Aj nezávislé kultúrne centrá sa môžu stať obeťami novej podpornej štruktúry Fondu na podporu umenia. Často sú pritom, najmä v menších mestách či dedinách jedinými miestami, ktoré ponúkajú domácim prístup k umeniu.
Kultúrny manažér MAREK ADAMOV hovorí, že ide o pomstu. „Im nejde o kultúru, žiadnu nemajú, o nič nebojujú. Len sa mstia ľuďom, ktorí sú slobodní, kultúrni,“ hovorí o členoch Rady fondu a ministerstva kultúry.
Adamov ako študent spoluzakladal, vybudoval a vyše dve desiatky rokov viedol jedno z prvých nezávislých kultúrnych centier na Slovensku - Stanicu Žilina-Záriečie. Kultúrne centrá na Slovensku sú podľa neho unikátom: v máloktorej krajine nájde človek niečo podobné. „Predstavujú veľký potenciál pre rozvoj nielen umenia a kultúry, ale aj komunitného, spoločenského života,“ hovorí. Prinášajú workshopy, koncerty, predstavenia či výstavy do miest, kde je ťažko dostať sa ku kultúre.
V roku 2021 prešiel 50 nezávislých kultúrnych centier v 36 mestách a dedinách na bicykli a napísal o nich knihu. „Ak by sa chcel niekto z ministerstva kultúry, vlády, z fondu presvedčiť, čo sa v centrách deje, nech sa páči. No myslím, že o to nejavia vôbec záujem. Vytvorili si dopredu scestný obraz,“ dodáva.
V rozhovore sa dočítate:
- čo predstavujú kultúrne centrá pre regióny a aké príbehy skrývajú,
- ako sa im darí prežiť,
- čo pre ne predstavuje pomoc od FPU a čo by znamenalo, keby o ňu prišli,
- či dostávala od fondu peniaze „len jedna skupina ľudí“, ako tvrdila ministerka kultúry,
- čo by zistila ministerka kultúry, keby absolvovala rovnakú cestu ako on v roku 2021.
Podľa dokumentov, ktoré uverejnila platforma Otvorená kultúra, majú byť zo štruktúry podpornej činnosti Fondu na podporu umenia vyškrtnuté viaceré oblasti podpory, medzi nimi aj nezávislé kultúrne a rezidenčné centrá. Čo predstavujú pre regióny?
Sú unikátom. V máloktorej krajine nájdete podobné inštitúcie v takom počte. Hustá sieť regionálnych, malých kultúrnych centier je naozaj šperkom v rámci celej Európy.
Vo vyspelých krajinách totiž funguje verejný sektor na vysokej úrovni. Kultúru zabezpečujú samosprávy, regióny, prípadne centrálne inštitúcie, takže nepotrebujú až tak občiansky aktivizmus.
Nezávislé kultúrne centrá na Slovensku predstavujú veľký potenciál pre rozvoj nielen umenia a kultúry, ale aj komunitného, spoločenského života. Workshopy, výstavy, divadlá, koncerty, predstavenia, festivaly, ale aj komunitné stretnutia, remeselné trhy, nízkoprahové aktivity, inklúzia menšín, susedské aktivity, ekológia. Vidíme, ako sú pre mnohých ľudí dôležité.
Cítime to na návštevnosti, ktorá za posledné roky stúpla. Ľudia majú potrebu stretávať sa a držať pokope. Vďaka nim centrá fungujú a práve diváctvo im dáva najväčšiu silu. Nie sú len o umení pre nejakú mikro-komunitu. Plnia množstvo funkcií pre širokú verejnosť.
Predseda rady FPU vylúčil zo zasadania verejnosť. O radikálnych zmenách sa má rokovať na jeseň Čítajte Akých?
Často sú to v regiónoch jediné miesta, kde sa tvorivo a kultúrne zmýšľa. Nemám pritom na mysli mestá ako Košice, Žilina či Bratislava, ale napríklad Kremnicu alebo Púchov. V zahraničí ťažko nájdete v malých mestách niečo podobné, no my ich máme.
