Autor je metalista
Dlhoroční rockoví speváci majú čosi spoločné. Nezávisle od fyzického veku v nich rezonuje naštvané, nedocenené, nepochopené dieťa.
Existuje tak nejako popri tom dospelom človeku, ktorý dokázal mať takmer šesťdesiatročnú kariéru, v rámci ktorej prakticky neopustil vrchol, nech už si pod ním predstavíme čokoľvek.
Alice Cooper by o tom mohol rozprávať. Jeho britský spolupútnik Ozzy Osbourne už svoj príbeh dopovedal, v utorok ráno zomrel.
Ozzy Osbourne sa len pred dvoma týždňami veľkolepo, dojímavo a so cťou rozlúčil s kariérou, ktorá sa začala v roku 1968 v prostredí birminghamských železiarní, kde sa kul heavy metal.
Tam vznikla kapela Black Sabbath, jej rovnomenný debut (1970) sa dá považovať za prvý heavymetalový aj doommetalový album.
Aj preto sa s Ozzym na nedávnom koncerte v jeho domovskom meste lúčili Metallica, Guns N' Roses či kapely ako Mastodon, ktoré by bez Black Sabbath jednoducho neexistovali.
Kde je koktailový bar?
Ozzy popri tom nielen zažil všetkého skvelého a zlého, čo rockandrollový život prináša. Sám bol toho príkladom. Dokázal neuveriteľne prepadnúť drogám či alkoholu.
Éterom donekonečna kolovali legendy o tom, ako odhryzol hlavu netopierovi (údajne pravda) či bielej holubici (legenda), či ako navádzal speváka Iron Maiden Brucea Dickinsona, aby spolu ukradli taxík a šli s ním jazdiť cez polia.
Jeho detinskosť, vážnosť a našu neistotu z toho, čo je sebaobranná maska a čo už nie, ilustruje jeho rozhovor s americkým rozhlasovým dídžejom Howardom Sternom, kde rozpráva, ako ho jeho manželka Sharon dokopala k protialkoholickému liečeniu. Jednému z mnohých.
Presvedčila ho, že ho tam naučia piť ako džentlmena. Ozzy tak vstúpil do liečebne a opýtal sa "kde je tu koktailový bar?".
Unikátny hudobný slovník
Ozzy mal celý život imidž prepitého a prefetovaného čudáka, pričom hádam na každom albume dokázal priniesť piesne, ktoré sú dodnes slávne a relevantné.
V Black Sabbath mal po svojom boku hudobníkov s veľmi svojským výrazom. Štýl gitaristu Tonyho Iommiho ovplyvnilo zranenie - keď pracoval v jednej z birminghamských železiarní, lis mu odsekol končeky prstov na jednej ruke.
Gitarista to vyriešil gumenými protézami a podladením strún, aby boli mäkšie. Tak položil základy metalovej hudby, kde je v dnešných časoch problém nájsť kapelu, ktorá by bola naladená v štandardnom registri.
Odkedy sa Ozzy v roku 1979 s Black Sabbath rozišiel, sprevádzali ho vždy gitaristi s unikátnym hudobným slovníkom od Randyho Rhoadsa po Zakka Wylda. Aj vďaka nim dokázal zostať relevantný, zaujímavý a svojský.
"Nechcem od teba riff, ktorý očarí Joea Satrianiho. Chcem riff, ktorý očarí desaťročné dieťa, ktoré sa preň naučí hrať na gitare," povedal vraj Randymu Rhoadsovi. Takto vraj vznikla pieseň Crazy Train.
Začiatkom deväťdesiatych rokov sa Ozzy s kariérou rozlúčil, čoskoro sa však vrátil a usporiadal turné pod názvom Retirement sucks (dôchodok je nahovno).
Dohodol sa s vlastnou smrťou
Ozzy však vedel, kedy a ako odísť. Keď na rozlúčkovom koncerte spieval slávnu baladu Mama I'm Coming Home, lámal sa mu hlas. Od dojatia alebo od únavy? To je jedno. Rovnako dôstojne sa zatiaľ dokázal rozlúčiť vari len David Bowie, ktorý o vlastnom umieraní napísal album.
Mimochodom, text k spomenutej balade napísal Lemmy Kilmister, dnes už zosnulý náčelník legendárnej britskej kapely Motörhead, ktorý prežil svoj život v duchu klišé sex drogy a rock'n'roll. A popri tom dokázal zanechať takéto piesne.
"All my life I've been over the top, I don't know what I'm doing,
all I know is I don't wanna stop."
"Celý život som šiel naplno. Neviem, čo robím, iba viem, že nechcem prestať," je refrén z Ozzyho piesne I don't wanna stop.
Ozzy Osbourne sa nejakým štýlom dokázal dohodnúť s vlastnou smrťou. S Bohom, Diablom, Odinom, Diom, Cháronom, Hádom, Helheimom.
Normálne počkali, kým sa pán rozlúči s fanúšikmi, s Birminghamom, s pôvodnou zostavou Black Sabbath. Až potom mali na neho bohovia nárok.
