Gloria vzdáva hold ženám, ktoré boli zatracované

Je to veľmi vnímavé dievča. Asi preto stále mlčí, až si o nej všetci myslia, že onemela. Lenže ticho v nej nie je. A zo všetkého najviac ju vypĺňa hudba.

Počuje ju aj v rytme každodenných prác. V ruchu dvora, kde sa perie a skladá bielizeň, zametá, upratuje a z kuchyne sa k tomu pridávajú ďalšie zvuky. Terese to znie ako hudba. Tak to divákom hneď v úvode filmu Gloria! názorne predvádza režisérka Margherita Vicario.

Keď nakrúca herečka a hudobníčka

Režisérka tejto dobovej drámy však bola doposiaľ oveľa viac herečkou, skladateľkou a speváčkou ako filmárkou. Gloria! je jej režijný debut. Zužitkovala v ňom aj svoje skúsenosti s herectvom a hudbou. Získala s ním v Taliansku ocenenie David di Donatello v kategóriách najlepší debut, hudba a pieseň.

Tá hudba neraz pripomína súčasnú, hoci sa príbeh filmu odohráva na prelome 18. a 19. storočia. Z niektorých útržkov by sa dala poľahky poskladať popová skladba. A Margherita Vicario nakrútila v konečnom dôsledku filmový pop. V niečom naivný a prostý, ale nie neznesiteľný.

Samozrejme, že hovorí o láske. O láske partnerskej, tá je jedným z motívov podobne ako láska k hudbe. Aj o absencii lásky.

Hlavné husle však hrá čosi iné. Láska k sebe samému, respektíve k sebe samej. Ústredné ženské postavy si totiž dokážu uvedomiť svoju hodnotu napriek tomu, že ich mnohí z okolia označujú len za neschopné hlupane.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Nie je to hocijaká krajčírska dielňa. V nej sú ženy ako diamanty Čítajte 

Jedine Teresa

Príbeh sa odohráva v katolíckom ústave pre siroty neďaleko Benátok. Dospievajú tam ženy, vedené k poslušnosti a bohabojnosti. Aj k vzdelaniu, prinajmenšom v oblasti hudby. „Nemá“ Teresa je v tomto prostredí outsiderkou. Prehliadanou, zavše znevažovanou aj samotnými chovankyňami ústavu. Funguje ako slúžka.

Je mladá, uzavretá, no zvedavá. Nemá hudobné vzdelanie, ale keď sa dostane ku klavíru, tak hrá. Nešikovne, ale od srdca.

Vďaka hudbe sa otvorí komunikačný kanál medzi ňou a malou skupinou dievčat z orchestra. Každá má svoj životný príbeh, smutnú históriu, ktorá viedla až do ústavu. Pomaly sa s tým zdôverujú aj Terese, ktorá si ich získala. Hudbou, v ktorej je kus nemotornosti, ale je dráždivo iná, úprimná a emotívna.

A to je pre ne dôležitý impulz. Hudba bola vždy ich vášňou, ale nikdy v nej necítili čosi také osobné, čo hovorí aj za ne. Hrávali skladby na oslavu boha, ktoré boli vlastne výrazom podriadenosti, pokusom o dôstojnú správu o svojej oddanosti autorite. Skladby majstrov, ktorí (by) ich považovali za nehodné bez ohľadu na ich remeselnú zdatnosť hudobníčok.

Teresa nie je školená hudobníčka, ale dokáže hudbou spontánne vyjadriť svoje pocity. (zdroj: Film Europe)

Teresa na to ide inak. Ukazuje im, že v hudbe je čosi oslobodzujúce. Čosi, čo potrebujú zo všetkého najviac. Zbaviť sa všadeprítomného tlaku príkazov a zákazov, strachu, podriadenosti, obmedzovania... Teresu začnú cez hudbu postupne vnímať ako spriaznenú dušu a osobnosť.

Pravdaže, nemôže to ísť bez zádrhov. V tomto prípade robí napriek povýšenecké dievča so skladateľskými ambíciami, ktoré je zároveň hlboko zranené prvým milostným sklamaním.

Hold ženám

Herecky je zostava ústredných ženských postáv bezchybná. V ich kombinácii aj v empatickom vedení protagonistiek sa prejavili Vicariovej herecké skúsenosti.

Škoda však, že režisérka obsadila ústrednú mužskú postavu typovo tak, aby bolo od začiatku jasné, s kým má divák do činenia. S tou postavou sa spájajú aj zaujímavé motívy, ktoré by mohli byť dobrým základom pre štúdiu ľudských pokleskov a trápení, ale príliš to nevyšlo. Postava mala na viac, no všetko prehlušila jej odpudivosť.

Obrazová stránka filmu má dobrý štandard a miestami sa vydarí aj scéna s podmanivou atmosférou. Snímka Gloria! je však oveľa nápadnejšia zvukovou a hudobnou štylizáciou. Po hudobnej stránke je to sčasti nekonzistentné, keď sa mieša autorkina chuť byť odvážna s jej opatrníctvom, no aj tak obsahuje dosť pozoruhodných prvkov a je emocionálne účinná.

Hudba vo veľkom umocňuje aj pointu filmu, o ktorú Vicariovej išlo. Vzdáva hold ženám, ktoré boli zatracované. Oslavuje ich snahu o vytvorenie si svojho vlastného priestoru, podnecuje ich k sebaúcte a k slobodnejším prejavom ich osobností.

V kinách sa tak aktuálne stretávajú (prinajmenšom) dva filmy, ktoré rozprávajú o sile žien aj o sile umenia. Tým druhým sú Diamanty režiséra Ferzana Özpeteka, ktorý umiestnil svoj príbeh do krajčírskej dielne na výrobu špičkových filmových a divadelných kostýmov.

Gloria! je v mnohom odlišný film, no oba tituly majú okrem spomenutej tematickej príbuznosti spoločné ešte čosi – nemožno ich označiť za majstrovské diela z kategórie večných, ale zároveň majú v sebe dosť kvalít na to, aby neboli prehliadnuteľné.