BRATISLAVA 2. novembra (SITA) - Jedna z najvýraznejších osobností súčasného slovenského muzikálového herectva Ján Slezák sa podľa vlastných slov k svojmu zamestnaniu dostal náhodou. "Robil som amatérske divadlo poézie, učil som sa hrať na gitaru, spieval som a tancoval po všelijakých súboroch a nakoniec som skončil v tanečnej skupine Scream. Nejaká moja kamoška mi raz povedala: Počúvaj, nechceš ty robiť muzikálové herectvo, nechceš to ísť študovať? Ja som vôbec nevedel, že niečo také existuje. Povedal som si, že dobre - skúsim a nejako to vyšlo," spomína na svoje začiatky. Prvý rok na brnianskej JAMU však nepriniesol, čo očakával a dokonca chcel zo školy odísť. "Nepáčilo sa mi, ako to tam funguje, ale našťastie ma tam udržalo to, že som hneď v prvom ročníku dostal ponuku do muzikálu v Mestskom divadle v Brne - do najkrajšieho muzikálu na svete, ktorým je Bernsteinova West Side Story. Podľa mňa je absolútne neprekonateľná ako muzikálové dielo vôbec," vysvetľuje. Dodnes si vraj výborne rozumie so všetkými spolužiakmi a spomína aj na profesorku herectva Janu Janěkovú, ktorá je činoherná herečka, "preto na nás dupala, aby z nás tá činohra išla, lebo je to muzikálové "herectvo" - to je základ toho slovného spojenia."
Ako povedal, aj keď sa k divadlu dostal okľukami, dnes je rád, že sa k nemu vôbec dostal. "Je to niečo, čo robím veľmi rád - už by som si nevedel predstaviť, že by som bol bez toho. Mám však k divadlu taký rozpoltený vzťah. Tak ho nenávidím, až ho milujem - poviem, že nemám rád divadlo, ale už by som bez toho nevedel existovať," povedal. Na divadle podľa vlastných slov nemá rád to, že "človeku zaberá neuveriteľne veľa času." "Ľudia, ktorí nepracujú v showbiznise, si nevedia predstaviť, čo je to za námahu - my nepoznáme soboty, nedele, nepoznáme žiadne sviatky, neexistujú voľná. Ak sa skúša nejaká vec, nejaký muzikál, činohra - hocičo, tak to tomu človeku zaberie naozaj veľa. Dajme tomu muzikál - dva mesiace zo života patria tomu muzikálu absolútne. Je to intenzívna práca, človek je od rána do večera v divadle, a pred premiérou niekedy aj do polnoci. Už sa mi stalo, že som v divadle aj spal. Je to neuveriteľná robota - veľmi náročná fyzicky, psychicky, časovo a ešte aj na osobný život. Ten prakticky neexistuje, keď sa tomuto človek venuje. Preňho je toto život. A práve pre toto divadlo nemám rád. Ale ten výsledok alebo to, čo si človek užíva na javisku a ako to tam funguje, keď je dobrá partia a výborní herci a rozumejú si medzi sebou, tak to je úplne perfektné."