A teraz dostanú centrá nálepku z vlády, že sú politické, čo nie je pravda. Ľudia, ktorí za nimi stoja, nemajú s politikou absolútne nič. Samozrejme, obhajujú demokraciu, toleranciu, pluralitné názory a inakosť. Ak je toto politické, tak áno, v tom prípade sme politickí.
Nikto z nás však nie je členom žiadnej strany, nekandidujeme vo voľbách. Z vlastnej iniciatívy sme pre spoluobčanov vytvorili miesta, kde sa môžu stretávať navzájom, s umením, s kultúrnymi podujatiami, kde funguje bežný, spoločenský život, ktorý je dôležitý pre občiansku spoločnosť.
Tak to bolo aj u vás?
V Žiline sme pred 25 rokmi ako gymnazisti a vysokoškoláci mali na výber, či odídeme z regiónu alebo vytvoríme miesto, ktoré zabezpečí, že dokážeme v meste žiť. To bolo pre nás kľúčové.
Inak by sme tu nezostali. Hovoria nám to aj ľudia nielen z našej generácie. Ak by nebolo Stanice alebo Synagógy, mnohí by nemali motiváciu v Žiline zostať. Iste, o ekonomiku tu je postarané, zároveň ste v okolí krásnych hôr. No pokým človek nemá miesto, ktoré môže navštevovať a kde môže žiť spoločensky, kultúrne a umelecky, tak jednoducho odchádza do väčšieho mesta.
V podpore kultúry v regiónoch sa chystá masaker, hovorí Němcová z Otvorenej kultúry Čítajte Vy ste Stanicu vybudovali od základov. Vo vašej knihe ste spomínali príbehy centier, ktoré vybudovali rodiny, priatelia, učitelia a sám hovoríte, že kultúrne centrá nie sú inštitúcie, no ľudia. Aké príbehy teda skrývajú?
To, čo sa odohrávalo v Slovenskom národnom divadle pred 100 rokmi, sa dialo na konci 90. rokoch u nás. Neštudoval som stavbárčinu, architektúru ani nič podobné. Jednoducho sme zo dňa na deň rekonštruovali budovy a naučili sme sa to. Budovali sme nové kultúrne inštitúcie od úplných základov. Na Stanici a Synagóge poznám pomaly každú tehlu.
Budovať kultúrne centrum bola skvelá škola. Teraz je témou, ako ich odovzdať novej generácii, ktorá príde po nás. Chceli sme to spraviť v dobrej kondícii, no vidíme, aká je v kultúrnej oblasti situácia. Verím, že ďalšie generácie do nezriaďovanej kultúry prinesú viac manažmentu, moderného fungovania.
No, bohužiaľ, podpora kultúry a umenia, ktorú sme budovali 20 rokov, sa v priebehu jedného roka rozpadla na kusy.
Centrá rovnako rozvíjajú aj menšie regióny, dediny, mestá, kde je veľakrát ťažké za kultúrou. Čím do týchto miest prispievajú?
Slovensko je špecifická krajina tým, že veľká časť populácie žije na vidieku a v malých mestečkách. Tým aj sieť kultúrnych centier kopíruje demografiu a vyrovnáva rozdiely medzi centrami a perifériou. Veľká téma v rámci kultúry je dostupnosť. Iste, ľudia môžu ísť za kultúrou do Bratislavy či Viedne, ale väčšina sa tam nedostane.
Nielen z ekonomických dôvodov, ale aj z časových. Kultúra nie je sviatočná aktivita, že „idem raz za rok do divadla, na festival alebo veľký koncert“. Anténa, ktorá je sieť kultúrnych centier a organizácií na Slovensku, združuje pravidelnú kultúru, ktorá funguje na dennej báze.
To máte ako s horskými chatami. Sú otvorené každý deň a sú dôležitým miestom z pohľadu bezpečnosti. Keď ich navštívi turista alebo horolezec, nejde sa len občerstviť, no ukryje sa, prečká búrku alebo lavínu.
To majú s centrami spoločné. Nájdete v nich bezpečie, nemusíte mať peniaze, či veľa času. Jednoducho kráčate po ulici a navštívite miesto s podujatím.
Približujú tak umenie k ľuďom, ktorí by sa k nemu bežne nedostali?
