FOTO – TASR
Ako profesorka VŠMU držíte v rukách možnosť rozvinúť talent mladých ľudí. Cítite zodpovednosť za ich hereckú kariéru alebo nekariéru?
„Nepodieľam sa na tom sama. Bolo by odvážne myslieť si, že môžeme zaručiť úspešnú kariéru študenta. Mám veľkú radosť, keď sa im darí a vidím, ako za štyri roky herecky podrástli. Odkedy táto škola existuje, asi tretina jej absolventov je úspešných. V období, keď som študovala, to bol ešte menší počet.“
Študenti sú určite zvedaví na váš názor. Ako ho povedať, aby ich nezranil?
„Pokiaľ o môj názor stoja a pýtajú sa, odpoviem na rovinu. V našom povolaní sa priveľká ohľaduplnosť nenosí. Samozrejme, treba dať pozor na slová, lebo vyjadrujem len svoj subjektívny názor a tiež sa môžem mýliť. Nemám recept na to, ako sa robia dobrí herci. Pedagóg len pomáha talent rozvinúť. Záleží od toho, koľko chce študent vedieť.“
Je medzi súčasnou mladou generáciou a vami ako začínajúcimi hercami rozdiel?
„Napríklad v tom, ako sme chodili oblečení. Na fotografiách z toho obdobia vyzeráme ako chudobní príbuzní. Nemyslím si však, že sú iní. Zvláštni sú práve tým, že sú mladí. Vyhýbam sa hodnoteniu starších, ktorí hovoria – My sme takí neboli. Dokonca si myslím, že mnohí z nich sú oveľa talentovanejší, ako sme boli my. Preto ma o to viac zamrzí, keď si nenájdu po škole miesto. Pretože herec rastie len na javisku. Dnes chce každý hneď hotovú tvár, a to sa odráža aj v príliš negatívnych kritikách. Dokonca aj rovesníci začínajúcich hercov, ktorí sa pasujú za kritikov, sú vo svojich článkoch prísni.“
K vám boli kritiky milosrdnejšie?
„Spomínam si na láskavé kritiky o nových hereckých tvárach, hoci sme v prvých predstaveniach boli určite strašní. Isteže, boli aj negatívne, ktoré nám niečo vyčítali, ale celkové vyznenie bolo pozitívne.“
Čo musí mať mladý adept herectva okrem talentu?
„Správnu mieru drzosti. Nesmie sa nechať odradiť hneď prvým neúspechom. Musí mať toľko sebavedomia, aby ho prostredie nepomýlilo a neprevalcovalo. Musí byť trpezlivý, mať otvorené srdce, aby mu nič ľudské nebolo cudzie. Na javisku nesmie byť nahnevaný, lebo tak sa nedá existovať s kolegami. Jednou z dôležitých vlastností herca je zmysel pre povinnosť. Aj veľký talent sa môže stratiť, ak nemá dostatočne vypestovanú vôľu viesť deň v istom, až asketickom poriadku, ktorý naše povolanie vyžaduje. Do divadla sa nedá prísť neskoro, treba prísť naopak skôr, a keď má herec väčšiu rolu, treba sa jej venovať celý deň. Nedá sa prísť a povedať – Začínam pracovať.“
Navrhovaný Zákonník práce hercom príliš nevychádza v ústrety.
„Podľa návrhu, ktorý hovorí o osemhodinovom pracovnom čase, by sme nemohli predstavenie ani len dohrať. Naša práca na javisku a v škole sa nedá merať hodinami. Ak pracujem so študentom a konečne sa dostaneme do priaznivej atmosféry pre tvorbu, nemôžem povedať – Prepáčte, mne padla. Kompetentní dúfam pochopia, že sú povolania, v ktorých sa ‘necviká‘.“
Herecké povolanie je poslaním, ktoré preniká aj do súkromia. Manžel, dve deti, divák. Ako sa to dá stihnúť tak, aby nikto z nich nestratil na dôležitosti?
„To keby som vedela! Nechcela by som vrátiť ani jediný deň môjho života, lebo to bol dosť veľký boj o prežitie. Neviem, ako som to zvládla. A neviem si ani predstaviť, že by som to mala podstúpiť ešte raz. Obdivujem všetky dievčatá a ženy v našej profesii, ktoré sa rozhodli mať rodinu, pretože je to veľmi náročné. Ale dá sa to. Je nás viac, a nielen v hereckom povolaní.“
Kedy vás divák najviac prekvapil?
„Divák je veľmi dôležitý komponent, ktorý inscenáciu formuje, a my ani netušíme, s akou odozvou sa stretneme. Inscenácia sa dotvára aj po premiére, niekedy až po dvadsiatej repríze dostane tvar, ktorý u diváka rezonuje. Aj herec sa v takom predstavení cíti doma a viac si verí. Publikum nás zvykne prekvapiť pri náročných autoroch. Stalo sa to pri predstavení S vylúčením verejnosti alebo Stoličky. Sami sme boli zvedaví na výsledok – a diváka tieto predstavenia zaujali.“
Ste považovaná za dôstojnú nástupníčku Hany Meličkovej, ktorá stála pri vašich prvých hereckých krokoch. Ako vás ovplyvnila profesionálne a ľudsky?
„Pani Meličková bola veľmi otvorená, vzdelaná žena, s nesmiernou charizmou. Študovala v dvadsiatych rokoch v Prahe, bola absolventkou českého konzervatória a prekrásne hrala na klavíri. Bola takým prístavom – pozostatkom žien-heroín. Vzbudzovala túžbu položiť sa jej na rameno a chvíľočku sa jej držať. Rady, ktoré mi dávala v našej spoločnej šatni, sa mi veľakrát zišli. Všetko, čo mi hovorila, si postupne overujem v živote. Že netreba ísť nadoraz, ale nechať si sily na neskôr. Čím je herec starší, tým ťažšie obhajuje svoju pozíciu. Cíti väčšiu neistotu, úplne v kontraste s inými povolaniami, kde človek v určitom veku dosiahne isté postavenie.“
Aj na Slovensku si niektorí herci vedia svoju pozíciu obhájiť, aj vo vysokom veku. Hoci v Čechách si asi vážia svojich bardov viac.
„Nedá sa to porovnať. Český divák má rád svojho, najmä filmového herca. Chodí na české filmy, dáva prednosť českým hercom, či sú starí, alebo mladí. Kultúra národa sa meria aj tým, ako si vieme vážiť mladú generáciu a starších. Všimla som si napríklad na Talianoch, ako milujú svoje deti. To, čo sa do detí vloží, musí sa neskôr vrátiť.“
JANA KOLLÁROVÁ
