Indiáni, to nie je len čelenka, Winnettou a stovky hollywoodskych westernov hraných belošskými hercami podľa scenára napísaného belošskými autormi. Pôvodní obyvatelia Ameriky sú nositeľmi originálnej kultúry, filozofie a bohatého duchovného sveta.
Dnes je táto kultúra kriticky ohrozená. Pokiaľ sa v súvislosti s historickou kolonizáciou Ameriky Európanmi skloňuje slovo genocída, tá kultúrna ďalej prebieha aj v súčasnosti. Kolonizáciu neprežila ani polovica jazykov domorodých kultúr a v dohľadnom období navždy zaniknú desiatky jazykov severoamerických Indiánov.
Tvrdí to lingvista a spisovateľ MIROSLAV ČERNÝ, ktorý o problematike vydal viacero diel. Aktuálne mu vyšla kniha Naučiť sa znovu hovoriť. V nej na základe dlhoročného záujmu o ohrozené jazyky pôvodných Američanov približuje dôvody, prečo sa to deje, ale aj snahy o obrodu a záchranu kultúry.
„Musíme si uvedomiť, že s úpadkom jazykov dôjde ku kultúrnemu umenšeniu našej planéty. To by bola škoda. Predstavte si, že by sme mali odteraz až do konca života jesť len jedno rovnaké jedlo, počúvať jedinú pieseň a chodiť do smrti v jednom oblečení. Kultúrna pestrosť je na prospech každého človeka,“ hovorí pre SME Miroslav Černý.
„Každý jazyk je prepojený s kultúrou a mysľou ľudí, so súborom poznania, textov, mýtov, piesní. V okamihu, keď vymrie, neodíde len ten jazykový kód, ale zmizne celý tento súbor. A môžu to byť aj veľmi konkrétne poznatky.“
V rozhovore sa dočítate:
- ako sa dostal medzi severoamerických Indiánov,
- koľkými jazykmi hovoria a koľko z nich je kriticky ohrozených,
- ako prebiehala kultúrna genocída v USA a Kanade a čo sa dialo s deťmi oddelenými do internátnych škôl,
- prečo Indiáni neoslovujú svokru a ako indiánsky jazyk pomohol objaviť morské obilie.
Lingvista a spisovateľ Miroslav Černý. (zdroj: Archív M. Č.)Odkedy sa zaoberáte štúdiom indiánskych jazykov?
Už od detstva. Najskôr amatérsky a neskôr na odbornej úrovni som sa zaujímal o problematiku domorodých obyvateľov naprieč celým svetom. Spočiatku to bol čisto etnologický a antropologický záujem, zaujímal ma kultúrny rozmer, zvyky, obrady, materiálna a duchovná kultúra, ale neskôr aj jazyky.
Vyštudoval som filologický odbor, postupne som sa presunul k oblasti literatúry a jazyka a ťažisko môjho záujmu je dnes jazykovedné. Pritom si dobre uvedomujem, že obe stránky, teda jazyková a kultúrna, spolu úzko súvisia, nedajú sa od seba odstrihnúť, ide o dve strany tej istej mince.
Ako ste sa dostali práve k Indiánom Severnej Ameriky?
Cestujem po celom svete a napísal som aj knihy, v ktorých sa venujem ohrozeniu jazykov v Južnej Amerike, Afrike, Ázii, Austrálii. Ale je fakt, že pôvodní obyvatelia Severnej Ameriky ma od začiatku zaujímali najviac a mojou srdcovou záležitosťou je americký severozápad, tam som aj strávil najviac času.
Bola to vlastne náhoda. Počas stredoškolského štúdia som strávil rok na výmennom pobyte v USA a pri podávaní prihlášok sme si mohli vybrať, či chceme byť na západ alebo na východ od Mississippi.