Napríklad skupiny, ktoré sú mladšie alebo nejako znevýhodnené, sa ťažko dostanú zo Spišskej Starej Vsi do Bratislavy alebo Žiliny, aby videli divadlo. Napríklad pre tínedžera je to nepredstaviteľná vzdialenosť. Okrem toho potrebuje peniaze, rodičov, aby ho vzali. No pokiaľ má divadlo, koncert cez ulicu naproti škole, môže sa jednoducho stať súčasťou niečo väčšieho.
Každé z centier robí určitú formu vzdelávania v podobe workshopov, dobrovoľníctva. Máme za sebou niekoľko desiatok ľudí, ktorí u nás začínali ako deti napríklad na výtvarnom krúžku, alebo v animátorskej letnej dielni.
Zrazu sa k nám po rokoch vrátia a hovoria, že študujú na Vysokej škole múzických umení alebo niekde v zahraničí, prípadne točia svoj prvý film, venujú sa divadlu. Sú to reálne príbehy ľudí, ktorí by sa k umeniu nedostali inak ako cez kultúrne centrá.
Odpoveďou na to, ako má vyzerať kultúra v modernej dobe 21. storočia, sú práve nezávislé kultúrne centrá, hovorí. (zdroj: Richard Kohler)Bez kultúrnych centier sa teda kultúra na Slovensku nezaobíde?
Odpoveďou na to, ako má vyzerať kultúra v modernej dobe 21. storočia, sú práve nezávislé kultúrne centrá. Najlepšie sú konkrétne príklady, čo urobili v mestách a dedinách. Zachránili alebo zrevitalizovali, obnovili nejakú budovu, ktorá nebola využitá a bola by možno zbúraná. V Dúbravici je to bývalá škôlka, zrušená továreň v Košiciach, zatvorená stanica v Žiline či bývalý obchod obuvi v Trenčíne.
Ďalej vytvorili zázemie pre umeleckú tvorbu a kultúrny život. Je super, keď do mesta príde raz za čas festival alebo koncert. Na to sa dajú vytvoriť jednorazovo priestory, požičať technika. No dennodennú aktivitu, workshopy, malé predstavenia alebo premietania nespravíte bez zázemia. Kde chýbala základná infraštruktúra, tam prišli kultúrne centrá.
Pritiahli ľudí, vytvorili personálne zázemie, priestory pre ľudí. Ani najlepší priestor nebude fungovať bez toho, aby v ňom boli ľudia, ktorí sú šikovní, starajú sa a sú kreatívni. Práve ľudská sieť je podľa mňa tým najväčším plusom. Ťažko vytvoríte niečo niekde, odkiaľ odišla celá generácia ľudí či už kvôli škole, práci alebo životu.
Čo ešte prinášajú do regiónov?
Každé centrum je iné. Niektoré vychádzajú z hudby a klubovej scény, iné majú viac eventový priestor, iné sa začali formovať z divadelného súboru, ďalšie založili výtvarníci a na začiatku bola ich galéria alebo ateliér, kde tvorili. Postupne rástli a prekračovali hranice žánrov.
Anténa
- Sieť kultúrnych centier a organizácií, ktoré pôsobia v oblasti profesionálneho nezávislého súčasného umenia a kultúry na Slovensku.
- Cieľom je zastupovať nezávislé kultúrne centrá v komunikácii s orgánmi štátnej správy a samosprávy, zlepšiť ich postavenie v systéme kultúrnej politiky a prispieť k vytvoreniu profesionálnych podmienok pre fungovanie.
- Členovia: A4 – priestor súčasnej kultúry, Akropola Kremnica, Art Cafe, ARTA, BANSKÁ ST A NICA, BAŠTA – kultúrno-komunitné centrum, Bombura NKP, Diera do sveta, Divadlo Pôtoň, Divadlo z Pasáže, Dom umenia Arteska, Hájovňa - kultúrno turistické centrum, Hidepark, Kino Úsmev, Klub Lúč, Kultúrno-kreatívne centrum Kláštor, Malý Berlín, Nástupište 1 – 12, Nová Cvernovka, PERIFÉRNE CENTRÁ, Presahy Modra, Stanica Žilina-Záriečie a Nová Synagóga, T3 - kultúrny prostriedok, Tabačka Kulturfabrik, Wave ~ centrum nezávislej kultúry, Záhrada – Centrum nezávislej kultúry.
