Miroslav Žbirka (1952) - spevák a skladateľ. Začínal ako člen skupiny Modus. V roku 1981 sa vydal na sólovú dráhu. O rok sa stal prvým slovenským Zlatým slávikom. Nasledovala ďalšia zlatá Bratislavská lýra za pieseň Nechodí a ponuka nemeckých producentov na spoluprácu s firmou RCA, kde vyšli dve LP a niekoľko singlov. Absolvoval množstvo koncertov doma i v zahraničí, zahral si v muzikáli Neberte nám princeznú a nahral rad autorských albumov. V roku 2002 si zopakoval víťazstvo v ankete Zlatý slávik. V roku 2004 dostal cenu Aurel ako spevák roka. V najbližšom čase má vyjsť nový album s textami Kamila Peteraja, Jána Štrassera, Milana Lasicu, Jozefa Urbana a Johna Rileyho. Žbirka žije v Prahe so svojou druhou manželkou, synom Davidom (11) a dcérou Lindou (15). Z prvého manželstva má dospelú dcéru.
Predstavovať MIROSLAVA "MEKYHO" ŽBIRKU je zbytočné, pozná ho hádam každý.
Tento spevák a skladateľ sa podstatnou mierou zaslúžil o nástup "zlatej éry slovenskej populárnej hudby". Jeho hviezda nezapadla, stal sa stálicou, ktorú prijíma niekoľko generácií.
Na budúci rok to už bude tridsať rokov, čo Žbirka odštartoval svoju kariéru. Stretnutia s Mekym sú vždy príjemné. Je uvoľnený, vtipný, zhovorčivý.
Nedávno ste naspievali tretí duet s Marikou Gombitovou, pieseň Tajnosľubná. Ako sa vám podarilo presvedčiť Mariku po rokoch mlčania, že treba robiť niečo nové?
To bola práca textára Kamila Peteraja. On jej dal pesničku a presvedčil ju. Keď mi volal, že Marika je pripravená, stále som neveril. A zrazu bol termín nahrávania. Sadol som do auta a vyštartoval do Bratislavy. Ako na potvoru, pokazili sa mi brzdy, cesta z Prahy do Bratislavy mi trvala šesť hodín a nemal som už žiadnu časovú rezervu. Nahrávalo sa v Marikinom byte. Keď som dorazil, všetci už boli nastúpení. A stále som tomu neveril. Marika bola skvelá. Je absolútna profesionálka, stále chcela ponúkať nové a nové verzie. Pri šiestej sme sa so zvukárom Jankom Došekom na seba pozreli a povedali sme si, toto je ono. Ale výborná bola už prvá.
Neznamená to začiatok vašej ďalšej spolupráce?
Tento duet vyjde na mojom novom albume. Samozrejme by som bol rád, keby som s Marikou mohol spolupracovať aj v budúcnosti, ale predovšetkým jej želám, aby vydala svoj vlastný nový album, pretože na to má.
Váš júlový koncert na festivale Pohoda, kde ste hrali pred hlavnou hviezdou večera, skupinou Prodigy, bol veľmi úspešný. Ako ste ho vnímali vy?
Pred dlhším časom som stretol organizátora Miša Kaščáka a pritlačil ma, takže som mu sľúbil vystúpenie. Už sa z toho nedalo vycúvať, aj keď som v tom čase nahrával album a trochu mi to skomplikovalo program. Nakoniec som bol veľmi rád, koncert bol skvelý. Keď sme dohrali, išiel som do šatne. Prodigy boli vo vedľajšej. Pred vystúpením majú zaujímavý rituál - asi pol hodiny si púšťajú nahlas veľmi drsnú hudbu, asi aby sa dostali do otáčok. Decibely boli strašné, normálne sa mi z nich vyrovnávali vrásky a padali mi vlasy. Do toho začalo hrmieť - strhla sa búrka. Sedel som na stoličke, vychutnával si zvláštnu atmosféru a zaľutoval, že so mnou nie je Laco Lučenič - ten cédečká všetkých elektronických kapiel, vrátane Prodigy, poctivo zbieral.
