Isabelle Huppert a Benoit Magimel. FOTO - WN DANUBIUS
Prísna ženská postava, útla, drobná, zošnurovaná, v nenápadnom strohom kabáte, sa disciplinovane náhli Viedňou. Erika Kohut, klaviristka a profesorka klavíra - po láske sadistickej učiteľky teľaco túžia budúce klaviristky. Neprístupná, takmer štyridsiatnička, pri každej príležitosti sprevádzaná a sledovaná mamičkou, ktorá striehne ako dravý vták a udržuje si kontrolu nad jej životom.
Próza rakúskej spisovateľky Elfriede Jelinek vyšla roku 1983. V tom čase bola Elfriede Jelinek tiež klaviristka. Kniha je čiastočne autobiografická - aj Elfriede Jelinek žila s matkou. S Pianistkou vstúpila do rakúskej a európskej literatúry s bezprecedentným vylomením dverí usporiadanej spoločnosti, za ktorými civela priepasť - prázdnota, bezmocnosť, túžba mučiť a túžba trestať sa za ňu, zúfalstvo osamelých vecných návštev sexshopov, tiché rezanie vagíny žiletkou v kúpeľni, kým matka prestiera pre ňu a pre seba na večeru v izbe so starožitným nábytkom.
Film Pianistka rakúskeho režiséra Michaela Hanekeho obsadený veľkými francúzskymi hviezdami získal v minulom roku skoro všetky európske významné ceny, aké len mohol získať. Triumf Rakúšana, ktorý už roky demonštratívne kašle na svoju národnú príslušnosť, bol nepriamo fackou súčasnej rakúskej kultúrnej politike, ktorej reálny medzinárodný prínos končí pri komisárovi Rexovi.
Hoci pri viedenských projekciách niektorí znechutení diváci odchádzali z kina, rakúska tlač Hanekeho skôr obdivovala. Chválila ho za to, aký úžasný odstup získal tým, že dusnú Viedeň obsadil po francúzsky hovoriacimi hercami, zdôrazňujúc však v zátvorkách, aký iný, krehkejší a pravdepodobne zaujímavejší film by z Pianistky urobil napríklad nebohý nemecký klasik Rainer Werner Fassbinder.
„Nemám žiadne city, a keby som ich aj mala, určite by neprevládli nad mojou inteligenciou,“ hovorí na schubertovskom večierku Erika Kohut mladému mužovi, ktorý sa do nej takto definitívne zamiluje. Walter je nadaný, zdravý, mladý a sebaistý, Erika ho fascinuje. Spojovacím mostíkom medzi nimi je neustále vo filme prítomný neodbytný Schubert, hrozivý ako gymnastické náradie, ako potenciálny mučiaci nástroj, ale aj kypiaci vášňami, ktoré nemáme. Na pozadí Schuberta sa trápia nerozumejúce si rozpálené telá na sterilných kachličkách WC v dôstojnej budove konzervatória. Romantická hudba k ťarbavej príprave na mučivú rozkoš, ktorá sa nedostaví. „Ani umenie ma nemohlo zachrániť pred tým, aby som bola loptičkou vlastného života,“ napísala Elfriede Jelinek.
Isabelle Huppert ako Erika Kohut celkom v zhode s logikou dramatického umenia najviac triumfuje práve v scénach zraňovania a sebazraňovania, ktoré Haneke starostlivo ukladá do takzvaného realistického prostredia a realistického filmového rozprávania, či prinajmenšom toho, čo ponúka tradícia európskeho hereckého filmu. Čiže, postupné, dobre rozrátané obnažovanie, ktoré naraz začne vyžarovať čosi fascinujúce. Občas sa pritom môže ozvať aj smiech.
V Hanekeho filme nejde teda ani tak o nenávistnú a aj v celej materinskej krutosti ešte celkom ľudskú, tichým spíjaním zruinovanú starú pani Kohut (Annie Girardot to snáď ani inak nevie), hoci v texte Elfriede Jelinek je rodinný konflikt podstatným motívom. Vo filme je všetko zacielené na love story Eriky a jej žiaka, desivej paródie na ľúbostný príbeh. Mladý talent netuší, že sa dobýja do dverí k prázdnu. Erika mu spíše zoznam sadistických techník, ktoré od neho žiada, vrátane zamknutia matky vo vedľajšej izbe. Erikin ponižujúci spôsob sexuálnej túžby prebudí vo Walterovi násilie, ktoré so svojou železnou logikou príčiny a následku vtiahne aj matku. Ujsť už nemôže inak ako násilím. Film nič neschvaľuje, ani neodsudzuje. „Vír vyvrhne trosky života tak ako ľudí, ktorí nevedia žiť, život znovu vypľúva, prípadne sa zahodia sami. Odpadky. Eriky Kohut.“
Erika Kohut na konci blúdi námestím po pokuse o samovraždu. Bude žiť? Nebude? To je už jedno. Nič nemôže byť bezútešnejšie, než konečná erotická scéna z predchádzajúceho dňa, ktorá už s Erosom nemá vôbec nič. Ona ju hrá ako antickú tragédiu, on nie. Tento výjav je naliehavejší, než môžeme zniesť.
