Čo sa jej budú novinári pýtať, keď prijme pozvanie do tolkšou, to nepotrebovala zisťovať. Vedela presne, čo to bude, to bolo vždy to isté. Zaujímalo ju iba to, kde a z akého uhla ju budú snímať. Vstupovala do toho, kameramanovi aj osvetľovačovi hovorila, kde sa majú postaviť.
Tak to bolo aj v roku 1999 pri jej poslednom interview. Deväťdesiatsedemročná Leni Riefenstahl si sadla na stoličku a so zrkadlom v ruke kontrolovala, ako vyzerá jej tvár a či na nej nevidno priveľa vrások.
Toto už nezakryjem, skonštatovala napokon s rezignáciou. No ešte sa pozrela hore, či by sa ešte, predsa len, nedalo nejakým filmovým trikom urobiť niečo so slnkom.
Leni Riefenstahl, neslávne preslávená nemecká režisérka, venovala vyše desať rokov svojho života písaniu pamätí. Okrem spomienok mala k dispozícii bohatý a nikdy nezverejnený filmový a fotografický materiál z práce i zo súkromia a premyslene ho triedila.
Šarmantný nacista bol ťažký súper. Keby nebolo pomoci psychiatra, Norimberg mohol byť fiaskom Čítajte Ako keby počítala s tým, že sa v ňom raz budú historici prehrabávať, niečo naaranžovala, aby to na seba pútalo pozornosť, a niečo zas upratala do úzadia vytvárajúc dojem, že to nebolo podstatné.
No autori nového dokumentárneho filmu Riefenstahl sa nedali oklamať jej stratégiou a medzi vzácnymi archívnymi dokumentmi hľadali vlastnú cestu, ako vytvoriť jej verný portrét.
Biograficky aj morálne verný.
Žila, čo Studenková hrala
Môj život bol až do začiatku druhej svetovej vojny strmým výstupom nahor, neskrývala Leni Riefenstahl v rozhovoroch. Potom to bol už v podstate len neustály boj. O spoločenský a filmársky status. O imidž. O svedomie.
Keď v roku 1938 dokončila dvojdielny film Olympia z olympiády v Berlíne, počúvala slová obdivu a úcty. Z remeselného hľadiska to bolo zjavenie.
Na nakrúcanie dostala luxusný rozpočet a k dispozícii tridsať kameramanov. Celý mesiac trénovala postavenie a pohyb kamery, aby v jej záberoch bolo minimálne toľko dynamiky ako v pohybe športovcov.
Výsledkom boli nevídane efektné obrazy a mimoriadna sugestívnosť, ktorú znásobila pri dômyselnom strihu.
Problémom bolo, že Olympia sa nedala vnímať len ako ukážka filmového majstrovstva, ale najmä ako dokonalý nástroj propagandy.
Nacistickej propagandy. Jej dokonca veľmi záležalo na tom, aby mal premiéru 20. apríla, čo bol deň narodenín Adolfa Hitlera.