Samozrejme, ako vtedajší vášnivý čitateľ indiánok z divokého západu som si prial, aby som šiel niekde, kde sa odohrávali známe indiánske vojny. To sa nestalo a dostal som sa na severozápadné pacifické pobrežie do štátu Washington pri hraniciach s Kanadou. Dovtedy som o tejto oblasti a ani o pôvodných obyvateľoch veľa nevedel.
Nová kniha Miroslava Černého. (zdroj: M. Č.)Čím vás táto oblasť zaujala?
Ten pobyt mnohé vo mne zmenil. Jednak som si uvedomil, že je to nádherná, hoci trochu obchádzaná oblasť, veľmi rýchlo ma začala fascinovať aj miestna indiánska kultúra.
Vo svete je známa najmä svojimi totemovými stĺpmi. Je to oblasť mierneho pásma, má veľa hustých lesov, drevo je v tamojšej kultúre hojne využívaný materiál a rozvinula sa tam nádherná rezbárska a tesárska kultúra, súčasne veľmi zaujímavá duchovným životom, spiritualitou a bohatými zložitými obradmi.
Je to dané aj tým, že obyvatelia mali dostatok obživy, v riekach bolo množstvo lososov a v mori tuleňov a veľrýb, takže nemuseli tak ako povedzme obyvatelia polopúští každý deň bojovať o prežitie. Stačilo im pár mesiacov, aby si zaistili potravu na zvyšok roka, keď sa mohli venovať duchovnej stránke života.
Severozápad sa vyznačuje úžasnými mýtmi a legendami, niektoré som preložil aj do češtiny. Súčasne je oblasť amerického severozápadu a pacifického pobrežia jazykovo veľmi pestrá, patrí k najpestrejším na celej planéte.
Existujú v komunitách pôvodných Američanov ešte šamani, náčelníci, zachovala sa štruktúra kmeňa alebo je to už zničené?
Určite to nie je také zachované ako v oblasti Strednej a najmä Južnej Ameriky, v niektorých častiach Amazónie sú stále etniká, ktoré sú len čiastočne kontaktované. Asimilácia v USA a Kanade pokročila natoľko, že keď laik príde do indiánskej rezervácie, tak ak prichádza s nejakou romantickou predstavou formovanou filmami, bude sklamaný.
Pôvodní obyvatelia v rezerváciách žijú veľmi podobným spôsobom ako my, žije tam aj veľa miešancov. Ale ak človek zostane dlhšie a podarí sa mu nakuknúť pod tú pokrievku, zistí, že navzdory povrchu sa stále mnoho zachovalo. A to, pochopiteľne, súvisí s tým, či sa podarilo zachovať jazyk. Ten uchováva piesne, modlitby, filozofiu.
Pre kmeň Haida sú typické bohato zdobené totemy. (zdroj: Gwaii Haanas National Park Reserve and Haida Heritage Site)Koľkými pôvodnými jazykmi sa v Severnej Amerike ešte hovorí?
Odhaduje sa, že v takzvanom predkontaktnom období, pred príchodom Európanov, sa hovorilo na území dnešných USA a Kanady tristo rôznymi jazykmi. Dodnes prežila polovica z nich, zdroje sa mierne líšia, ale ja sa prikláňam k číslu okolo 150. Jazyky však stále vymierajú, prichádzajú o svojich používateľov a krivka padá dolu.
Dá sa tá polovica z pôvodných jazykov zachrániť?
Pozor, ak hovorím o 150 existujúcich jazykoch, tak len niekoľko z nich dnes funguje v širších komunitách. Takých je dnes možno len toľko ako prstov na rukách. Pri absolútnej väčšine sa zhovárame o jazykoch, ktorými hovorí len tá najstaršia generácia, občas len niekoľko desiatok ľudí.
Máme dokonca jazyky, ktorými hovorí jediný posledný používateľ, v takom prípade sa ani nedá hovoriť o akomsi živom jazyku, pretože taký človek si ani nemôže s nikým pohovoriť v materinskom jazyku. Pôvodných jazykov, keď jazykom hovoria všetky generácie vrátane detí, je veľmi, veľmi málo.
