Bol by rád, keby sme pri odchode z kina mali chuť ísť na rande a zamilovať sa. Túžili po skutočnom stretnutí tu a teraz. Nový film talianskeho režiséra PAOLA GENOVESEHO Bláznivo je opakom jeho obrovského hitu Úplní cudzinci, v ktorom sa niekoľko párov počas jednej spoločnej večere medzi sebou zdôveruje s tým, akú správu práve dostali, v maili, sms alebo na sociálnej sieti. Nie sú v ňom žiadne mobily a nie je o patológii v intímnych vzťahoch.
Naopak, je o tom peknom, čo pri stretnutí s druhým človekom zažívame. A to napriek tomu, že Genovese v ňom ukázal, aký chaos pri ňom v hlave máme a ako sa v nás bije niekoľko typov ega a osobností, keď vyhodnocujeme, či ešte v tom rande chceme pokračovať.
Vraví, že vo filme Úplní cudzinci by nemal zmysel happy end, no film Bláznivo si ho vyžadoval. Oba však majú niekoľko vecí spoločných. Napríklad umenie konverzácie, úprimnosť pri rozprávaní o citoch a dôraz na každom slove. Presnosť a zmysel pre detail charakterizujú celú jeho filmársku tvorbu. Zároveň sú dôvodom, prečo ho sklamali viaceré národné verzie Úplných cudzincov. Vo svete ich už vzniklo 49, medzi nimi aj slovenská.
V rozhovore sa dočítate:
- akú má skúsenosť s prvým rande
- čo nám bráni byť úprimní, keď hovoríme o citoch
- aký rozdiel je medzi nakrúcaním s herečkami a nakrúcaním s hercami
- ako sa dá dosiahnuť, aby boli dialógy dobré, reálne a zároveň realistické
- ako jeho písanie ovplyvnili mobily a sociálne siete
- prečo vo filme Úplní cudzinci mobily sú a vo filme Bláznivo vôbec
- ako si vysvetľuje svetový úspech Úplných cudzincov
- čo ho sklamalo pri národných verziách
- ktoré romantické komédie odporúča
Čím je zaujímavé prvé rande?
Prvé rande, to je chvíľa, keď prežívame všetko možné naraz. V hlave je čistý chaos, neprehľadný mix pocitov. Vtedy sme šťastní, vystrašení, prežívame úzkosť, v ničom nemáme istotu. Ak by som chcel rozprávať o tom, čo sa naraz môže diať v hlave muža a ženy, nemohol by som nájsť lepšiu chvíľu, čo by to vystihla. Samozrejme, podobné situácie sú, keď sa vydávame a ženíme alebo keď máme prvé dieťa, no prvé rande je špeciálne tým, že sa nám deje v každom veku. Zblázniť sa môžeme, keď máme dvanásť aj deväťdesiat rokov.
Dá sa naučiť zvládnuť prvé rande dobre?
Presný návod, myslím si, neexistuje. Niečo vieme časom zlepšiť, ak sa poučíme zo skúseností.
Vy máte aké skúsenosti s prvým rande?
Keď som mal osemnásť, zažil som jedno, ktoré som vtedy považoval za najdôležitejšie v živote. Ja som žil v Ríme, ona za mnou prišla zo severu, vravel som si, bolo by dobré ohúriť ju. Vzal som si motorku, chcel som ju povoziť nočným mestom. To bude romantické, myslel som si. No po piatich minútach som dojazdil, pretože som nemal benzín - čo som netušil, pretože som mal pokazený displej. Takže čas sme napokon strávili tým, že sme ju tlačili pred sebou a hľadali otvorenú pumpu, aby sme mohli znovu naštartovať.
To mi pripomína Prázdniny v Ríme, spanilá jazda na motorke.
Áno, bolo to také. Trochu.
Na vašom filmovom rande je dokopy desať ľudí. Hlavný hrdina má v hlave ďalšie štyri egá, hlavná hrdinka tiež. Všetky hrajú iní herci a herečky. Ako ste dospeli k tomuto číslu?
