Môžete mi dať na halušky viac bryndze a ešte trochu slaninky? Dvakrát, prosím. K tomu si dám aj vyprážaný syr so zemiakmi, segedínsky guláš a makové šúľance.
Je rok 1981 a mladá umelkyňa Perla sa na niekoľko dní vrátila do rodných Košíc. Už si myslela, že ich nikdy neuvidí.
Emigrovala a usadila sa vo Viedni. Podarilo sa jej rozbehnúť kariéru vo výtvarnom umení, vychovala desaťročnú dcéru, ktorá hovorí prakticky len po nemecky, a začala žiť s mužom, ktorý ich obe vo všetkom podporuje.
No potom jej po rokoch mlčania zavolal bývalý priateľ, láska jej života. Prosil ju, aby ho prišla domov pozrieť. Mám rakovinu, oznámil jej, akoby držal v rukách kartu s najvyššou hodnotou.

So silným osobným príbehom v kulisách československej totality prichádza do našich kín Alexandra Makarová, režisérka so slovenskými koreňmi a rakúskym pasom. Síce nie je z generácie tých, čo zažili zločinnosť minulého režimu a boli pred ním nútení utiecť, ak chceli žiť, myslieť a tvoriť slobodne, no jej mama s ním ešte mala skúsenosti.
Jej druhý celovečerný film Perla má v sebe všetko podstatné, čo sa s tým spája. A dokázala v ňom vystihnúť aj kopu drobných detailov, ktoré so životom po úteku súvisia, aby ho pochopili aj tí, čo sa už narodili do šťastnejších čias.
ŠtB ju terorizovalo, obyvatelia nenávideli
Perla vie, že prekročiť hranice smerom na východ bude mať podobný efekt, ako keby sa nejakou mágiou dostala z jedného časopriestoru do druhého, opustila dobré kráľovstvo a ocitla sa v kráľovstve zlom.
Niežeby Makarová zvýrazňovala kulisy chudoby komunistického Československa. Na radikálnu zmenu nálady v porovnaní s atmosférou Viedne jej postačil správny výber interiérového dizajnu. Hoci sa Perla pohybuje ešte v celkom vkusných priestoroch, bytových, hotelových alebo kaviarenských, z ich línií a farieb presakuje do príbehu chlad, odcudzenosť, nepokoj, hrozba špehovania a policajného násilia.