- Pridružení členovia: Barmuseum, Citadela, Design factory, Divadlo Na Peróne, Eleuzína, Fabrika umenia, NOMANTINELS, Podivný barón.
V programe sú centrá odlišné, no čo ich spája, sú hodnoty: demokracia, sloboda, rozvoj kritického myslenia, veľmi silné sú prvky komunitnej spolupráce, občianskej angažovanosti, dobrovoľníctva.
Pre mňa ide o veľmi osobnú vec. My sme nezakladali firmy či inštitúcie. My sme robili to, čo sme považovali za dôležité pre život nás, našej generácie a spoločnosti. Aby držala pokope, aby sa rozvíjala a rástla. Kultúrne.
Prirodzene sa nabaľovali aj aktivity. Na začiatku sme pochopili, že ak chcú centrá dlhodobo fungovať, musíme pracovať s dobrovoľníkmi, sponzormi a lokálnou komunitou. Inšpirovali sme sa zo zahraničia a mysleli sme si, že nám bude pomáhať hlavne štát a samosprávy, no nebolo to také jednoduché.
Výsledkom dvoch desaťročí a advokácie v prospech nezriaďovanej kultúry a umenia, bol vznik Fondu na podporu umenia.
Ktorý založil minister kultúry za vlády Smeru Marek Maďarič.
Ide o paradox, že fond vznikol za vlády Smeru, ktorá najmenej podporuje slobodnú kultúru. Bolo to však nezastaviteľné, a v tom čase chápali, že založiť fond je moderné, správne rozhodnutie a ide o dobrý štart. Takto sa to robilo všade vo svete.
A teraz vláde prekáža malý balík peňazí v rozpočte nielen krajiny, ale aj ministerstva kultúry.
V roku 2021 ste prešli 50 kultúrnych inštitúcií v 36 mestách a dedinách, niektoré majú aj viac kultúrnych centier. Ako sa im darí prežiť?
Cestu som absolvoval cez pandémiu, ktorá bola prvou veľkou skúškou. Zdalo sa nám, že je koniec, a že mnohé z centier jednoducho zaniknú, pretože nedokážu prežiť obdobie zatvorenia. Prežili však všetky.
Ukázalo to, že ide o silnejšie organizácie, ako si všetci mysleli. Aj vďaka Fondu na podporu umenia dokázali zvládnuť katastrofické obdobie. Keď som osobne navštívil centrá, uvedomil som si obrovskú mieru angažovanosti, dobrovoľníctva: že ľudia sú v centrách, pretože ide pre nich o bytostne dôležitú záležitosť.
Dokázali a dokážu prežiť.
Čo pre centrá znamená podpora od Fondu?
Podpora z FPU je podpora na umelecké a kultúrne aktivity, čiže väčšina ide na techniku, produkciu a priamo pre umelcov, ktorí v centrách vystupujú. My v Stanici a v Synagóge vyprodukujeme ročne 400 akcií, výstav, podujatí, workshopov, koncertov, festivalov.
Tých 200-tisíc eur podpory je veľmi skromná suma v pomere k množstvu aktivít. Každé euro, ktoré sme získali z fondu, sme vyvážili ďalšími dvoma zo vstupného, sponzorských darov, podpory či dvoch percent z daní.
Keď Rada Fondu hovorí o nejakom „obohacovaní sa“ alebo že centrá dostávali príliš veľa peňazí, je to hlúposť, pretože centrá robia celoročný program, sú otvorené väčšinu roka s podporou od 20- až 200-tisíc eur ročne, čo je nič v porovnaní s bežným zriaďovaným divadlom, ktoré stojí rozpočet zriaďovateľa 500-tisíc až milión eur.
Čo sa stane, keď prídu o podporu od fondu?