Nebol len western, ale aj eastern. Ruská expanzia na Sibír bola rovnako krutá ako tá v Amerike Čítajte Podľa UNESCO sme zrejme jednou z posledných generácií, ktorá je svedkom takejto kultúrnej bohatosti. Nie je to svojím spôsobom kultúrna genocída? Alebo je to prehnané?
Myslím si, že slovo genocída je oprávnené. Podstatná časť populácie pôvodných Američanov bola počas vlny veľmi násilnej, agresívnej kolonizácie vyvraždená.
V posledných 100 – 150 rokoch sa zhovárame o akejsi násilnej kultúrnej asimilácii, miestami až o kultúrnej genocíde, kedy sa pôvodným obyvateľom vnucuje väčšinová kultúra, dominantný jazyk.
Médiami prebehli aj správy o strašných kanadských internátoch, kam v priebehu celého 20. storočia brali Indiánom deti. Môžete to priblížiť?
Do týchto internátnych škôl umiestňovali deti pôvodných obyvateľov, Indiánov aj Inuitov, rodičom ich odoberali vo veku päť-šesť rokov. Pod hrozbou trestu tam mali zakázané používať materinský jazyk, museli si dať ostrihať vlasy, začať sa obliekať ako biele deti.
Internátne školy boli často umiestnené v úplne inej časti krajiny, deti v nich zostávali po celý rok bez toho, aby ich rodičia mohli vôbec navštíviť.
Keď mohli v osemnástich rokoch opustiť túto školu a ísť domov, vrátili sa iní, zmenení ľudia, bez znalosti materinského jazyka aj vlastnej kultúry. Tie návraty boli veľmi traumatické a dosahy takejto školskej výučby na osobnosť detí a mentálne zdravie boli veľmi drsné.
Asimilácia je akýmsi zaklínadlom zo strany väčšinovej populácie pri kultúrnej genocíde, nie?
Tak tlak nezahŕňal len prispôsobenie sa západnej kultúre, ale aj náboženstvu, kresťanstvu. Pokiaľ sa aj cirkev ospravedlní, tak vlastne obhajuje samu seba, pretože chcela „divochom“ priniesť spásu a Kristovo svetlo a tak ďalej.
V dnešnej pluralitnej spoločnosti vieme, že to je len jedna z ciest, že tých duchovných a kultúrnych ciest je veľa a je hlúpe myslieť si, že jedna je lepšia než druhá. Nehovoriac o násilím niekoho nútiť, aby sa vzdal svojej vlastnej viery.
Totem z ostrova Haida Gwaii, ktorý sa predtým volal po kráľovnej Šarlote. (zdroj: Museums Victoria)Nezabúda sa pri kolonizácii aj na úlohu misionárov a šírenie jedinej správnej viery?
Pôsobenie misionárov pri osídľovaní kontinentu európskymi kolonistami je zaujímavé. Často boli totiž prvými, kto sa stretol s pôvodnými obyvateľmi, a aktívne plnili svoju úlohu, čiže Indiánov pokresťančiť. Práve preto študovali indiánske jazyky, aby do nich mohli preložiť Bibliu. Vďaka ich pôsobeniu tak máme najranejšie záznamy domorodých jazykov.
Je to zvláštna situácia: na jednej strane sa misionári podieľali na deštrukcii domorodých kultúr, na druhej strane môžeme vďaka ich záznamom revitalizovať niektoré jazyky.
Aj spomenuté internátne školy boli často prevádzkované rôznymi kresťanskými cirkvami. O morálnej rovine sa však hovorí až v posledných rokoch.
Kanadská vláda sa za to, čo sa odohrávalo na internátnych školách, oficiálne ospravedlnila a snaží sa o nápravu, aj finančné odškodnenie, pre tých, ktorí prežili. Pretože treba povedať, že niektorí ani neprežili a zomreli v nich. Len kanadskými školami prešlo zhruba 150-tisíc detí.
