Film vyhral vlani festival v Karlových Varoch.
FOTO - CONTINENTAL FILM
Podistým nie je náhoda, že ak do našich kín zablúdi nový poľský film, je smutný a trpký. Film Oscar (r. Marek Piwowski, 2005) hovorí o zomieraní malého chlapca, chorého na rakovinu, Edi (Piotr Trzaskalski, 2002) o túžbe dvojice bezdomovcov po dôstojnom živote vo filme a Cesc Tereska (Robert Glinski, 2001) zas o vraždiacom dievčati z bezútešného predmestia.
Ba aj keď sa k nám zatúla poľská komédia, je len sarkastickým úškrnom nad pravdivým obrazom bezútešného života "nevyvoleného" človeka ako v Dzien swira (Marek Koterski, 2002).
Môj Nikifor je veľmi podobný a predsa rozdielny film. Príbeh pripomína Ediho. No ak tam na súčasnej ulici živoril bývalý učiteľ a dojímavo sa staral o mentálne zaostalého priateľa, tu sa vraciame o štyri desaťročia naspäť, do poľských termálnych kúpeľov Krynica v šesťdesiatych rokoch. Ambiciózny prorežimný maliar Wlosinski chystá červenú výzdobu, keď do jeho ateliéru priamo z ulice vojde malý pokrivený mužík a začne maľovať.
Žobrák menom Nikifor je v Krynici známa postavička. Už roky pýta peniaze od kúpeľných hostí a dáva im za to svoje naivné obrázky. Málovravný, náladový, špinavý mužík navždy zmení Wlosinského život. Ten nielenže neodíde do Krakova na vplyvný post úradníka, ale nedokáže bezbranného, smrteľne chorého Nikifora opustiť ani vtedy, keď ho manželka postaví pred dilemu buď ja a deti, alebo on. Ostane skromne po jeho boku aj potom, keď sa starček stane vďaka svojim obrázkom slávnym a svetoznámym. Prečo? O tom je film a nemožno to vypovedať slovami.
Okrem toho, že Nikifor je "podľa skutočných udalostí", má i ďalšiu atrakciu: titulnú rolu náladového starca excelentne zahrala známa poľská herečka Krystyna Feldmanová (1920, Ľvov). V tieni jej strhujúceho výkonu neprávom ostáva predstaviteľ Wlosinského Roman Gancarczyk. Feldmanová podáva Nikifora ako čarovnú podmanivú osobnosť. Gancarczyk zase svojím výkonom presvedčivo vysvetľuje subtílne motivácie, ktoré jeho postavu viedli k radikálnej zmene života od režimu oddaného propagandistu s bytom, autom a sľubnou kariérou k outsiderovi, živoriacemu v lacných podnájmoch. No zároveň od neurotického introverta k sebaistému spokojnému extrovertovi. O čo ťažšie sa to opisuje, o to ľahšie sa tomu uverí.
Nikifor nie je kritikou ani idylickým gýčovým obrázkom 60. rokov. Presvedčivosť a sugestívnosť posilňuje hudba Bartolomieja Gliniaka i kamera Krzysztofa Ptaka. Napriek smútku, pravdivosti a úprimnosti je predovšetkým o kráse života a láske k nemu. V tom sa stavia po boku takých snímok o umelcoch ako Tarkovského Andrej Rublev, Šengelajov Pirosmani, ale i Paradžanovova Farba granátového jablka (kde Sofiko Čiaureliová stvárnila hneď šesť postáv, ženských i mužských).
Poľské filmy, ktoré k nám z času na čas zablúdia, sa úplne líšia od tupej komercie. Vo svojej pravdovravnosti sú drsné, kruté, pritom však plné poézie a krásy.
Môj Nikifor (Mój Nikifor) l Poľsko l 2004 l 96 minút l Scenár: Joanna Kosová, Krzysztof Krauze l Réžia: Krzysztof Krauze l Kamera Krzysztof Ptak l Hudba: Bartolomiej Gliniak l Hrajú: Krystyna Feldmanová, Roman Gancarczyk, Jerzy Gudejko, Lucyna Malecová l Premiéra v SR: zajtra
