Pavol Remenár (Onegin) vo vrcholnej scéne opery - po smrti Oneginovho priateľa Lenského (Ľudovít Ludha) v dueli. FOTO - ALENA KLENKOVÁ |
Peter Konwitschny bez toho, aby v najmenšom ublížil hudbe a hlbokej citovosti diela, ruší sentimentálny kolorit, ktorý sa na túto operu nalepil. V jeho cítení je dnešný príbeh o neschopnosti vymaniť sa spod tlaku konvencií, o strachu prijať lásku a zodpovednosť z nej vyplývajúcu. Všetko vychádza z hudby, postavy i vzťahy medzi nimi sú detailne prepracované a zdôvodnené. Konwitschny stiera hranice medzi obrazmi, jeden sa plynulo vlieva do ďalšieho, čo dáva inscenácii dramatický spád. Napríklad súboj, v ktorom umiera Lenskij, bez nádychu prechádza do polonézy. Namiesto tradičnej baletnej vložky príde najdramatickejší moment inscenácie: zo scény, v ktorej Onegin narieka nad smrťou priateľa a tancuje s jeho mŕtvym telom, behajú zimomriavky.
Režisér opúšťa lyriku a sentiment, aby ich nahradil plnokrvnými postavami, ich citmi, vášňami a nenaplnenými túžbami. Rozdiel medzi bratislavským remakom a pôvodnou lipskou inscenáciou spred desiatich rokov argumentoval rozdielnym obsadením. Jeho zdôvodnenie je opodstatnené. Onegin v Konwitschného interpretácii stojí na miere zžitia sa protagonistov s režisérovou víziou. Najmä po hereckej stránke našiel v Bratislave relevantných partnerov.
Pavol Remenár (Onegin) nepatrí k speváckej špičke súboru, jeho hlas je limitovaný nie ideálnou dychovou technikou. Zrelé autentické herectvo mladého speváka a hlboké stotožnenie sa s postavou dáva na vokálne nedostatky zabudnúť. Alternujúci Aleš Jenis ponúkol ešte viac. Aj on je herecky zdatný, možno o čosi menej ako Remenár - jeho Onegin je odzbrojujúco chlapčenský, nervný, rozorvaný. Po vokálnej stránke je to najlepší výkon inscenácie, jadrný, nádherne farebný, vokálne spontánny a suverénny. Natalia Ushaková kreslila Tatianu v intenciách režiséra, v ostrých emocionálnych líniách. Herecky strhujúca je v plesovej scéne bezprostredne po Oneginovom odmietnutí, ako manipulovaná bábka v rukách baviacej sa spoločnosti. V záverečnom duete s Oneginom je milujúcou ženou, ktorá skutočne - tak ako to režisér mienil - vnútorne umiera pre celý ďalší zvyšok svojho života. Škoda, že herecká disponovanosť nejde ruka v ruke s viacrozmernosťou inak pekného hlasu. Adriana Kohútková má vyššiu vokálnu kultúru, no najmä v treťom dejstve je jej Tatiana výrazovo konvenčnejšia. Kvalitné výkony podali Ľudovít Ludha a Tomáš Juhás (Lenskij), Jitka Sapara-Fischerová a Marta Beňačková (ňaňka Filipievna) a na malej ploche skvelý Peter Mikuláš (Gremin).
Nedá sa nespýtať, prečo za dirigentským pultom nemal Peter Konwitschny sebe zodpovedajúceho partnera. Hudobné naštudovanie, ktoré po Martinovi Mázikovi na poslednú chvíľu prebral Pavol Selecký, by mohlo byť aj viac než uspokojivé .
Zo striktne operného pohľadu nie je Eugen Onegin to najlepšie, čo v SND máme. Z pohľadu hudobného divadla je vrcholným zážitkom. Radosť slávneho režiséra z ovácií publika, bola úprimná a nákazlivá. Jednoducho chvíľa, ktorej sa nedá nepodľahnúť.
Piotr Iljič Čajkovskij: Eugen Onegin m Opera SND m Hudobné naštudovanie: Martin Mázik m Dirigent: Pavol Selecký m Scéna a kostýmy: Johannes Leiasker m Zbormajster: Koloman Kovács m réžia Peter Konwitschny m Premiéra 16 - 17. septembra
Autor: MICHAELA MOJŽIŠOVÁ(Autorka je operná kritička)