Prvé choroby priniesol do Ameriky už Kolumbus. Odvtedy vyvraždili milióny ľudí Čítajte Hovoríme o euroatlantickom okruhu, ktorý sa pritom v tom istom období oháňal rovnosťou šancí, deklaráciami ľudských práv a vyvážal do sveta demokraciu. A toto sa tam dialo?
Áno, je to absurdné, je to jeden z veľkých paradoxov, ktorému sám úplne nerozumiem. Nepochopiteľné je to navyše pre moju generáciu, ktorá vyrastala v 80. rokoch v komunizme, pre ktorú vtedy krajiny ako Kanada, USA, Austrália či Nórsko reprezentovali slobodu. Bolo pre mňa smutným zistením, keď som sa začal dozvedať, že v týchto krajinách dochádzalo k takému drsnému popieraniu základných ľudských práv pôvodných obyvateľov.
Kultúrna genocída bola v prípade škôl navyše nasmerovaná na najbezbrannejších, na deti, ktoré tam zažívali strašné veci vrátane sterilizácie, znásilňovania. Trestali ich tak, že ich vystavovali mrazu, násiliu, na niektorých školách boli aj elektrické kreslá.
Áno, elektrické kreslá, nie na zabíjanie, ale na to, aby im za trest do tela bolestivo púšťali elektrický prúd. A vezmite si, že posledná takáto škola bola uzavretá až v roku 1996. Aj v nej bolo také elektrické kreslo. Pre mňa to nie je žiadna vzdialená história, v roku 1996 som maturoval, je to súčasnosť.
Miroslav Černý (1977)
- amerikanista, etnolingvista, spisovateľ a vysokoškolský pedagóg,
- cestuje po všetkých svetadieloch a mapuje ohrozené jazyky a kultúry,
- žil so severoamerickými aj amazonskými Indiánmi a prekladá ich mytológiu, napríklad Poselství prachu. Mýty a legendy Šošonů (2013) či Tsagiglálal – Mýty a legendy indiánů z náhorních plošin (2024),
- autor početných kníh inšpirovaných zahraničnými výpravami a výskumami, napríklad Mizející hlasy – výpravy za ohroženými jazyky (2019), Po stopách jazyků (2021), Němá planeta (2022) či najnovšieho titulu Naučit se znovu mluvit (2025).
Vaša posledná kniha sa volá Naučiť sa znovu hovoriť. Opisujete v nej tragédiu, ale aj nádej jazykov severoamerických Indiánov. Aká je tá nádej?
Navzdory tomu dlhodobému tlaku a asimilácii dochádza v niektorých prípadoch k revitalizácii, znovuoživovaniu tradičnej kultúry. Záleží na konkrétnom etniku.
Niektoré národy amerického severozápadu, napríklad Haidovia, si stále zachovávajú vysokú mieru nezávislosti, spravujú súostrovie, ktoré malo donedávna európske meno Ostrovy kráľovnej Šarloty, dnes má späť domorodý názov Haida Gwaii. Uchovávajú si celý rad obradov, ľudí zvonku si k sebe veľmi nepripúšťajú. Najznámejšími zástupcami tejto oblasti sú národy Haida, ďalej Kvakiutlovia a Tlingitovia.
Dohovoríte sa so zástupcami týchto kmeňov?
Poznám slová a niektoré frázy, ale na plnohodnotnú komunikáciu to nestačí, musíme používať angličtinu.
Už som spomínal, že je to oblasť veľmi bohatá na jazyky, je ich tam niekoľko desiatok, je nemožné naučiť sa jazyky toľkých etník aspoň na základnej úrovni. Sú to navyše ohrozené jazyky, stále ubúdajú tí, čo nimi každodenne hovoria, percento rapídne klesá práve u mladej generácie. Snahy o záchranu však pribúdajú a sú čoraz úspešnejšie, aspoň v niektorých prípadoch.
