Karči, ty sa hýbeš tak, akoby si sa hýbal odjakživa, povedali maďarskému tanečníkovi a performerovi KÁROLYMU TÓTHOVI pred 20 rokmi, keď sa pridal k tanečnému súboru.
Odvtedy už má za sebou dlhú cestu, vystupoval aj v Národnom divadle v Budapešti. Tóth má od detstva centrálnu paralýzu (neschopnosť ovládať svaly, ktorá je spôsobená poškodením mozgu, pozn. red.) a invalidný vozík sa stal súčasťou jeho predstavení. Diagnóza ovplyvňuje aj jeho schopnosť reči, ale nie intelekt. Keď sa stretne s predsudkami, nikdy ich neberie osobne.
„Ľudia sú takí preto, lebo sa možno nikdy predtým nestretli s osobami so zdravotným znevýhodnením a nemajú predstavu o tom, aké sú ich životy. Mojou úlohou je im to ukázať a búrať stereotypy. Vnímam to ako veľmi pekné poslanie,“ hovorí pre SME s tým, že jeho život je dobrodružnejší a zábavnejší, ako by si mnohí mysleli.
Tóth prišiel na Slovensko so sólovým predstavením Charlie, ktoré ponúka intímny pohľad na jeho každodenný život a osobnosť.
V rozhovore sa dočítate:
- Aké bolo jeho detstvo.
- Prečo sa rozhodol študovať históriu a ako sa dostal k tancu.
- Aké je povedomie v Maďarsku o inkluzívnom umení a či má svoje publikum.
- Či sa stretáva s predsudkami a ako veľmi je preňho dôležitá nezávislosť.
- Ako sa zmenil jeho život odkedy vystupuje.
Súčasnému umeniu prajú ľudia, no nie politici. Tanečno ukazuje, že démonizovanie umenia nemá silu Čítajte Narodili ste sa v maďarskom Szegede. Aké bolo vaše detstvo?
Moja rodina bola veľmi láskavá, dostával som veľa podpory. Práve vďaka tomu som získal akýsi pozitívny pohľad na život. Naučil som sa nachádzať dobré veci aj v negatívnych situáciách.
Mám centrálnu paralýzu, čo znamená, že môj nervový systém reaguje skôr, než moje telo. Preto sa hýbem tak, ako sa hýbem. Moje srdce aj svaly sú trochu mimo moju kontrolu, a preto je pre mňa ťažšie ovládať svoje telo.
No aj tak som vďačný za svoj život. Je totiž omnoho dobrodružnejší a zábavnejší, ako by si iní ľudia mysleli. Vyrastal som s vedomím, že spoločnosť ma považuje za iného. No ja tak o sebe nepremýšľam, pretože sa necítim iný ako ostatní.
Cieľom predstavenia Charlie je zvýšiť povedomie o inkluzívnom performatívnom umení a podporiť vznik otvorenejšieho kultúrneho prostredia, ktoré nekladie obmedzenia. (zdroj: Marek Jančúch)Navštevovali ste špeciálnu školu pre ľudí so zdravotným znevýhodnením v Budapešti, aký bol na nej prístup?
Škola bola zmiešaná – navštevovali ju žiaci so zdravotným znevýhodním, aj bez neho. Chodil som do integrovanej triedy. Iné to však bolo na univerzite v Budapešti. Stále som sa musel zlepšovať a dokazovať vyučujúcim, že štúdium zvládnem rovnako ako moji spolužiaci.
Rozhodli ste sa študovať históriu. Prečo?
Moja triedna učiteľka na strednej vyučovala dejepis. Bola mi veľmi blízka a zároveň ma motivovala k štúdiu. To ma priviedlo na univerzitu.
Károly Tóth (1988)
Tanečník a performer na inalidnom vozíku.
V roku 2015 vytvoril facebook stránku Másképvaló, kde šíri povedomie o svojej tvorbe a umení.
Žije a tvorí v Budapešti.