Ste nútený v rámci biznisu robiť aj ústupky, napríklad hrať na firemných párty?
Robím hudbu už tak dlho, že nie som nútený. Aj keby som nehral pravidelne, asi by som nezomrel od hladu. Ale určite by sa mi zavrel hlas. Mne nestačí tréning doma. Keď dlho nespievam, som vyvalený, že mi to znie inak. Na koncerte s celou kapelou musí byť človek zachrípnutý, aby to nevyšlo. V komornom prostredí počuť najmenšie nuansy. Udržuje ma to vo forme. Potom, keď hrám napríklad na Pohode, cítim sa, ako keď po ťažkom tréningu so stokilovými činkami zrazu dvíham desaťkilové. A okrem toho som aj trochu klaun a bavia ma takmer neriešiteľné situácie. Napríklad, keď sa ľudia bavia a ja ich musím zaujať. A potom - na normálnom koncerte si ťažko môžem zaspievať napríklad Summertime. Na párty áno.
Ako ste sa vlastne dostali do sveta pop music?
Ako pätnásťročný som sedel na Račianskom mýte s gitarou a spieval si. Prišiel za mnou nejaký chalan, myslím, že sa volal Miškovic, vraj - ty si dobrý, chceš hrať v kapele? Na druhý deň som už bol v skúšobni vtedajšieho Modusu. ,Prijímací pohovor' prebehol rýchlo, hneď ma zobrali. Vlastne som len plynulo nadviazal na to, čo som zažíval doma - bracháči si hrali v kuchyni a dvojhlasne spievali, boli dosť vymakaní. Vtedy sa ľudia zabávali takto. Počúval som ich a niekedy pomohol s tretím hlasom. Bola to veľká škola. Spievanie v kapele sa mi potom zdalo úplne triviálne.
Vy ste boli asi dosť súdržná rodina, však?
Keď si na ňu spomeniem, vždy pocítim záchvat pozitívnej vibrácie. Preto je pre mňa aj moja rodina dôležitá, videl som to u rodičov. Mali sme sa radi. Aj keď sme mali sarkastický až brutálny humor, nesmeli sme sa uraziť, to by si človek vyslúžil posmech. Bolo to dobré otužovanie.
Váš starší brat Jason tragicky zomrel. Ako sa to stalo a ako ste tragédiu zvládli?
Spáchal samovraždu, nikdy som sa nedozvedel, prečo. Možno to tušili rodičia, ale oni už nežijú, tak mi to nepovedia. Keď zomrel, mal dvadsaťpäť, ja o osem menej. Pravdupovediac som sa s tým nevyrovnal nikdy. To sa nedá. Bol talentovaný, vzdelaný v hudbe, literatúre aj vo filme, zdalo sa mi na ňom perfektné úplne všetko. On ma voviedol do hudby, keď som počúval Beatles, priniesol mi Rolling Stones. Vedel ma poučiť, nasmerovať ku kvalite. Chýba mi, stále sa mi zdá absurdné, že tu nie je. Keby žil, veľa vecí by som pochopil skôr, alebo by som vedel aj veci, ktoré dodnes nechápem.
Veľakrát ste v rozhovoroch spomínali svoju svojráznu mamu, Angličanku. Po nej ste zdedili svoj typický suchý humor?
Rád srandujem, ale za nejakého humoristu sa nepovažujem. Kto mal naozaj kvalitný humor, bol Jason. Keď niečo povedal, bolo to presné. Nemal výkyvy. Taký je aj Milan Lasica, ktorého preto obdivujem. Tam sa začína humor, inak je to, ako Česi hovoria, legrace. Alebo estráda. Veľa fórov, ktoré som použil, sú od Jasona. Ale aj v skladbe Čierny deň som použil jeho melódiu. Bol dobrý.