Vystavovali ich ako zvieratá v klietkach. Ľudské zoo sú hanbou dejín Čítajte Na aké problémy narážajú?
Jednotlivé národy usilujú o obnovu svojej materčiny, ale nehovoríme o nejakom prudkom náraste, skôr o snahe zoznámiť príslušníkov spoločenstva s ich pôvodným jazykom aspoň do istej miery, aby rozumeli obradom, ktoré sú pre nich stále dôležité.
Pre revitalizáciu je zásadné, aby bol jazyk dostatočne zdokumentovaný. Je podstatné poznať gramatiku, slovnú zásobu, s týmto základom sa potom dá pracovať. A túto dokumentáciu môžu málokedy urobiť samotní členovia kmeňa, pretože nemajú lingvistické školenia a vzdelanie, nevyhnutná je spolupráca s univerzitami.
Ak sa to podarí, môžu sa vytvoriť učebné materiály, vyškoliť sa učitelia zo zástupcov indiánskej komunity. Pre mladú generáciu je tiež dôležité, aby sa jazyk dal uplatniť na internete.
Nikto sa jazyk nenaučí iba zo zoznamu slov a gramatických pravidiel. Najpodstatnejšie je dostať jazyk späť do rodín a musia ním chcieť hovoriť samotní členovia komunity. Lingvisti sa môžu rozplývať nad krásou jazyka, ale pokiaľ sa nerozhodnú preň samotní príslušníci, neprežije.
Ktoré jazyky v Severnej Amerike a vo svete patria medzi najohrozenejšie?
Ohrozené sú jazyky všade, kde sa hovorí nejakým dominantným jazykom a ostatné boli pod drsným asimilačným tlakom. Okrem Severnej Ameriky je to aj severná Austrália, ale aj Sibír.
Zvlášť ohrozené jazyky sú takzvané izoláty, teda jazyky, ktoré nemajú žiadny príbuzný jazyk. Absolútna väčšina jazykov má príbuzné jazyky, ale na svete sú aj izoláty, ktoré sú veľmi zaujímavé, pretože sa odlišujú od všetkého. Ak vymrú, nedokážeme nijako rekonštruovať, ako vyzerali.
Taká baskičtina môže byť jazyk, ktorým sa hovorilo v Európe ešte pred príchodom užívateľov indoeurópskych jazykov. Mimoeurópskym príkladom jazykového izolátu je napríklad jazyk hadza, ktorým sa hovorí v Tanzánii, jazyk kusunda v Nepále alebo jazyk tiwi z Austrálie.
Opisovali ho ako primitíva, poslúžil aj rasovým teóriám. Obraz neandertálca treba prekresliť, hovorí britská archeologička Čítajte Kedy sa začali systematicky zaznamenávať jazyky pôvodných obyvateľov Severnej Ameriky?
Už som hovoril o prvých záznamoch misionármi. K sústavnejšej dokumentácii však dochádzalo až po usadení Indiánov do rezervácií, kam za nimi v druhej polovici 19. storočia začali dochádzať etnológovia a lingvisti.
S rozvojom nahrávacích zariadení na prelome 19. a 20. storočia sa spôsoby dokumentácie kultivovali a priebežne ďalej zdokonaľovali.
V Európe môže človek prejsť tisíce kilometrov a stále sa pohybuje povedzme v slovanskom jazykovom okruhu. Prečo bola medzi pôvodnými Američanmi taká rôznorodosť jazykov, že si nerozumeli ani susedné kmene?
Súvisí to aj s geografickým hľadiskom, v staršom období to bol rozľahlý priestor, rozčlenený, s obmedzeným kontaktom. Jazyky sa vyvíjali izolovane jeden od druhého, svojbytným spôsobom.