Študoval históriu na Univerzite Eötvösa Loránda a následne pokračoval na magisterské štúdium divadla na KRE.
V roku 2007 začal tancovať s Tanečným súborom ArtMan.
Následne mal viacero nezávislých vystúpení, zúčastnil sa viacerých tanečných a performance-orientovaných projektov a pracoval v divadlách v Kaposvári a Veszpréme.
Okrem vystupovania je členom správnej rady nadácie Rehab Critical Mass.
Na jeseň 2022 začal spolupracovať so súborom HODWORKS.
Na Slovensko prišiel do Námestova na festival Tanečno, so sólovým predstavením Charlie, ktoré ponúka intímny pohľad na jeho každodenný život a osobnosť.
Cieľom predstavenia je zvýšiť povedomie o inkluzívnom performatívnom umení a podporiť vznik otvorenejšieho kultúrneho prostredia, ktoré nekladie obmedzenia.
No teraz ste tanečníkom, performerom. Ako ste sa k tomu dostali?
Vždy som chcel ľuďom odovzdať a ukázať kúsok svojej duše. Pred dvadsiatimi rokmi mi kamarát, ktorý je zdravotne znevýhodnený, odporučil skupinu ArtMan v Budapešti. Ide o integrovanú umeleckú skupinu.
Keď som tam prišiel prvýkrát, lídri skupiny mi povedali: „Karči, ty sa hýbeš, akoby si sa hýbal odjakživa!“ Boli nadšení z pohybu, ktorý som priniesol: akoby som nemal hranice.
Kedy ste si uvedomili, že sa stanete performerom?
Keď som vystupoval, uvedomil som si, že oslovujem publikum. Preto mi to začalo dávať zmysel. Pochopil som, že v súbore, kde som začínal, existujú určité limity na moje zlepšenie ako tanečníka a performera. Preto som sa rozhodol pôsobiť na voľnej nohe.
Takto sa môžem ďalej rozvíjať, spolupracovať s väčšími skupinami a osloviť aj väčšie publikum. Stále spolupracujem aj so súborom ArtMan, no tancujem aj s inými.
Keď ste vyrastali, videli ste vystupovať znevýhodnených ľudí?
Bohužiaľ, nie. Po prvý raz som sa stretol s performanciou až na strednej škole.
Snažil som sa nájsť spôsoby sebavyjadrenia a tanec mi prišiel najvhodnejší.
Zmenilo sa odvtedy niečo?
Dnes môžu mladí ľudia so zdravotným znevýhodnením vidieť len zopár tých, ktorí sa dostali viac do povedomia verejnosti a mainstreamu. Sú to možno len dvaja-traja ľudia, ktorí sa objavujú v televízii alebo na väčších javiskách.
Preto bola založená aj mladšia skupina v rámci súboru ArtMan, ktorá má mladších členov pod 18 rokov. Získavajú skúsenosti a znalosti o performancii a tanci.
V maďarských mainstreamových médiách je však stále strach ukázať zdravotne znevýhodnenú osobu pred väčším publikom, pretože nevedia, aká by prišla reakcia. Verím však, že ak by sa napríklad v televíznom programe objavila zdravotne znevýhodnená osoba, ktorá je zábavná a ukazuje svoju osobnosť, malo by to veľký dosah.
Napríklad na vidieku by ľudia nemali taký strach z ľudí so zdravotným znevýhodnením vo svojom okolí ako teraz.
Na Slovensko prišiel do Námestova na festival Tanečno, so sólovým predstavením Charlie, ktoré ponúka intímny pohľad na jeho každodenný život a osobnosť. (zdroj: Marek Jančúch)Pamätáte si ešte na svoje prvé vystúpenie?
Nebolo veľmi profesionálne. Smejem sa, lebo som bol taký šťastný, že môžem vystupovať a že mi publikum tlieska, až som sa viac pozeral na ľudí, než aby som sa sústredil na samotné predstavenie.
