Zuzana Homolová.
FOTO - HOMOLOVA.SMETANA.SK
Prezývajú ju Krvavá Zuzana. Preto, že v jej pesničkách zomrelo násilnou smrťou viac ľudí, než v tých najdrsnejších nahrávkach rôznych metalistov. Folková speváčka ZUZANA HOMOLOVÁ je známa hlavne tým, že už roky znovuobjavuje staré slovenské balady. A to aj na aktuálnom štvrtom albume Tvojej duši zahynúť nedám (Slnko records 2005). Po spolupráci s Jiřím Stivínom, Vlastom Redlom alebo Vladimírom Mertom ho tentoraz nahrala s dlhoročným spolupracovníkom a huslistom Samom Smetanom a gitaristom Danielom Salontayom. Pomocnú ruku podali aj hudobníci Marián Varga, Oskar Rózsa alebo Ajdži Sabo.
Ako postupujete pri výbere balád?
"Hlavne vychádzam z textu. Snažím sa vybrať také, ktoré predo mnou ešte nikto nespieval. Také, ktoré majú zvláštny príbeh, podivný dejový posun alebo je v nich niečo zamlčané. V týchto piesňach často ľudia reagujú podivne a človek nevie prečo. Niekedy sa nám ich motivácia zdá banálna, napríklad keď matka dcéry dá zabiť jej milenca, pretože sa jej nepáči. Dnes sa takéto veci riešia inými zbraňami."
Odkiaľ sú skladby z vášho nového albumu?
"Niektoré z pesničiek pochádzajú z Maďarska, zo slovenskej komunity, ktorá sa tam asi pred dvesto rokmi vysťahovala z Liptova a iných regiónov. V šesťdesiatych rokoch minulého storočia ich pozbieral a vydal v Budapešti folklorista Štefan Lami. Sú to príbehy ešte zakonzervovanejšie ako tie, ktoré sa v tom čase zbierali na Slovensku. Inak sú na albume piesne z Gemera, Horehronia a jednu som si vybrala podľa autentickej nahrávky rusínskych speváčok z Kojšova."
Prečo si vyberáte piesne, kde tečie krv potokom?
"To je jednoducho základný znak balád, rozprávajúcich o tragických príbehoch. Je to špeciálna kategória lyricko-epických príbehov, väčšinou dlhých, nie príliš záživných, ktoré akosi dnes nemajú právo na život, nevenovali sa im ani takí tí takzvaní veľkomajitelia folklóru. Balady sú nebezpečný žáner. Sú smutné, v minulom režime boli neoptimistické a teda neželané. Nabieha z nich husia kožia a pozerajú na odvrátenú stranu života. V živote vtedajších ľudí mali svoje vymedzené miesto a je zaujímavé, že ich nespievali dievčatá a chlapci, ale skôr staré baby pri rôznych obradoch, priadkach a iných dlhodobejších prácach."
Vraždy, popravy, smrteľné nešťastia. Viete povedať, do akej miery sú udalosti v týchto piesňach pravdivé?
"Pravda je do istej miery skreslená. Mnohé z tých tragédií sa odohrali v malých lokalitách, kde sa podobné veci nestávajú často a tým sa uchovali a ústnym podaním sa šírili ďalej. Je to ako ľudové rozprávky. Motív rozprávky je v rozličných kultúrach rovnaký, len sa odlišuje v spôsobe podania alebo v rozdielnych koncoch. Aj témy balád ľudia roznášali po svete, len ich obaľovali do svojich hudobných šiat."
Skupina Čechomor argumentuje, že počet vrážd v baladách stále nemá na to, čo sa deje v dennom televíznom spravodajstve. Súhlasíte?
"Niekedy som zaskočená, keď sa ľudia pýtajú, ako môžem spievať o takých strašných veciach. (smiech). A pritom v dennej tlači s absolútnym pokojom listujú a čítajú hrozné správy a ani to nimi nepohne. Dodnes si pamätám palcový titulok ponad plece jednej spolucestujúcej: Mŕtvolu našli v snehuliakovi. Keď niekto spieva ľudové balady, sú ľudia vydesení."
Cítite dnes satisfakciu, že ste robili world music dávno predtým, než sa svetom prevalila módna vlna ľudovej hudby?
"Skôr osobnú. Keď sa dnes na Slovensku hovorí o world music, tak väčšinou o Zuzane Mojžišovej alebo o skupine Ghymes. Ale málokto má dobrú pamäť (smiech). Samozrejme, nechcem nikomu krivdiť, ale keď sa stretnem s takýmto názorom, tak si v duchu hovorím: Chlapci, kde ste vy boli vtedy."
Nápad oživiť staré slovenské balady ste si doviezli z vášho študentského pobytu vo Francúzsku koncom 60. rokov. Čo tam na vás tak zapôsobilo?
"O našich baladách som vedela už predtým, pretože som študovala na filozofickej fakulte slovenský jazyk a výtvarnú výchovu. Ale je pravda, že k tomu, aby som ich vytiahla, ma inšpirovali francúzske a anglosaské ľudovky, s ktorými som sa stretla vonku. Fascinovala ma napríklad Joan Baezová. Predstavte si útle žieňa na festivale v Newporte pred tridsaťtisícovým davom, ktoré spieva rôzne strašidelné veci a ľudia pri tom ani nedýchali. Dovtedy som o takom niečom ani len netušila. Doma som sa hneď vrhla do knižnice a do starých zaprášených kníh a vynášala som balady von medzi svojich rovesníkov, ktorí ich, napodiv, prijali dobre."
Ale na folklór sa u nás veľa ľudí pozerá cez prsty, nie?
"Naša generácia si na to dobre pamätá a dodnes mu veľa ľudí nemôže prísť na chuť. Dotyk s ním bol vždy spojený s povinnými akadémiami, oslavujúcimi to alebo ono. Inštitúcie robili folklór, ktorý bol síce pestrý, temperamentný, vyšívaný, ale ten mal význam skôr pre reprezentáciu smerom von a pre zopár folklórnych festivalov."
Pochádzate z "folklórneho" prostredia?
"Nie, hoci ma mama naučila dosť piesní a doma sa spievalo. Keď som začala spievať balady, cítila som, že sa na mňa niektorí folkloristi pozerali ako na przniteľa. Prečo má gitaru, však to nie je slovenský ľudový nástroj, asi takto. Vždy som bránim tým, že som z generácie, ktorá počúvala Beatles. Preto mi je cudzie, keď ľuďom v mojom veku hrajú k jubileu pesničky typu Dedinka v údolí. Nechápem to, pripadá mi to divné."