Sú aj iné pohľady. Napríklad čo sa týka Austrálie a jej pôvodných obyvateľov, to je tiež veľmi zaujímavá oblasť, v ktorej takisto dochádza k veľkému úbytku jazykov. Aj Austrália má svoju temnú stránku, a týka sa genocídy pôvodných Austrálčanov. Zemepisne pritom tento kontinent nie je veľmi členitý, s veľkými horstvami. Navzdory tomu sú tamojšie jazyky tiež navzájom veľmi odlišné.
Hypotéza hovorí, že takto to bolo kedysi všade, že jazykov bolo v minulosti oveľa viac než je ich dnes a to, že máme dnes jazykovo jednotnejšie oblasti, je dané zmenou životného štýlu z pôvodných kočovných národov, skupín lovcov a zberačov, na usadených roľníkov počas neolitickej revolúcie. Začali vznikať väčšie celky, mestá, ríše, tieto početnejšie spoločenstvá potrebovali na fungovanie jazykové zjednotenie.
V Európe máme stále máme predstavu, že čo jeden štát, to jeden jazyk. Sú to mýty ešte z národného obrodenia. Pritom ani v minulosti nič také ako jednojazyčná krajina neexistovala. Z historického hľadiska je multilingvizmus prirodzenejší než jednojazyčnosť.
Jazyk prijímame spolu s materským mliekom. Včleňuje nás do sveta. Pritom je niečím neuchopiteľným. Čo je to vlastne jazyk?
Lingvisti sú si vedomí tejto komplikácie pri definovaní toho, čo je jazyk, a tak používajú sériu troch termínov.
Jazyk je jazykový kód, ktorý máme v sebe. Potom je to reč, čím sa myslí konkrétna realizácia tohto jazykového kódu, teda hovorená či písomná podoba komunikácie, to, ako sa spolu rozprávame. A potom je to aj ľudská schopnosť sa jazyk vôbec naučiť.
Dnes však už vieme, že je nezmysel, ako sa storočia tvrdilo, že zvieratá sú nemé, vieme, že aj iné živočíšne druhy spolu aktívne komunikujú.
Áno, ale žiadny z nich nekomunikuje natoľko špecifickým nástrojom a nemá takú schopnosť sa ľudský jazyk naučiť. Stručne povedané, je jazyk nástrojom komunikácie vo svojej hlavnej funkcii, ale funguje aj v ďalších úlohách. Je nástrojom vyjadrovania emócií, je nástrojom pre realizáciu kultúrneho a spoločenského života.
Bez jazyka by sme sa ako ľudský rod nedostali tam, kde sa nachádzame, a to so všetkými pozitívami aj negatívami. Pretože dobre vieme, že jazykom môžeme aj klamať, manipulovať druhými, jazyk nás dostal do celého zástupu konfliktov. Stačí počúvať politické debaty a vidíme to zneužívanie.
Hrkálky, flauty, bubny. Pravekí ľudia neboli primitívi, vďačíme im za zrod hudby Čítajte Uvádzate, že indiánske jazyky obsahujú aj jazykové tabu. Môžete to priblížiť?
Jazykové tabu značí, že niektoré veci sa nemôžu hovoriť.
Jedno z jazykových tabu - a to sa netýka len indiánskych jazykov – je prípad, keď zomrie člen rodiny. Po istý čas sa nesmie jeho meno vyslovovať. Pritom sa to netýka len mena ako takého, ale aj príbuzných slov. Napríklad ak by sa niekto volal Jaromír, tak by ste nemohli istý čas povedať ani Jaromír, ale ani používať slovo Jar a Mier a podobne. A keby ste ich chceli použiť, musíte nájsť náhradný spôsob, napríklad synonymum alebo vytvoriť nové slovo, ktoré bude v tomto období používané.
Dosť prísne jazykové tabu sa u niektorých domorodých Američanov týka aj svokry a zaťa, zať nesmie komunikovať priamo so svojou svokrou. Preto napríklad povie svojej žene: povedz svojej mame, aby tú polievku toľko nesolila.
