Imelda Staunton ako Vera Drake. Za túto úlohu dostala cenu BAFTA. FOTO - SPI INTERNATIONAL |
Dve tváre Very Drake (Vera Drake) * VB/F/Nový Zéland * 2004 * Scenár a réžia: Mike Leigh * Kamera: Dick Pope * Hudba: Andrew Dickson * Hrajú: Imelda Staunton, Richard Graham, Eddie Marsan, Anna Keaveney * Premiéra v SR: 8. septembra
Vojna sa skončila len nedávno, Londýnčania ešte cítia jej stopy. V roku 1950 je mesto ponuré, ani v tých bohatších domoch svetlo priveľmi nevládne. Občasné žlté a oranžové lúče nekompromisne prebíja temnejšia zelená, temnejšia modrá, a sivá. Skoro nikde žiadna červená, film dve tváre Very Drake sa musel zaobísť bez nej.
Aké je mesto, také sú aj životy jeho obyvateľov a také sú aj ich mysle. Len Vera Drake akoby bola iná. Zdanlivo ňou nič výraznejšie neotrasie, má plno práce, neoddychuje, ale nesťažuje sa. Mechanicky sa presúva z miesta na miesto, živí sa ako upratovačka, a popri tom sa stará o bezvládnu matku, manžela a deti, pomáha známym. Ku každému je milá a neprestáva sa usmievať. V jej správaní je samá dobrota, odovzdanosť a pokora.
Až to dráždi. V tom pokojnom živote si našiel miesto aj malý diablik. Logicky. Dráma a mier, dobro a zlo, bežné a nenormálne si nažívajú vždy vedľa seba.
Skrytou tvárou Very Drake sú návštevy u slobodných a chudobných dievčat, ktoré nechcú zostať tehotné. Vera im dokáže vyvolať potrat. Chúďa, treba jej pomôcť - skonštatuje, keď sa o nejakej nešťastnici dozvie a dostane jej adresu.
O čom je vlastne príbeh Very Drake? Čo tá žena vlastne robí? Uľahčuje život? Alebo ho skôr likviduje? Interrupcie sú ťažko rozlúštiteľnou témou, ale tento film o nich príliš nie je. Je skôr o zločine, vedomí, svedomí a treste. Ani v tom nezachádza priďaleko. Zostáva najmä o Vere.
Dlho a nenápadne pracuje Mike Leigh na tom, aby obhájil Verin automatický prístup ku každému jednému "zákroku". Sem-tam vkladá do dialógov vety, ktoré odkrývajú tajomstvá a problémy z histórie rodinného života hrdinov, alebo ich strach z budúcnosti. Vera nikdy nevidela otca, jej matka ho vlastne ani nepoznala, Verin budúci zať považuje za nešťastie, ak má niekto dieťa a pritom trpí v biede, Verina švagriná chce mať dieťa, lebo dúfa, že jej potom manžel kúpi práčku. A najmä, Vera sa musela kedysi sama odhodlať na to, že si dieťa nenechá.
S Veriným presvedčením, že pomáha, ostro kontrastuje hanba, ktorú cíti, keď sa na ňu pri jednom nevydarenom potrate príde a obžalujú ju z trestného činu. Zvláštne. To, čo doteraz považovala za samozrejmé, má odrazu problém nahlas vysloviť. Pred vyšetrovateľmi, aj pred rodinou.
Náhly pocit viny vyznieva trochu nepresvedčivo. Mierne podozrivo pôsobí aj priveľký súcit vyšetrovateľov, ktorí pochopili Verinu motiváciu. Zaujímavejšie je, ako Verin zločin vníma rodina, ako prehodnocuje, aká vlastne Vera je. Napokon, vzťahy, to je Leighova večná téma, tam vie tvoriť najviac, a nesporne aj zaujímavo.
V tomto rodinnom príbehu, ktorý rozpovedal v štylizovanej, uhladenej estetike, plynie všetko prirodzeným tempom. Dĺžka záberov umožňuje hľadať v obraze, medzi replikami sa dá dýchať a rozmýšľať. Lenže, nie vždy je o čom. Herečka Imelda Staunton na svojej tvári silne prežíva konflikt, vo filme však až taký veľký konflikt nie je. Argumenty, ktoré Mike Leigh kladie na jednu alebo na druhú stranu, sú väčšinou nevýrazné a priveľmi jednoduché.
Veľa síl ho stálo to, aby sme s Verou sympatizovali, namiesto toho, aby sa snažil, aby sme ju naozaj pochopili. Je to legitímna manipulácia tvorcu, bohužiaľ, v tomto prípade ju až priveľmi cítiť.