Vaša veľká éra prišla po príchode do ďalšej zostavy Modusu, už s Jankom Lehotským a Marikou Gombitovou. Hovorí sa, že ste odštartovali zlatú éru slovenskej pop music. Ako to bolo?
S Jankom sme sa v roku 1976 náhodou stretli na terajšom bratislavskom Hlavnom námestí pri Rolandovi. Ja som bol vtedy členom Orchestra Gustáva Offermana. Povedal som mu, že by sme mohli niekedy niečo nahrať. On na to - teraz som založil novú kapelu. Vraj má speváčku a muzikantov z Košíc. Hovorím - to by sme mohli dať dohromady. Že dobre. Tak som povedal, že k nemu nastúpim.
Modus bola začínajúca kapela. Nebolo riziko opustiť zabehaný džob a ísť do neistoty?
Sú chvíle, keď si musíš presadiť svoje, aj keď si okolie myslí, že si sa zbláznil. Vždy som chcel spievať pôvodné veci. Nie je jedno, čo v živote robíš - aj keď ti za to zaplatia. Neopustil som len finančnú istotu, ale aj možnosť vycestovať do zahraničia, prístup k novým platniam a hudobným nástrojom. Zrazu som sedel v dodávke a išiel hrať do Rimavskej Soboty za pár korún. Navyše som mal kapelu organizačne na krku, lebo som veľmi rýchlo zistil, že Janko je bohém a nikto s tým nemá skúsenosti. Ale keď som už stál na pódiu, bolo mi fantasticky.
Cítili ste, že robíte veľkú vec?
Neviem, boli sme naivní a chceli sme hlavne hrať. V roku 1976 bola Modus de facto neznáma kapela. Ale išlo to rýchlo, Janko Lehotský sypal piesne z rukáva. Prišli vypredané sály. Postupne som začal skladať aj ja. Mal som šťastie.
Zlomom nielen v histórii Modusu, ale aj slovenskej pop music - bolo víťazstvo na Bratislavskej lýre v roku 1977 so skladbou Úsmev. Ako si naň spomínate?
Úsmevom to explodovalo. Odvtedy nepoznám nezáujem publika, ale hádam to bude aj tým, že som naozaj blázon - len šťastie by mi asi celé tie roky nevydržalo. Treba mať v sebe čosi, čím aj dnes všetkých naokolo ničím - ak nie je iná možnosť, som ochotný vstať o štvrtej ráno a ísť do štúdia niečo prerobiť. Ak to robíš naplno, buď sa z toho zblázniš, alebo dlhšie vydržíš.
Bol riskantným činom aj odchod z Modusu a sólová kariéra?
Vyzeralo to tak, ale uľahčil mi to Janko, ktorý nás s Lučeničom z kapely vykopol.
Prečo?
Boli sme odbojná bunka, rockeri. Janko bol o inom a asi sa mu už odnechcelo počúvať naše komentáre pri každej skladbe, ktorú vytiahol. Prebúdzali sme sa. Mal som zasa šťastie, už v tom čase som mal natočený sólový album Doktor sen, ktorý sa chytil. Keď sme založili Limit, mali sme čo a pre koho hrať. V roku 1981 sme vyrazili na turné a bolo vypredané. V roku 1982 som už bol Zlatým slávikom. Bol to bláznivý vlak, hrali sme obrovské množstvo koncertov, báli sme sa odmietať ponuky, považovali sme to za rúhanie.
V Limite bol hlavným pódiovým šoumenom Laco Lučenič, vy ste pôsobili skôr utiahnuto a "slušácky".
