Nie je to hocijaká krajčírska dielňa. V nej sú ženy ako diamanty

Ako dobre by bolo v kolektíve filmu Diamanty. Je síce takmer čisto ženský, ale srdečný a zomknutý. Navyše v atraktívnom prostredí.

Snímka talianskeho režiséra s tureckými koreňmi Ferzana Özpeteka sa odohráva v Ríme. V 70. rokoch minulého storočia. A aby to bolo trochu komplikovanejšie, režisér vo filme priznáva svoju identitu a jeho herečky nehrajú len postavy príbehu, ale aj samy seba. Lebo Diamanty chcú byť okrem iného poctou tvorivosti a (filmovému) umeniu.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Režisér Ferzan Özpetek: Beda tým, ktorí sú si stále istí sami sebou Čítajte 

Svet umenia, remesla a žien

Özpetek sa zjavuje už v úvodnej scéne, kde vidno jeho priateľské prepojenie s herečkami.

Ich spoločné stolovanie sa však čoskoro prehupne do príbehu krajčírok a pracovníčok renomovanej dielne, v ktorej sa vyrábajú kostýmy pre filmové a divadelné produkcie. Podnik vedú dve sestry, jedna mĺkva, trochu utiahnutá, zdá sa, že frustrovaná. Druhá je prísna a tvrdá šéfka.

No a okolo nich vibruje ten svet vo svete. Uzavretý vesmír krajčírskej dielne, kde vzniká krása.

Práve to je na filme Diamanty najzaujímavejšie. Ruch krajčírskej dielne so svojou hierarchiou a kolegiálnymi väzbami, aj priestorové členenie dielne plnej rozličných zákutí a priechodov, ktoré môžu získať aj špeciálny význam (napríklad sa v tom labyrinte môžu šikovne obísť dve herečky, ktoré sa neznášajú).

Šéfky dielne sú sestry a ich vzťah je komplikovaný. (zdroj: Filmtopia)

A nie je to hocijaká dielňa. Chodia tam objednávky od rešpektovaných zákazníkov. Özpetek to, samozrejme, využíva na zdramatizovanie rozprávania. Aby si totiž udržala vzácnych klientov, berie šéfka nové zákazky aj napriek tomu, že už majú práce vyše hlavy. O to väčší tlak vyvíja na svoje zamestnankyne a dostáva sa tým do konfliktov so svojou sestrou, ktorá jej vyčíta bezcitnosť.

No a ďalším tlakom čelia krajčírky po práci, doma. Niektoré z nich brutálnym a vyčerpávajúcim.

No a tu sa ukazuje, ako veľmi je režisér na ich strane. Svoje ženské postavy robí nezlomnými – keď potrebujú krajčírky uvoľnenie, zaspievajú si či v rýchlosti zaflirtujú s mladými pomocníkmi. Keď potrebujú ochrániť kolegyňu pred manželom, zomknú sa a vytvoria akúsi hliadku pripravenú zakročiť.

Je to sympatické a neraz aj vtipné, napriek tomu, že situácia samotná má ťaživý charakter. V mnohom tomu napomáhajú samotné herečky, ktoré dodávajú svojim postavám ten správny temperament. Hoci môžu pôsobiť aj trochu stereotypne v duchu zaužívaných predstáv o silných, prostorekých, dráždivých, no zároveň citlivých, starostlivých a zábavných Taliankach.

Netreba zároveň očakávať nejaký prenikavý ponor do života a psychológie ženských postáv. Sú to skôr modelové charaktery s nahrubo načrtnutým pôdorysom ich životnej situácie.

Diamanty sú večné?

Özpetek popri väzbách a trampotách krajčírok i popri vzťahu a trápeniach dvoch sestier vo vedení podniku problematizuje samotných umelcov, pre ktorých sa v dielni vyrábajú kostýmy. Tí majú neraz svoje maniere, sú náladoví a chvíľami sa správajú priam neznesiteľne.

Režisér v rozhovore prízvukuje, aká je preňho dôležitá emocionalita. Vo filme Diamanty to znamená, že raz mu tá emocionalita funguje bez problémov, no inokedy má podobu scén takmer ako zo sentimentálnych telenoviel.

V tomto smere neveľmi vyšlo aj zamýšľané katarzné finále, v ktorom sa napokon znovu objaví sám tvorca – Ferzan Özpetek.

Jeho Diamanty možno nebudú večné v zmysle žiarivých filmových diel. Ale pozerá sa na ne dobre. Je to obrazovo krásny svet a príťažlivú vnútornú energiu mu dodávajú charizmatické talianske herečky.