Ak prídeme o túto pomoc, bude to, samozrejme, tragické. Nie je určená pre ľudí, ktorí v centrách pracujú či ktorí ich vedú, nebola to dotácia na budovy alebo prevádzku. Peniaze z grantu používame na to, aby sa hrali koncerty, divadlá, aby vystavovali umelci, aby sa tlačili plagáty.
Okrem toho musíme zohnať peniaze na prevádzku budov a na ľudí, ktorí tu pracujú, na nákupy techniky a opravy. Peniaze na to všetko majú bežne zriaďované inštitúcie od svojho zriaďovateľa.
Vedeli by teda centrá bez tejto podpory fungovať?
Pre niektoré centrá, hlavne pre tie väčšie, ide o významnú časť rozpočtu. Bez toho sa nedá fungovať, no v nejakej podobe sa dajú aktivity udržať, o čo sa budeme snažiť. Budeme improvizovať, aby sme prežili toto hnusné obdobie.
Pri tých menších centrách môže nastať paradoxná situácia. Môže to byť pre ne likvidačné, alebo si to ani nevšimnú: jednoducho budú robiť ďalej svoje veci. Vo väčšine prípadov totiž majú dobrovoľníkov, no dôležité je, aby ich situácia neznechutila.
To je moja najväčšia obava.
Prečo?
Ľudia nám totiž odchádzajú. Nielen študenti, ale aj mnohí profesionáli z kultúry. Idú hlavne do Česka a iných krajín, pretože strácajú nádej a motiváciu tu žiť. Toho sa bojím viac než finančnej diskriminácie. Stopka podpory od Fondu môže mať ale silný motivačný efekt na iných donorov. Keď nejaké firmy uvidia, ako sa ministerstvo snaží udupať kultúru, sú ochotní nás podporiť.
Bude to veľká výzva aj pre samosprávy.
Ministerka kultúry Martina Šimkovičová. (zdroj: TASR)Akú zohrávajú úlohu?
Primátori často hovorili, ako je super, že existujeme a že máme z čoho fungovať, pretože mesto potom mohlo peniaze využiť na škôlky, chodníky a ostatné veci, ktoré sa v mestách rúcajú. Ak zmeny vo fonde prejdú, samosprávy budú musieť ukázať, či im stojíme za to, že nás majú.
Podpora od samospráv bude dôležitá, pretože keď odídu dvaja dobrí technici, už sa nevrátia. Nájdu si niečo iné a už ich naspäť nedostaneme. Príkladom bol aj odchod zamestnancov zo Slovenskej národnej galérie, ktorí si už našli nové miesta a bude ťažké ich dostať naspäť. Pritom sú to odborníci a odborníčky. Aj to ukazuje, že kultúra je hlavne o ľuďoch.
Pred rokmi ste uviedli, že dôležitou správou o nezávislej kultúre je, že nie je večná - je prirodzené, že centrá zanikajú a nezaberajú miesta ďalším. No čo keď úplne vymiznú?
Nemyslím si, že je šanca, aby sa niečo také stalo. Bol som skeptický, no postupne vo mne začína prevládať mierny optimizmus.
Marek Adamov
Vyštudoval kulturológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
Počas štúdií s priateľmi založil občianske združenie Truc sphérique.
Od roku 2003 prevádzkujú kultúrne centrum Stanica Žilina-Záriečie, zrenovovali aj Novú synagógu.
V roku 2021 prešiel 50 kultúrnych inštitúcií v 36 mestách a dedinách.
O svojej ceste napísal knihu CykloKulTúra.
Vidím, že odpor občianskej spoločnosti a kultúrnej obce je natoľko silný, že nímandi z ministerstva kultúry časom odídu. Mrzí ma, akej škode a strate času čelíme. Niektorí ľudia sa v kultúrnych centrách konečne rozbehli, urobili veľa roboty a začalo sa im dariť. Teraz im však hádžu pod nohy kolená, sú demotivovaní.
Ukazuje sa však, že sme natoľko odolní, že ani vláda, ani Rada Fondu na podporu umenia či ministerstvo nemajú šancu. Sú totiž na smiech a to je presne to, čo im najviac prekáža: keď si z nich ľudia robia žarty a dávajú im pocítiť, že nie sú dôležití.
