Divadlo Jonáša Záborského Prešov * Victor Hugo: Mária Tudorová * Preklad: Štefan Povchanič * Dramaturgia: Alžbeta Verešpejová * Úprava a réžia: Ján Sládeček * Hrajú: Kveta Stražanová, Ľudmila Dutková/Lucia Letková, Igor Šabek, Jozef Fila, Andrej Šilan, Dušan Brandýs * Premiéra: 22. 2. 2002
Ak historickú budovu Divadla Jonáša Záborského v Prešove volajú podomácky divadielko, je to celkom presné pomenovanie. Toto divadlo má totiž všetko, čo má jedno divadlo mať - lóže, balkóny, plyšové sedadlá, štuky, nástenné maľby s vyobrazením múz, ibaže všetko menšie, ako čakáte, nech už čakáte čokoľvek. Dva mesiace po tom, ako sa dvere tohto divadla po dlhých desiatich rokoch rekonštrukcie nanovo otvorili pre divákov a mesiac predtým, ako sa toto malé - a skutočne aj milé - eperješské divadielko dožije 120 rokov, sa v ňom uplynulý víkend konala prvá skutočná divadelná premiéra. A začalo sa kráľovsky - Máriou Tudorovou.
Tudorovci sa, ako vieme, o divadlo nesmierne zaslúžili nielen svojou politikou, ale aj svojimi súkromnými životmi. Ak by neboli posedeli chvíľu na horúcom anglickom tróne, bola by dramatická literatúra oveľa chudobnejšia. Konkrétne menovaná dcéra Henricha VIII. a Kataríny Aragónskej vládla síce len päť rokov, ale za ten krátky čas stihla podľa Victora Huga okrem stínania hláv nepriateľov aj veľmi milovať. Dokonca až tak veľmi, že by kvôli svojej neštátnickej láske aj nejakú tú milovanú hlavu ušetrila.
Rolu Márie Tudorovej možno chápať aj ako dar herečke, ktorá bude onedlho jubilovať. Za to, čo Kveta Stražanová prešovskému divadlu a jeho divákom dala, si zaslúžila, aby ju kostýmový výtvarník Vladimír Čáp obliekol do nádherných šiat a aby ju na javisku chvíľu jej kolegovia obskakovali. Možno však nemuseli až tak dôsledne zotrvávať v jej tieni.
Herectvu Kvety Stražanovej by to neubralo a inscenácia by mala o nejaké to citové ohnisko viac. To platí predovšetkým o kráľovninej súperke v láske Jane (Ľudmila Dutková alternovaná Luciou Letkovou), ktorá na javisku postávala pomerne bezradne, ťažko povedať, či na príkaz režiséra, alebo z vlastnej iniciatívy. Ešte problematickejším bolo, že láska hrdej kráľovnej nemala v postave šľachtica s krásnym menom Fabiano Fabiani a s krásnou hlavou na zoťatie v stvárnení Jozefa Filu herecky celkom presvedčivý objekt. Ale ako sa to vraví? Cudzím láskam sa netreba diviť? Kráľovninmu diktátu sa ako postava i ako herec vzoprel Andrej Šilan v úlohe španielskeho veľvyslanca Simona Renarda. Aj Igor Šabek v postave obetavého Gilberta mal svoje presvedčivé polohy.
Autenticita nebola očividne cieľom scénického výtvarníka Jaroslava Vaneka. Ponuré Anglicko sa rozjasnilo prívetivými farbami, kde-tu zakvitla aj pseudogotika, fakle celkom horeli, kde mohli, ba aj vtedy, kedy sa podľa textu sa ešte len čakalo na súmrak. Na scéne bolo teda príjemne a útulne. Produkcia v nevzrušivej, avšak decentnej réžii Jána Sládečka priam ako inscenačný výboj nepôsobí, nemala však ani takú ambíciu. Intrigy romantických básnikov by som dnes už strhujúcimi nenazvala, ale citov je v nich stále dosť. Ak ich vie niekto zahrať, tak nech ich hrá.