Keď som však začal pracovať s viacerými choreografmi a tvorcami, naučil som sa, ako byť profesionálnejší – ako si udržať sústredenie, ako pôsobiť na javisku a ako skutočne vystupovať.
Ľudia so zdravotným znevýhodnením často čelia predsudkom, že neustále potrebujú pomoc ostatných. Ako veľmi je pre vás dôležitá nezávislosť?
Veľmi. Samozrejme, pri základných situáciách každodenného života potrebujem pomoc – napríklad pri toalete, sprchovaní, jedení či obliekaní. No snažím sa čas, ktorý potrebujem na asistenciu, zredukovať len na dve až tri hodiny denne.
Zvyšok dňa tak môžem prežívať sám so svojím vozíkom. Zažívam pocit nezávislosti a slobody, nech je to akokoľvek náročné.
Dúfam, že diváci pochopia, že viem hrať aj niekoho iného ako Wolfiho, hovorí Šimon Jakuš Čítajte Stretávate sa v Maďarsku s predsudkami?
Áno. Keď sa však aj s nejakými stretnem, nikdy ich neberiem osobne. Verím, že ľudia sú takí preto, lebo sa nikdy nestretli s osobami so zdravotným znevýhodnením a nemajú predstavu o tom, aké sú ich životy. Mojou úlohou je im to ukázať a búrať stereotypy. Vnímam to ako veľmi pekné poslanie.
A práve tanec a umenie sú na to skvelou cestou. Niekedy stačí len úsmev, pohľad alebo rozhovor.
(zdroj: Marek Jančúch)Ako sa zmenil váš život, odkedy vystupujete?
Udržiavam sa viac v kondícii. Vďaka performovaniu som tiež získal jasnejší pohľad na svoje telo, limity a na to, ako ich prekonať. Spolupracoval som aj s umelcami, ktorí nikdy nepracovali s ľuďmi so zdravotným znevýhodnením, čo bolo veľmi zábavné.
Na sólovom predstavení Charlie pracujem s choreografkou Adrienn Hódovou. Uvedomuje si, že moje telo je iné, no spôsob, ako s ním pracujeme, zostáva rovnaký ako u zdravých ľudí.
Spoločne sme zisťovali, ako ďaleko viem fyzicky zájsť, aké sú limity a ako ich môžem dosiahnuť, aby bol výsledok čo najbohatší a najzaujímavejší. Páči sa mi, že nikdy nezačínala s tým, aby sa uistila, či sa cítim pohodlne v tom, čo robíme. Má jasnú predstavu, ku ktorej spoločne hľadáme cestu.
Dokonca sa pri tvorivom procese aj pohádame. No máme k sebe vzájomný rešpekt, takže ma spolupráca teší.
Aká je spolupráca s ďalšími choreografmi?
V profesionálnej tanečnej komunite v Maďarsku sa často diskutuje o tom, či choreografi, ktorí nie sú zdravotne znevýhodnení, len nevyužívajú znevýhodnených tanečníkov. Či ich telá len nepoužívajú na vytvorenie diela a jeho prezentáciu na javisku, bez toho, aby mohli mať skutočnú kontrolu nad procesom alebo uznanie.
Preto sa snažím vždy za seba postaviť a choreografom hovorím, že im dávam svoju dôveru. Zdravotne znevýhodnení ľudia chcú niečo tvoriť a spolupracovať rovnako ako profesionálni interpreti.
Moja tvorba ukazuje jedno: že chcem niečo dosiahnuť, hovorí. (zdroj: Marek Jančúch)Má inkluzívne umenie v Maďarsku svoje publikum?
Súbor, v ktorom som začínal, má. Je však náročné každý rok niečo nové pripraviť a pritiahnuť 500 ľudí do divadla v Budapešti.
Okrem toho mám sólo predstavenie, ktoré je ľahšie realizovateľné a cestujem s ním do mnohých miesť, škôl aj na vidiek. Organizujem si to prostredníctvom osobných kontaktov, žiaľ, nikdy to nie je tak, že by samotné školy chceli inkluzívne predstavenia.