Umelci odmietajú vystupovať na ich akciách, dokonca aj folklórne súbory. Vo svete vlády je všetko za peniaze a spojené s nejakým obchodom, vazalstvom. Umeniu sú však tieto veci úplne cudzie. To, čo sa deje, je trápna, nekultúrna perióda v histórii našej krajiny, no nebude dlhá.
Čo vidíte za týmito pripravovanými zmenami vo Fonde?
V prvom rade ich vnímam ako pomstu ľudí v Rade FPU a na ministerstve kultúry. Im nejde o kultúru, žiadnu nemajú, o nič nebojujú. Len sa čisto mstia ľuďom, ktorí sú slobodní, kultúrni. Je to až detinské, šialené a frustrujúce. Zároveň zmeny ničím nenahrádzajú, len sa im podarilo si proti sebe poštvať kompletnú kultúrnu scénu.
Idú aj proti knižniciam, divadlám, folklórnym súborom a festivalom. Hocičo rezort spraví, tak kultúrny sektor odpovie razantným odporom.
Aké boli za tie roky vzťahy ministerstva kultúry ku kultúrnym centrám, rezidenciám?
Nikdy neboli vrúcne. Celkovo je ale kultúra vždy vnímaná ako tá najmenej dôležitá. S tým sa stretávame už od začiatku fungovania. Posúvali sme sa po malých krokoch. Ako som spomínal, jedným z hlavných bojov vyvrcholil vznikom FPU.
Keď začali vznikať kultúrne centrá, bolo prirodzené, že vznikol aj program na ich podporu. Tak ako to je napríklad pri hradoch či folklórnych festivaloch. Tak prečo chcú zrušiť program, ktorý ich podporuje? Z ministerstva kultúry a z rady zahmlievajú a nepriznajú, prečo chcú pomoc zrušiť.
Sídlo FPU počas nedávnych protestov. (zdroj: SME/Jozef Jakubčo)Ministerka kultúry viackrát zopakovala, že netreba počítať s tým, že peniaze z FPU „bude dostávať nonstop len jedna skupina ľudí“. Bolo to tak? Dostávala peniaze len jedna skupina ľudí?
Nebolo. Na fonde nikdy nebolo dosť peňazí. Určite by sa zišlo viac. Ale všetky relevantné projekty, ktoré spĺňali kritériá, získali podporu od odborných členov komisií.
Aj ja som bol členom komisie v inom programe. Ste tam s rôznymi ľuďmi, čo zabezpečovalo veľkú mieru objektivity. Bolo prekvapujúce, ako sa hodnotenia zhodli na kvalitných projektoch a to napriek tomu, že každý bodoval sám.
A bolo jasné, že projekt festivalu ohňostrojov je úplná blbosť a nemá s kultúrou nič spoločné, preto nedostal body. Teraz ho rada fondu vytiahla a podporila ho namiesto iných kultúrnych a umeleckých projektov.
Rovnako to bolo aj s akciou Truck Country. Ak je toto tá národná kultúra, o ktorú im ide, tak to naozaj ukazuje, ako sú mimo.
Čo by zistila ministerka kultúry Martina Šimkovičová, keby absolvovala cestu ako vy v roku 2021?
Myslím si, že by ju nikde ani nevpustili dovnútra. Súčasná ministerka kultúry je osoba, ktorej po skončení práce v tomto úrade nezostane nič iné, len sa odsťahovať do Dubaja alebo na nejaké chorvátske pobrežie. Ona naozaj nemá s kultúrou nič spoločné.
Ak by ste hľadali logo nekultúrnosti spojené so silnou afiliáciou k neofašizmu, tak by ste videli jej tvár. Nemôžeme od nej očakávať žiadnu mieru sebareflexie, ani nič podobné. Ešte dlho po skončení jej funkčného obdobia budeme musieť vetrať.
Ak by sa chcel niekto z ministerstva kultúry, vlády, z fondu presvedčiť, čo sa v centrách deje, nech sa páči. No myslím si, že o to nejavia vôbec záujem. Vytvorili si dopredu scestný obraz a, bohužiaľ, neviem, čo sa s tým dá robiť.