Laco sa v tom období vyžíval v koncertoch, mal nacvičené pohyby, behal po pódiu. Keďže pódiá boli často malé, ja som sa už hýbať nemohol, inak hrozilo, že dostanem hmatníkom gitary do oka. Takže statickú polohu mi predurčil Laco a zvykol som si na ňu. Vytvorili sme taký protipól, nazval by som ho ,jeden zlý, jeden dobrý'. Navyše on bol delonovský fešák, čo som ja nikdy nebol. Môj brat raz poznamenal - Meky, ty máš perspektívu, máš skvelú tvár pre rádio.
O Lučeničovi z tých čias sa hovoria zábavné príbehy - vraj mal zelený a modrý pódiový kostým a ku každému make-up. Raz si zabudol zelený make-up k zelenému kostýmu, tak poň bežal domov a koncert sa začal neskôr. Bolo to tak?
V tomto bol profík už v dobách, keď sme to my brali amatérsky. Dodnes si na neho spomeniem, keď sa fotím. On vedel o fotení veľa. Z tých čias neexistuje fotka, kde by vyzeral zle. Niekto to môže vnímať ako pozérstvo, ale to k rocku patrí už od čias Elvisa. Ide len o to, aby imidž neprevažoval nad obsahom. Jasné, že človek sa ľahko stane terčom poznámok, keď si robí pred koncertom účes dvadsať minút. V 80. rokoch boli v móde našuchorené účesy á la Cure. Hovorieval som - musíme objednať ešte jednu šatňu, aby ste sa tam s tými hlavami vošli.
Onedlho vyjde váš nový album. Aký bude?
Oproti Modrému albumu je na ňom viac producentov a textárov. Splnil sa mi sen - jednu pieseň otextoval Milan Lasica. Dnes už nemám pocit, že musím všetko kontrolovať. Aj keď ma nejaký producentský postup zaskočí, nechám si to pre seba, vyspím sa na to a postupne sa mi to začne páčiť. Názov platne vymýšľam až na koniec, ale preto, že je taký pestrý, asi ho nazvem Dúhy, podľa jednej pesničky.
Pôsobíte, akoby ste boli stále v pohode. Žiadne výstrelky, stále usmiaty. Máte aj čierne dni?
Depiek mám možno menej ako kedysi, ale mám ich. Navonok možno taký nie som, lebo nikoho nechcem zaťažovať svojimi problémami. Najviac si to však vyžerie rodina. Nie som len zádumčivý, viem sa aj vytáčať pre malichernosti, byť nervák. Raz som mal rozhovor v českom časopise, ktorý autor nazval Meky Žbirka - pohodář. Rodina bola veľmi pobavená a tri týždne ma tak doma ironicky titulovali. Doma som veľmi vzdialený od pohodistu. Mám pocit, že z toho, čo robím, majú viac iní, než moji blízki. Rád by som bol zábavný aj doma. Ale bývajú aj také momenty.
Váš syn hrá na bicích, dcéra spieva. Boli by ste radi, keby to v budúcnosti robili profesionálne?
Je čoraz ťažšie presadiť pôvodnú pieseň v medzinárodnej konkurencii. Môže zodpovedný rodič odporúčať deťom - buď bubeníkom alebo speváčkou? Je to neistý džob, pre bláznov, ako som ja. To by som u nich musel vidieť absolútny fanatizmus. Len vtedy je to legitímne. U mojich detí však takéto nasadenie necítim a prijímam to s úľavou.
Meky Žbirka vyrastal v rodine, na ktorú má len tie najkrajšie spomienky, preto je aj dnes pre neho rodina veľmi dôležitá. S manželkou Katkou majú dve deti - dcéru Lindu (15) a syna Davida (11). Linda spieva, David bubnuje, ale Žbirka sa neobáva toho, že by sa hudbou chceli živiť, pretože to je podľa neho iba pre bláznov. Na minuloročnom krste DVD Miro Žbirka Live sa zúčastnili obe deti.
Fotografia z čias prvej zostavy skupiny Limit. Zľava - Dušan Hájek, Laco Lučenič, Miroslav Žbirka, Martin Karvaš.
FOTO - TASR, ČTK a ARCHÍV
