil som sa tam, že pre nich je jedinou istotou správna farba, správny detail a správne svetlo. Toto mi pomohlo v ďalšej práci.
Videl som zároveň, že tie ženy, ktoré tam pracovali, mali často veľmi ťažký súkromný život. No prišli do práce a sústredili sa na šitie, na detaily a na všetko okolo toho. V tých krajčírstvach sa často konali aj obedy s režisérmi a vedel som, že pre tie kostymérky bolo obrovskou obetou odísť z takého obeda, aby mohli pripraviť nejaký kostým na odovzdanie.
Vytvoriť správny kostým je niekedy hotové peklo, zvlášť, ak ho potrebujú nároční objednávatelia - umelci. (zdroj: Filmtopia)Nedávno som počul rozhovor s jednou uznávanou slovenskou herečkou a ona sa zabávala na hercoch, ktorí sa v rámci prípravy na úlohu najprv dostávali do kože svojej postavy tým, že skúšali žiť ich životom. Hovorila si, že prečo nestačí jednoducho prísť na pľac a zahrať to. Aký máte na toto názor?
Všetky herečky z môjho filmu išli pred nakrúcaním do krajčírstva, aby videli, ako sa tamojšie ženy správajú, akým štýlom sa rozprávajú a podobne. Podľa mňa však v tejto veci neexistujú žiadne pravidlá. Jediné pravidlo, ktoré aplikujem, je pravidlo srdca. Tento film predsa nie je dokument. Iste, o postave treba niečo vedieť, ale dôležité je to, čo do nej vloží herec.
A čím je pre vás nakrúcanie?
Nakrúcanie filmu je ako varenie. Idete podľa receptu, kde sú rozpísané suroviny a pomer, v akom ich máte používať, lenže ak cítite, že napríklad pretlaku potrebujete viac, než udáva recept, tak ho jednoducho pridáte. Nakrúcanie je teda ako varenie a varím tak, ako filmujem. Nie som však schopný piecť koláče, pretože tam sa gramáže musíte držať presne, inak by to nebolo jedlé. Je tam priveľa pravidiel a ja v striktných pravidlách nie som príliš dobrý. Spolieham sa na dojmy a pocity, takže pri filmovaní u mňa neexistuje žiadne pravidlo. Dokonca sa vtedy snažím eliminovať samého seba ako režiséra a stávam sa takmer až divákom.
Možno to je odpoveď na otázku, prečo sú moje filmy v Taliansku také úspešné.
