Keď po potlačení Slovenského národného povstania pochodovali v obsadenej Banskej Bystrici nacistickí vojaci, na tribúne, pod zástavou s esesáckym SS, nestáli len prezident Jozef Tiso a veliteľ okupačných vojsk, zbraní SS a polície, vybavený plnou mocou od Himmlera, obergruppenführer SS Hermann Höfle. Vedľa nich stál v klobúku aj bývalý literát, za vojny šéf Úradu propagandy Jozef Tido Gašpar.
Účasť známeho bohéma po boku vojnových zločincov nebola náhodná. Podobne ako básnici neskôr za komunizmu oslavovali Povstanie v deformovanom komunistickom výklade, vznikla priamo počas Povstania v kruhoch pod kontrolou kolaborantskej vlády vojnového štátu aj tvorba hanobiaca odboj.
Na protipovstaleckej propagande sa podieľali viacerí slovenskí umelci.
Okrem zbraní sa v SNP bojovalo aj perom. (zdroj: Múzeum Slovenského národného povstania)Manifest hanby
„Že sa v našom národe ešte i dnes našli odrodilci, že sa našli zradcovia a ľudské potvory, ktoré sa postavili proti slovenskej slobode a samostatnosti, proti najsvätejším ideálom národa, to je najväčší zločin,“ soptil po vyhlásení Povstania vo vládnej tlači Jozef Tido Gašpar.
Išlo o typický prejav tohto šéfa propagandy, ktorý šesť rokov zásoboval verejnosť ľudáckymi dezinformáciami.
Vyhlásenie otvoreného antifašistického povstania vládnych činiteľov zaskočilo. Gašparov prejav v skutočnosti dokladal vládnu bezmocnosť a súčasne dokazoval, kam sa dopracoval dehumanizačný slovník za šesť rokov šírenia nenávisti.
„Zradcovia sa prerátali! Zradcovia padnú! Odpadne hniloba, odpadnú lajniaci! V tomto krvavom očistci zbaví sa národ svojich príživníkov, svojich pijavíc. Pučisti pominú, zrada bude potrestaná, ale večne bude žiť slovenský národ a trvať slovenský štát,“ rečnil.
Po vypuknutí SNP zostala značná časť umelcov v Bratislave, nezapojili sa do odboja, naopak, podpísali zahanbujúci protipovstalecký manifest. Prvú verziu vytvoril Gašpar, spisovatelia následne skoncipovali jemnejšiu verziu a tú im skorigoval ďalší ľudácky exponent Alexander Mach.
Signatármi boli Valentín Beniak, Ľudo Zúbek, Andrej Žarnov, Rudolf Dilong, Ján Kostra, Karol Strmeň, Ján Smrek, Dobroslav Chrobák, Emil Boleslav Lukáč či Ján Poničan. Počas tvrdých bojov na začiatku októbra 1944 hovorili o tom, že Povstanie „vyvolal zákerný nepriateľ“ a odkazovali antifašistom, aby sa vzdali: „Voláme národ, aby sa spamätal. Voláme rozvážnych a spravodlivých kormidelníkov národa, aby ho vyviedli z terajších osudových úskalí k jednote a pokoju.“
Stáli na strane agresora. Kto boli slovenskí básnici, ktorí veršovali na podporu Tisovho režimu Čítajte Viacerí to po vojne ospravedlňovali, medzi dôvodmi figurovali strach o život aj o existenciu. Napríklad Smrek v povojnovom svedectve argumentoval, že spísali manifest s „neutrálnymi formuláciami“. Propaganda ho ďalej využívala a dopĺňala vyfabrikovanými lžami o „židoboľševických banditoch“, ktorí „rozpárali brucho žene v požehnanom stave, vybrali z neho plod a vložili do jej rozrezaných úst – typický židovský sadizmus“.
V čase, keď sa okolo povstaleckého územia sťahovala obruč okupačnej armády, to bol nerovný boj. Kým režim sa mohol pochváliť zavedenými menami, na Povstaní sa zúčastnili v drvivej väčšine mladí a začínajúci umelci a tí, z ktorých sa umelci ešte len mali stať.
Manifest spisovateľov vyvolal na povstaleckom území negatívne reakcie. Povstalecká tlač ho označovala ako „manifest hanby“ či „dokument čiernych dní“.
„Sú momenty, keď i ľudský život má menšiu cenu ako to, čo sa ním dá vykúpiť,“ písal napríklad 13. októbra 1944 literárny vedec Michal Chorvát. „Svojím postupom poškvrnili ste plejádu skvelých mien, trpiacich a umierajúcich, pod zástavou slobody, ktoré s hrdosťou nosili názov spisovateľov a kultúrnych pracovníkov.“
Súboj dvoch propagánd
Počas Povstania sa nebojovalo len zbraňami, ale aj písaným a hovoreným slovom, žurnalistikou, rozhlasovými reláciami, umeleckou tvorbou.
Podľa historika Mareka Syrného z Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela (UMB) v Banskej Bystrici povstalecká tlač plnila viacero úloh.
„V prvom rade musela vysvetliť príčiny a ciele Povstania, najmä v reakcii na predošlé masírovanie obyvateľstva ľudáckou propagandou, brániacou sa za každú cenu vyvolať odpor proti režimu a Nemcom na Slovensku. Bolo treba vysvetliť, prečo treba zanechať ‚mierovú‘ prácu a pohodlie kolaborácie s Veľkonemeckou ríšou, lebo prirodzene nikomu sa nechcelo ísť z plezíru bojovať, trpieť a umierať,“ hovorí.
Historik Anton Hruboň z Fakulty politických vied a medzinárodných vzťahov UMB dopĺňa: „Na povstaleckom území pôsobil politický režim revolučnej obmedzenej demokracie. Hoci sa vládnuca demokratická i komunistická strana v množstve otázok nezhodovali, mali spoločného nepriateľa – okrem nacistického Nemecka ním, samozrejme, bola aj Hlinkova slovenská ľudová strana. Jej činnosť bola úradne zakázaná, povstalecká Slovenská národná rada na teritóriu pod svojou kontrolou formálne obnovila Československú republiku, takže je jasné, aký postoj k slovenskej vláde v Bratislave povstalecká politická reprezentácia ako celok zastávala.“
Básnik Žarnov oslávil fašistov, lekár Šubík odsúdil Židov Čítajte Na veľké štátnofilozofické polemiky v tlači podľa neho nebol priestor. „Primárne sa riešil front a jeho potreby, spoločne so zabezpečením fungovania civilného sektora. Povstalci chceli chradnúci ľudácky režim poraziť, nie s ním diskutovať. Skôr než polemikám s Bratislavou adresovali Tisovej vláde odkazy, že jej členovia sa majú pripraviť na zaslúžené potrestanie. Dokonca v komunistickej Pravde publikovali básničku pre samotného prezidenta Tisa s názvom Čierny štátnik, kde mu ironizovane, aj s karikatúrou, sľubovali, že Nemci mu strážia posledné dni života.“
Išlo vlastne o súboj dvoch propagánd.