Všimli ste si počas dvoch desaťročí vášho pôsobenia na scéne nejakú zmenu vo vnímaní znevýhodnených ľudí v spoločnosti alebo v umeleckých kruhoch?
Nastal určitý pokrok. Nie veľký, ale predsa.
Mnohé miesta však nie sú pred predstavením veľmi otvorené, no potom sú všetci veľmi spokojní. Vyjadrujú aj ľútosť nad tým, že sme nedostali viac priestoru na prípravu a organizáciu.
Je náročné stretávať sa s niečím podobným. Veľa sa o tom zhováram s inými zdravotne znevýhodnenými ľuďmi. Naozaj je na škodu, že zakaždým, keď cestujete s predstavením, musíte začať od nuly, aby ste dali najavo, že si zaslúžite uznanie a svoje miesto v umeleckej obci.
Okrem búrania predsudkov a šírenia povedomia o znevýhodnených ľuďoch ste sa zúčastnili aj na budapeštianskom Pride, na ktorý prišlo rekordných 200-tisíc ľudí. Akcia sa konala aj napriek zákazu vlády. Prečo bolo pre vás podstatné, že ste tam boli?
V spoločnosti stále prevláda naratív, že rôzne otázky týkajúce sa spoločnosti, politiky alebo čohokoľvek iného, sú od seba oddelené. Považoval som za dôležité ísť do ulíc a zažiť atmosféru spoločne s mnohými ľuďmi, ktorí sa postavili za jeden cieľ.
Je dôležité, aby sme sa ako spoločnosť spájali a hľadali spoločný priestor, kde sa môžeme zlepšovať a posúvať vpred. Stálo to za to.
Neodradila ich hrozba pokuty či väzenia. Na zakázaný dúhový pochod v Budapešti prišiel rekordný počet ľudí (reportáž) Čítajte V jednom rozhovore ste povedali, že by ste sa chceli rozvíjať aj v herectve. Ako to ide?
Snažím sa. Stále sa učím a aktuálne si hľadám mentorov, ktorí by mi pomohli zdokonaliť sa. Mojou predstavou je spojiť tanec, pohyb a herectvo. Chcel by som vytvoriť predstavenie, ktoré je fyzické, obsahuje monológy a môžem v ňom ukázať viac svoju hereckú stránku.
Myslím pritom aj na svoju budúcnosť. Starnem a tanec sa tak stáva náročnejším. Herectvo by mohol byť spôsob, ako sa stále realizovať v umení.
Aký svet sa publiku naskytuje cez vaše vystúpenia?
Moja tvorba ukazuje jedno: že chcem niečo dosiahnuť. Predstavenia sa často točia okolo hľadania cesty, pritom môže byť fyzická alebo metaforická. Hľadám ju, aby som sa dostal do určitého bodu.
O svojej práci a umení šírim povedomie aj na sociálnych sieťach. Preto som na facebooku v roku 2015 vytvoril stránku Másképvaló, ktorú som založil s pocitom, že ak nemôžem tancovať ako ostatní alebo ako profesionál, ako inak môžem vystupovať, aby som ľuďom ukázal, že existujem?
Tóth búra predsudky a stereotypy. (zdroj: Marek Jančúch)
Ľudia sa vďaka Šimonovej účasti v Let' s Dance naučia vymeniť ľútosť za súcit, hovorí liečebný pedagóg Čítajte Čo považujete za svoj najväčší úspech ako performer?
Prvá vec, ktorá mi napadne, je performancia, ktorú som sám vytvoril. Išlo o krátke, sólové predstavenie, ktoré bolo uvedené na galavečere v Národnom divadle.
Po predstavení nasledovalo asi päťminútové standing ovations a publikum museli nakoniec utíšiť. Keď som opustil javisko, prišiel ku mne muž, ktorý v divadle pracoval už 50 rokov. Povedal, že ani najväčší herci nedostali taký potlesk.
Doteraz si tento pocit z toho večera nesiem so sebou.
