Vo vrcholiacom fašiangovom období slávili v Balete Štátneho divadla v Košiciach nenápadnú premiéru: do úlohy Carmen vstúpila po niekoľkých mesiacoch od premiéry tejto inscenácie tanečne i herecky výrazne disponovaná Eva Jenčková, ktorá doplnila svoje predchodkyne Cosminu Zahariu či Ľudmilu Vasilievovú. Eva Jenčková, od tejto sezóny nová sólistka Baletu ŠD, bola nedávno nominovaná aj na Cenu Philip Morris Kvet baletu, a to predovšetkým za svoje výkony v projektoch Carmina Burana, Requiem, Giselle či Svätenie jari (všetky v produkcii Baletu SND).
Za naštudovanie náročnej roly Carmen jej patrila skromná kytica. Potlesk divákov bol však o to srdečnejší. Choreograf a režisér projektu Andrej Šoth v tejto choreografii nešetril emóciami ani energiou svojich tanečníkov. Pri vytváraní hudobného plánu svojej Carmen skombinoval hudbu Bizetovej a Ščedrinovej Carmen - Suite s nahrávkami skupiny Deep Forest. Výsledkom jeho práce je dynamická, divácky príťažlivá tanečná produkcia, ktorej účinok znásobuje okrem iného aj podmanivý zvuk zlovestných bubnov.
Projekt v dramaturgii Zuzany Mistríkovej príbeh nanovo neinterpretuje, réžia nespochybňuje, naopak s chuťou využíva osvedčené divadelné triky. Carmen je v kostýmoch Zuzany Lackovej červená, Smrť čierno-biela a svetlo z reflektoru sa spoza scény neomylne napáli do divákov v kulminačných momentoch inscenácie. Našťastie pre divákov je v inscenácii aj osudová príťažlivosť osudovou príťažlivosťou a žiarlivosť žiarlivosťou. Sugestívny výsledok majú na svedomí i profesionálne výkony tanečníkov, ktorí - nech roduverní Slováci prepáčia - v prevažnej miere pochádzajú z Ukrajiny.
Tanečná Carmen tvorí druhú časť baletného dvojprogramu. Úvod večera patrí spirituálnej hudbe gruzínskeho skladateľa Giya Kancheliho, na ktorú pod názvom Svetlý žiaľ pripravil Andrej Šoth drobné momentky zo života jednej ženy zmietanej citmi k trom mužom. Títo sú kvôli zvýrazneniu archetypálnosti vzťahov označení ako Muž, Milenec a Priateľ. Scéne Juraja Fábryho dominuje paralela medzi malým bielym stolčekom, pod ktorým sme sa zvykli hrávať, a jeho červenou nadživotnou zväčšeninou, ktorá funguje ako lôžko, domov, útočisko, ale i symbol nebezpečenstva.
Oba tanečné projekty sa svojou univerzálnosťou témy, vysokou profesionalitou prevedenia priam ponúkajú, aby boli prezentované aj mimo Košíc i Slovenska. To by však museli u nás fungovať organizačné, finančné, ale i marketingové mechanizmy, ktoré by divadelnú koprodukciu, hosťovania súborov či zahraničné prezentácie slovenského divadla systémovo podporovali.
Na Slovensku však stále platí, že ak aj vzniknú tie pravé inscenácie, nemusia sa vždy so svojimi pravými divákmi stretnúť.
