Peter Lipa. FOTO SME - MARIAN JASLOVSKÝ
PETER LIPA nedávno vydal album Lipa spieva Lasicu. Je trochu iný ako to, čo nahrával doteraz. Nielen textárskou (a v jednom prípade aj speváckou) účasťou Milana Lasicu. Peter Lipa je pre mnohých symbolom džezu, ale hudba, ktorú robí, je aj všeličo iné, nie iba džez.
Autor všetkých textov Milan Lasica nie je hyperaktívny človek. Ako sa vám podarilo dotlačiť ho na celý album?
Možno práve tým, že som netlačil. Kedysi sme už urobili zopár vecí, tie sa mu páčili, a ja som udržiaval pahrebu. Zrejme sa to prelomilo vtedy, keď sme spolu spievali Maturantky v nejakej televízii. Spýtal sa ma: A toto som prečo nenapísal ja? Pre textára Ruda Rusiňáka to bola pocta a pre Milana možno výzva. Začal mi písať texty, dával mi ich po dvoch-troch. Nakoniec ich bolo pätnásť a boli zrelé na samostatný projekt.
Nemáte problém identifikovať sa s jeho textami?
To je jedna z výhod jeho textov. V mojom veku a s mojím nazeraním na svet sa s nimi ľahko stotožňujem. Nemám problém so žiadnou vetou. Ja som dlhoročný Lasicov obdivovateľ.
Veľa textov má však eroticko-zmyselný náboj, hovorí sa v nich o dobrodružstvách, neverách. Vy ste však očividne usadený manžel a otec. Nie je to rozpor?
Aj autor textov je usadený, rodinne založený muž. Tieto témy existujú, tak prečo ich nevyužiť do textov. Inak, tento postreh mal aj maliar Marek Ormandík, ktorý robil obrázky a na obal namaľoval posteľ s ľudskými nohami. No na albume sú aj vážne vyznania.
Nový album ste vraj pripravovali inak ako predchádzajúce. Ako to bolo?
Povedali sme si, že si nahrávky pripravíme doma a naozaj dôkladne. Martin Gašpar, Juraj Tatár a môj syn Peter priniesli pripravený materiál, do ktorého sa v štúdiu nahrávali živé nástroje a spev. Takto som to ešte nikdy nerobil. Predchádzajúce albumy vznikli za krátky čas v štúdiu. To má tiež svoj pôvab, keď sú hudobníci dobrí, ale toto som si naozaj vychutnal. V každej dielni vznikali úplne odlišné veci - štvrtá dielňa bol Juraj Bartoš, ktorý aranžoval niektoré skladby. Predstavoval som si pestrý album a myslím si, že sa to podarilo.
Aká bola samotná štúdiová práca?
Bolo to dosť náročné, lebo, napríklad, Juraj Tatár prišiel do štúdia a doniesol už nahraných 40 stôp. Naživo sme dohrávali basu, bicie, klavír, živé dychy, spevy a vokály. Roboty s tým bolo veľa, neviem si predstaviť, ako by sme to zvládli, keby sme mali v štúdiu nahrať úplne všetko.
Ako budete takéto komplikované veci hrať naživo?
Všetko sa zahrať nedá, ale dá sa dosť veľa. Asi osem vecí sme už aj cvičili. Ďurko Tatár síce stíha pohrať dosť, ale nebudeme sa úplne držať zvuku albumu - to je štúdiová nahrávka a naživo bude znieť inak.
Veľa súčasných nujazzových kapiel si púšťa podklad z počítača a do toho hrajú naživo. Neplánujete niečo také?
Zatiaľ nie. Chceme hrať živú hudbu. Na toto treba dokonalé technické zázemie. My hráme po kluboch, hocikde. Nemôžeme si to dovoliť.
Ako ste dokázali, že v tomto hudobno promiskuitnom čase s vami kapela vydržala tak dlho?
Ale aj ja som hudobno promiskuitný, robím viacero vecí. Kapelu asi baví byť so mnou, aj keď to nie je nejaký zvláštny kšeft. Mojím krédom je hrať koncerty, asi to bude v tom. Táto spolupráca je voľná, necítia sa viazaní. Hrali už v Made 2 Mate, Free Faces, v skupine Jany Kirchnerovej, IMT Smile, s Haberom, v Eláne. A vždy sa vrátili. Teším sa, spevák musí mať stabilnú kapelu.
Dlhé roky ste hrávali so skupinou T + R Band, legendárne koncerty boli v bratislavskej Starej sladovni. Nie je vám ľúto za touto spoluprácou?
Ona sa do istej miery vrátila. Fedor Frešo obnovil skupinu Traditional Club Bratislava, kde hrá väčšina ľudí z T + R bandu. A zasa sme začali spolupracovať. Život ukázal, že to je optimálne.
Džez má na Slovensku nulovú podporu štátu, na rozdiel od divadiel a vážnej hudby. Keby ste viedli nejakú nadáciu, alebo boli veľmi bohatým sponzorom, aký projekt by ste podporili?
Zorganizoval by som sériu koncertov, ktoré by som pomenoval Džez pre všetkých. Boli by to kvázivýchovné koncerty, kde by sa aj hovorilo. Boli by v každom okresnom meste na Slovensku. Na Slovensku sú totiž mestá, v ktorých ešte nikto nikdy naživo džez nehral.
Má džez stále potenciál osloviť tínedžerov?
Som o tom presvedčený, ale je to otázka správnej komunikácie. Nemôže to byť tak, že sa na pódium postaví kapela a bez slova na nich začne chrliť náročné chorusy.
Dobrý spôsob, ako "predať džez" mladým, sú jeho spojenia s elektronikou.
Napríklad. Alebo s DJmi. Groove je dobrý komunikačný prostriedok. No treba aj vzdelávať, čo je najmä úloha verejnoprávnych médií. Keď som bol na Steva Reicha, bolo tam neuveriteľne veľa mladých ľudí, aplaudovali a kričali, a to išlo o náročnú hudbu.
Neboli to väčšinou mladí snobi?
Nech sú. Pánboh zaplať za nich. Bez snobov by nebolo žiadne umenie. To oni robia z niečoho umenie, nie intelektuáli, ktorí idú domov a nechajú si to pre seba. A mnohí mladí snobi sú budúci znalci.
