Jan Svěrák: Tmavomodrý svet?

nosti je tento počin priekopníckym aj v celosvetovom meradle. „Som na tento počin hrdý a venoval som mu množstvo času. Od rána som však v žalúdku cítil zvláštne chvenie. Vedel som, že tam, kdesi v Amerike, sa bude rozhodovať o nomináciách na Oscarov,“ povedal v rozhovore pre Magazín SME Jan Svěrák. „Poobede som sa dozvedel výsledok a moje celodenné nadšenie trochu opadlo. Priznám sa, trochu som v to dúfal.“

Večer prišiel najúspešnejší český režisér súčasnosti domov, otvoril si fľašku červeného a do slúchadiel si pustil Ježkov nostalgický evergreen – Tmavomodrý svet.

Rozčarovanie teda nezakrývate?

Keby som predstieral, že sa nič nedeje, bola by to odo mňa falošná póza. Poviem to krátko: je to smola.

Nenahrávate ľútosťou svojim kritikom, ktorí tvrdili, že Tmavomodrý svet išiel až príliš po chuti americkým akademikom?

No vidíte, a oni na to nedali. Ale vážne. Hlavnú nevýhodu absencie môjho filmu medzi päticou vyvolených vidím v tom, že návštevníkov zahraničných kín nebude na Tmavomodrý svet lákať pečať oscarovej nominácie.

Existujú aj nejaké výhody?

Nemusím ísť do Ameriky. Nemusím sa obliekať do smokingu a robiť pozadie pre francúzskeho režiséra Jeuneta, keď si pôjde po Oscara za svoju Améliu z Montmartru.

Očakávanie z nominácie však bolo na verejnosti veľké. Myslíte si, že to môže rozhádzať vaše sebavedomie?

Očakávanie spojené s oscarovou súťažou bolo naozaj veľké. Priatelia, diváci a novinári ma už videli s ďalším Oscarom. Beriem to tak, že som ich sklamal, ale môžete mi veriť, nemôžem za to.

Prijatie Tmavomodrého sveta bolo v Amerike rozpačité. V kritike zašiel najďalej The Los Angeles Times, ktorý označil snímku za rozkošatený epos, zbytočne zdĺhavý a konvenčný. Nebola to jedna z príčin jeho prehry?

Ja by som jeho účinkovanie na americkom kontinente nebral ako prehru. Návštevnosť je vzhľadom na to, že ide o európsky film, slušná. Recenzenti, samozrejme, majú právo na svoj názor, a nevylučujem, že môžu mať na niektoré udalosti vplyv.

Neodpovedali ste mi, či sa vám s odstupom času nezdá film príliš rozvláčny?

Opakujem, je to pohľad z druhej strany oceána. Pohľad z Hollywoodu, kde bol navyše konfrontovaný s filmom s podobnou tematikou – Pearl Harbor. Domáca kritika film pozitívne vyzdvihla a čo sa týka návštevnosti, vyrovnal sa Koljovi. V Českej republike ho zatiaľ videlo 1,1 milióna ľudí, jeho tržby presiahli 84 miliónov korún.

Možnože Američanom robil trochu problém historický kontext. Myslím najmä na odkaz k represívnym 50. rokom v Československu. Nemáte podobný pocit?

Všetko má svoje limity, ktoré sa môžu javiť aj ako výhody. Otec mal počas piatich rokov celkovo desať verzií scenára. Výsledok má niekoľko vrstiev. Je to príbeh o priateľstve a zrade, o ľúbostnom trojuholníku medzi dvoma kamarátmi a ženou, ktorú obaja ľúbia. Vojna a vedomie, že každý deň môžu prísť o život, zintezívňuje a urýchľuje všetky vzťahy. Je to však aj príbeh o tom, čo prežil český a slovenský národ v rokoch vojny, v neposlednom rade je to akčná dráma i film o krivde, ktorá postihla letcov v 50. rokoch. Občas som otcovi musel do scenára zasiahnuť. Tlačili ma aj zahraniční producenti, veď ide o film za šesť miliónov dolárov, najdrahší v našej histórii.

Tmavomodrý svet sa vyrovnal Koljovi aj v počte nominácií na Českého leva – má ich dvanásť. Kto bude vaším hlavným konkurentom?

Vyzdvihol by som najmä Švankmajerovho Otesánka. Je tam všetko, čo má dobrý film mať. Napätie, silný príbeh, príchuť strachu, mýtus známej rozprávky, bravúrne skĺbenie hranej a animovanej stránky, filozofický podtón. Dobré je aj Babie leto, ale ten stojí predovšetkým na hereckom koncerte Brodského a Zázvorkovej.

Koľko levov si teda 2. marca odnesiete domov?

Ak to bude polovica z nominovaných, budeme spokojní.

Nad čím premýšľa tandem Svěrákovcov do budúcnosti?

Zatiaľ nemám presné plány. Prečítal som si množstvo zahraničných scenárov, ale žiadny ma zvlášť nezaujal. Preto sa dohováram na ďalšej alternatíve so svojim otcom. Navrhol som mu, aby napísal niečo zo svojho detstva. Otec o tom premýšľa, hľadá príbehy. Hovorí tomu, že loví ryby.

Neprichádza čas na sebareflexiu? Čas na tvorbu, ktorá by sa ubrala novou cestou?

Ak myslíte na spoluprácu s otcom – scenáristom, vyhovuje mi to. Je to videnie sveta, ktoré mi je blízke. Načo zatiaľ meniť úspešný ťah? Keď však budem mať pocit, že som zastal v slepej uličke, pouvažujem o tom.

