BRATISLAVA. „Viem si predstaviť jednu vec, to vám hovorím dopredu. Že to nebudete mať ľahké, a za to vás obdivujem. Pretože keď tento film dokončíte, tak sa na vás vrhnú. Povedia, že ste nakrúcali s hovädom,“ uvažuje nahlas Jaromír Nohavica v dokumentárnom filme Jarek.
Už od osemdesiatych rokov minulého storočia je osobnosťou folkovej scény a českej hudby všeobecne. Po prevrate sa prihováral Čechom a Slovákom z balkóna Melantrichu na Václavskom námestí, boli roky, keď bol doma najpredávanejším hudobníkom a pomenovaná je po ňom aj planétka.
Na jeho albumoch Mikymauzoleum, Divné století či Darmoděj sú pesničky, ktoré sa stali dôležitými pre niekoľko generácií za sebou.
Jeho verejný obraz sa však naštrbil po tom, čo Lidové noviny v roku 2006 napísali, že ako spolupracovník ŠtB donášal na svojho kamaráta Karla Kryla a výrazne si priťažil, keď sa potešil vyznamenaniu od ruského prezidenta Putina a o Tomiovi Okamurovi povedal, že je sympaťák.
Vedel, že postaviť sa pred kameru nebude jednoduché ani preňho samého. Mal však niekoľko dôvodov na to, aby jeho filmový portrét vznikol a dostal sa do kín – čo sa práve pred niekoľkými dňami stalo.
Volajú ho muž bez tváre, ale to je práve jeho maska. Jude Law hovorí, aké bolo hrať Putina Čítajte Je nám lepšie, keď tu nie si
Je to prekvapivé, ale Jaromír Nohavica sa v tomto filme nejaví ako dobrý rozprávač.
Kým v jeho textoch je fantázia i tajomstvo zároveň, v jeho spomienkach na detstvo, dospievanie a mladosť prevláda banálne konštatovanie. Ukazuje na breh rieky, kde sa mohol ľahko šmyknúť do vody, ale nestalo sa to, našťastie, zastaví sa pri zábradlí schodov, cez ktoré preletel a padal niekoľko poschodí, otvára dvere internátnej izby, kde bývala jeho budúca manželka a pozerá sa na balkón, kde kedysi s rodičmi býval.
Ani pri návšteve základnej školy alebo knižnice, kde kedysi pracoval, nevzniknú emócie, s ktorými vie ako hudobník tak dobre pracovať.
Filmový obraz spolu s ním ožije až vo chvíli, keď ho režisérka filmu Petra Všelichová postaví pred televízor, pustí mu archívny záznam z jeho vystúpenia pred detským publikom a chce, aby naň reagoval.
„Povedal by som, že tu Jarek pil. Ten chlapec mal v sebe možno štyri deci, pol litra vodky,“ konštatuje.
Vzápätí vysvetľuje, že veľa piť začal pri dlhých presunoch vlakom počas turné, aby im s Karlom Plíhalom rýchlejšie ubehol čas. Že je zle, si potom uvedomil, keď mu deti pri návratoch domov hovorili: „Ocko, nám je lepšie, keď tu nie si.“
Začiatkom deväťdesiatych rokov sa Nohavica rozhodol ísť do psychiatrickej liečebne v Šternberku, kde sa program a režim alkoholikov dodnes takmer vôbec nezmenil. Na rozdiel od iných miest, kde sa bol Nohavica počas nakrúcania filmu pozrieť a zaspomínať si, tu sa konečne odohrá čosi dojímavé a osobné.
Medzi také chvíle patrí tá, keď si číta lekársku správu od svojho psychiatra, alebo keď sa rozpráva so súčasnými klientmi liečebne a zveruje sa im, že dnes stres zaháňa sladkosťami. Mám rád bielu Študentskú pečať a Margot, hovorí – a prekvapene sa od lekárky dozvedá, že v margotke je látka, ktorá je pre alkoholikov zakázaná.
Banálne údaje, ktoré mali pre ŠtB zmysel
Pri nakrúcaní dokumentárnych filmov – najmä ak nakrúcanie trvá dlhší čas – sa stáva, že sa udeje niečo nečakané, niečo, s čím tvorcovia nepočítali, ale nič lepšie by si nemohli želať. Nejaký magický okamih, čo im pomôže vypovedať viac, ako by sami dokázali.
Jaromír Nohavica za takú chvíľu považoval rampy, ktoré ho v aute zastavili pri železničnom priecestí.