Havranie hrkálky, ktoré nosili pri tanci muži z kmeňa Haidov. (zdroj: Metropolitan Museum of Art)Uvádzate, že aj v jednom jazyku a jednom kmeni existuje odlišnosť medzi ženským a mužským jazykom?
To je pravda, ale keď sa pozriete na akýkoľvek jazyk vrátane slovenčiny a češtiny, tak uvidíte, že to, ako hovorí žena a muž, nie je úplne totožné, muži hovoria trochu inak ako ženy a naopak. V niektorých jazykoch je to až také, že muž použije iné označenie pre nejakú vec ako žena. Napríklad v šošončine pre označenie „toalety“ ženy použijú výraz nado’aigahni, kým muži slovo gwida-gahni.
UNESCO varuje
Situácia s pôvodnými jazykmi je alarmujúca na celom globalizovanom svete.
UNESCO opakovane varuje pred vymieraním pôvodných jazykov, podľa organizácie zanikne každé dva týždne jeden jazyk.
Polovica zo sedemtisíc jazykov, ktorými sa ešte hovorí vo svete, zanikne podľa UNESCO v priebehu niekoľkých generácií.
Spolu s nimi zaniká aj kultúrne dedičstvo ľudstva.
Stretávate sa s otázkou, načo vôbec chrániť indiánske jazyky, ktoré zanikajú?
Tých dôvodov je veľa. Prvý súvisí s ľudskými právami. Každý človek má právo používať svoj materinský jazyk. A vieme dobre, že za týmto úpadkom často stojí jazyková politika konkrétnych krajín, ktoré menšinové jazyky stigmatizujú.
Pokiaľ indiánska komunita túži po jazykovej obnove, vnímajú jazyk ako súčasť svojej identity a nechcú oň prísť, majú legitímne právo svoj jazyk zachrániť.
Tú otázku môžu položiť aj ľudia, ktorých jazyk ohrozený nie je, ako napríklad čeština alebo slovenčina. Povedia si: prečo by nás malo zaujímať, že niekde na druhom konci planéty nejakí ľudia prichádzajú o svoj jazyk, to je ich problém. Ale ja si myslím, že aj my, ktorých jazyk teraz ohrozený nie je, by sme mali bojovať o jazykovú pestrosť planéty, o jej zachovanie.
Hovorili sme, koľko je jazykov a aké sú odlišné. Každý jazyk je prepojený s kultúrou a mysľou ľudí, so súborom poznania, textov, mýtov, piesní. V okamihu, keď vymrie, neodíde len ten jazykový kód, ale zmizne celý tento súbor. A môžu to byť aj veľmi konkrétne poznatky.
Napríklad aké?
Pôvodné americké národy alebo povedzme aj domorodé národy na Papue-Novej Guinei, ale aj inde, žijú v takom úzkom prepojení s prírodným prostredí, že za tie tisíce rokov do seba nasali celý zástup informácií o tomto prostredí.
Dnes už vieme, že sú jazyky, v ktorých slovnej zásobe sú napríklad zakódované informácie o liečivách, ktoré môžu byť dôležité pre modernú medicínu, pre vývoj nových liekov.
Príslušník kmeňa Navahov. (zdroj: Library of Congress)Napríklad indiánsky kmeň Seri používa jazyk, ktorým sa hovorí v kalifornskom zálive, vďaka slovnej zásobe ich jazyka sa zistila informácia o existencii takzvaného morského obilia. Je to rastlinný druh (morská tráva Zostera marina – pozn. red.), ktorý pre svoj rast nepotrebuje sladkú vodu, preto sa prezýva aj morské obilie. V jazyku kmeňa sme mali nielen informáciu, že taká rastlina vôbec existuje, ale aj ako s ňou narábať, kedy ju zbierať, spracovať. Pri súčasnom raste obyvateľov planéty nie je dôležité len to, aby boli zdraví, ale aj aby sa dokázali uživiť.
Podobne domorodé jazyky obsahujú informácie aj v súvislosti s klimatickými zmenami a ekologickými otázkami.