Igor Chaun v jednom rozhovore spomenul, že Jan Svěrák je už taký fenomén, s ktorým sa on, ale ani vaši generační kolegovia neporovnávajú. S kým sa porovnávate vy?

Dúfam, že to Igor myslel v dobrom.

Asi áno, lebo pripomenul, že ste sa dokázali katapultovať nad české pomery.

No neviem, či tá katapultácia je až taká veľkolepá. Je za tým veľa driny. Ale určite, človeka to pohladí, keď vidí, že titul vášho filmu svieti na parížskom Champs Elysée, alebo na londýnskom Piccadilly. Dúfam, že ďalšiemu rozšíreniu mojej tvorby po svete napomôže aj pripravované DVD s videokazetami. Tomuto projektu som venoval množstvo času. Som rád, že výsledok sa ukazuje ako zodpovedajúci vynaloženému úsiliu. S kým sa porovnávam? Kedysi som sa videl v Spielbergovi a jeho neskutočnej schopnosti skvele vyrozprávať príbeh. Je mi blízke, keď špičková technika slúži základnej úlohe filmu: zabaviť a zaujať ľudí.

Kde je tá tenká hranica, keď sa zábava skĺzne do vyblýskaného pozlátka zvaného gýč?

No, občas je to poriadny tanec na hrane. Stále som však presvedčený, že to dokážem ustriehnuť. Urobiť zábavu pre milióny tak, aby sa nepodkladala diváckemu vkusu. Aby z toho bolo poučenie, ale aj zaujatie.

Za Tmavomodrý svet ste dostali cenu českej kritiky a cenu čitateľov Cinemy. Kritici na Febiofeste však prisúdili Kristiána pre Švankmajerovho Otesánka. Ako vnímate túto rozpoltenosť?

Všimol som si to, ale to nie je môj problém. Je to otázka pre príslušných organizátorov. Možnože bolo iné obsadenie kritikov. Neviem. Ale aj táto cena má svoju hodnotu.

Jan Svěrák – to nie sú iba celovečerné filmy, ale aj klipy k piesňam či reklamné šoty. Ako sa presúvate z jednej oblasti do druhej?

V poslednom čase ich už takmer nerobím. Kedysi som to presúvanie zvládal vcelku dobre, pretože sú to vlastne väčšinou malé či väčšie „celovečeráčky“. Niekedy majú skutočne len tridsať sekúnd, ale realizoval som ich s rovnakým nasadením, akoby išli do kín. Reklama je skvelé „cvičisko“, kde sa dá vyskúšať filmová skratka v tej najvyššej podobe, a klipy sú pre mňa vždy obrazové príbehy vyrozprávané na hudbu. Filmová reč sa rýchlo modernizuje, a tak sa dá na reklamách a klipoch stále učiť.

Urobme pohľad späť. Ako vyzerá doterajšia cesta režiséra Svěráka?

Nedokážem sa hodnotiť. Ale určite bola veľmi tŕnistá. Musel som vždy bojovať a dokazovať, že aspoň trochu z toho, čo robím, je správne.

Navonok sa zdá, že ste hýčkané dieťa českej kinematografie.

Ani sa mi nezdá. Keď som doviezol Oscara, časť kritiky ma div nezožrala. Stále si myslím, že Koljovi sa ubližovalo neprávom. Stále ho mám rád. Možno je to pocit z doby, možno je problém vo mne. Raz som sa definoval ako fatálny optimista. Minulosťou sa zaoberám len vtedy, keď musím. Ako teraz, keď som pripravoval svoje filmy pre DVD.

Ku ktorému máte najbližší vzťah?

Všetky sú moje deti, ale vidím na nich aj chyby. Keď sme Tmavomodrý svet dostrihali, videl som v ňom nedostatky. Snažím sa ich vyvarovať a stále hľadám čo možno najväčšiu dokonalosť. Najradšej mám Obecnú školu, ale najosobnejším filmom je asi Jízda.

Práve po Jízde ste sa rozišli so svojím kameramanom F. A. Brabcom. Nechýba vám?

Žiaľ, rozišli sme sa nielen po odbornej, ale čiastočne aj po ľudskej stránke. Takto je to lepšie. Franto je, samozrejme, skvelý „kumštýr“, no jeho videnie filmu je odlišné. Nech je ale ako chce, jeho Kytice boli kvalitné.

Hovoríte, že hľadáte dokonalosť. Nezaváňa bezchybnosť sterilitou?

Nie, lebo k nej sa aj tak nedostanem. Dôležité je minimalizovať chyby.

Čo robí Jan Svěrák, keď práve nečaká na Oscara alebo nenakrúca film?

Počúvam hudbu, čítam knihy, chodím po lese, bicyklujem – a, samozrejme, venujem sa rodine. Jednoducho, starám sa o svoje duševné zdravie.

S manželkou Evou máte tri deti. Nechystáte sa nakrútiť pre ne nejaký film?

Možno, že raz nakrútim aj rozprávku. Už o nej hovoríme s otcom dosť dlho. Takú s hlbokými lesmi, čarovnou babičkou, princeznou a rytiermi na koňoch. Veselú a romantickú – to by ma veľmi bavilo. Viem si aj predstaviť princenznú – hrala by ju Linda Rybová. Pravda, ak medzi tým nevyrastie v kráľovnú.

A čo keď zostarne Jan Svěrák?

Pozrite sa, Vorlíček nakrúca rozprávky aj v sedemdesiatke. Mám teda času dosť. Pred starnutím sa však aj bránim. Stretávam sa a spolupracujem s takými ľuďmi, s ktorými zostanem mladý.