Mohlo by ich byť aj viac, pretože každý z nás má v sebe viac osobností ako len štyri či päť. No je to film, ten má nejaké pravidlá a logiku, tak si bolo treba vybrať. Zvolil som emotívnu povahu, romantickú, inštinktívnu a bláznivú. Tieto štyri povahové typy, myslím si, skrývame v sebe všetci. Popritom bolo dôležité, aby hlavní hrdinovia vyzerali čo najviac normálne, lebo to je predpoklad, že sa s nimi stotožní veľa ľudí. Nerád by som nakrútil film, pri ktorom si nemôžete povedať: veď toto som ja! Veď presne takáto je moja frajerka, alebo, takýto je môj muž.
Pre váš príbeh je dôležité aj to, že vaše postavy dokážu o svojich citoch hovoriť otvorene. Prečo sa s tým v živote nestretávame tak často?
Hlava je jediné miesto, kde sme úprimní. Respektíve, kde zvykneme byť úprimní. Často nedokážeme byť úprimní ani sami pred sebou, nieto ešte v konverzácii s niekým iným. Je to problém nielen na osobnej, ale aj spoločenskej úrovni. Snažíme sa byť politicky korektní, ale v hĺbke duše nie sme presvedčení o tom, čo hovoríme. Len si to chceme myslieť.
Sorrentino pre SME: Po smrti rodičov som sa cítil ako na snobskej večeri Čítajte Myslíte si, že politicky korektné myslenie sa raz môže zmeniť na prirodzené, politicky korektné vnímanie a preciťovanie?
Posledných desať rokov sme, napríklad, svedkom toho, ako sa vyrovnáva postavenie mužov a žien. Je to program, na ktorom vedome pracujeme. Rešpekt voči ženám rastie, čo sa prejavuje v pozíciách, ktoré v spoločnosti zastávajú, aj v starostlivosti, ktorá sa im venuje. Či to raz však naozaj budeme všetci v hĺbke duše cítiť, je otázne. Chcem veriť, že áno. Ženy a muži, to je samozrejme len príklad, týka sa to aj všetkých ostatných skupín a ostatných situácií.
Vo filme Bláznivo sú scény, ktoré ste nakrúcali zvlášť so skupinou herečiek a zvlášť so skupinou hercov. Boli to dva odlišné pracovné zážitky, alebo ani nie?
Veľmi odlišné. Chlapci prichádzali na pľac takmer výlučne neskôr, dievčatá vždy načas. Niekedy dokonca o čosi skôr. Herečky ovládali svoj text perfektne, s ničím nemali problém. Herci mali zrejme problém s pamäťou, alebo skôr disciplínou a texty sa učili na poslednú chvíľu, minútu pred klapkou. Aj ženy aj muži však boli nesmierne vtipní. Je to síce omyl, myslieť si, že pri nakrúcaní komédie sa cítite ako na prázdninách pri mori, ale v našom prípade to bola pravda. Hoci sme boli na konci unavení ako kone, zažili sme skvelý čas a veľa sme sa nasmiali.
Paolo Genovese, taliansky režisér, má v kinách film Bláznovo. (zdroj: FILM EUROPE)Vaše filmy sú postavené na dialógoch, o nič iné v nich v podstate nejde. Čo všetko musíte urobiť, aby vo filme obstáli?
Zastávam názor, že pre film nie je nič také dôležité ako scenár. Ak teda práve nenakrúcate akčný film, kde je dôležitý pohyb kamery, choreografia či špeciálne efekty. Takže, čo to pre mňa znamená? Že píše a píšem. A potom prepisujem a prepisujem. Niekedy sa nedá nič robiť, len všetko škrtnúť a začať odznova. Človek musí byť statočný. Scenár k filmu Bláznivo som dokončil pred dvomi rokmi. No nebol som presvedčený o tom, že je dobrý. Tak som ho napísal ešte raz. Od prvej scény po poslednú. Každej vete venujem potrebný čas. Čo vete. Pri každom slove zvažujem, či je to správne.
Kto vám pomáha posúdiť, či je všetko správne?