Slová ako Manhattan či Delaware vyslovujeme s nesprávnou anglickou výslovnosťou, netušíme, že Miami je názov vyhubeného kmeňa a Seattle je skomolené meno náčelníka kmeňa Duvamišov a tak podobne. Neochudobňujeme sa tak aj sami?
Bezpochyby áno. Považujem za správne zaoberať sa významami slov, spoznávať ich pôvod. Vďaka tomu sa dozvedáme viac o dejinách ľudí a krajín, aj o zmenách, ktorými planéta Zem prešla.
Podnikáte výpravy za ohrozenými jazykmi sveta, jednu svoju knihu ste nazvali Nemá planéta, inú Miznúce hlasy. Nehrozí nám, že svet reálne pohltí niekoľko rozpínavých jazykov a zmĺkne kultúrne dedičstvo ľudstva? Čo môžeme urobiť, aby svet zostal pestrý?
Každý jazyk reprezentuje časť nejakej, často svojbytnej kultúry, musíme si uvedomiť, že s úpadkom jazykov dôjde ku kultúrnemu umenšeniu našej planéty. To by bola škoda. Predstavte si, že by sme mali odteraz až do konca života jesť len jedno rovnaké jedlo, počúvať jedinú pieseň a chodiť do smrti v jednom oblečení.
Kultúrna pestrosť je vždy ku prospechu každého človeka. Kultúrne bohatstvo nie je len propagačné označenie, je to niečo reálne. Bola by škoda ochudobnieť.
O veľkom nebeskom kanoe (mýtus kmeňa Sališov zo severozápadu USA)
Před dávnými a dávnými časy, kdy svět byl ještě velmi mladý, zářilo na nebi jen několik hvězd. Dnes jich je nepočítaně. Některé z nich jsou táborové ohně stvořitele Amotkena ukazující cestu indiánským duším. Jiné vznikly proměnou lidí a zvířat z pozemského světa.
Souhvězdí pěti hvězd je tvořeno pěti sališskými mladíky, kteří kdysi žili na březích jezera Flathead. Byli to blízcí přátelé a všechno dělali společně. Společně lovili, rybařili i bojovali proti nepřátelům.
Jednoho léta si řekli, že jejich staré a shnilé kánoe už nejsou bezpečné. „Pojďme si postavit novou, velkou kánoi,“ navrhl nejstarší z přátel, „která by uvezla nás všechny.“ A protože nikdo nebyl proti, vrhli se do práce. Přátelé si plánovali, že jakmile bude kánoe hotová, přeplují na druhou stranu jezera a v mělké zátočině si naloví ryby.
Zatímco usilovně pracovali a podrobněji probírali svůj plán, sledovala je a poslouchala Sojka. Obvykle si jen tak brebentila a nikomu příliš nevěnovala pozornost, jenže tentokrát to bylo jiné. Mladíci byli její přátelé a ji trápilo, že se blíží hrozná bouře, která k jezeru dorazí krátce poté, co mladíci dokončí svůj člun. Budou-li se držet svého plánu a okamžitě po dokončení kánoe vyplují, bouře je zastihne na jezeře, kde zcela jistě utonou.
Protože si Sojka nevěděla rady, odletěla k velkým skalám, na kterých postával Starý kojot. Pověděla mu o příčině svého zármutku a požádala ho o pomoc.
„Ve vodě je má moc slabá,“ pravil Starý kojot, „ale můžu zařídit, aby se neutopili. Přišel čas, kdy opustí pozemský svět. I s lodí je převezu na oblohu a proměním v pět hvězd.“
A pak pozvedl kánoi a s ní i pět přátel a usadil je na nebi. Když se setmí, lze vidět, jak na obloze loví a rybaří, jako to činili i za života na zemi.
(v preklade Miroslava Černého, z knihy Tsagiglálal: mýty a legendy indiánů z náhorních plošin)
