|
FOTO |
uje čitateľovi ďalší časový úsek z dejín tohto pozoruhodného divadla, a to roky 1980 - 1989.
Činnosť Radošincov zachytilo už množstvo publikácií a zborníkov. Štepkova myšlienka napísať kroniku súboru bola však naozaj šťastná, veď sa ju podujal realizovať človek, ktorý toto teleso pozná od jeho prvých krokov. Štepka však mohol ľahko podľahnúť aj sebaklamu - z takejto blízkosti sa veci veľakrát javia inak ako z odstupu, familiárnejšie, a teda aj nekritickejšie. Nič z toho však v Štepkovom výklade nenájdeme.
Koncepcia jednotlivých zväzkov kroniky sa zásadne nezmenila. Na úvod autor chronologicky uvádza roky premiér a k tomu sprievodné okolnosti či zaujímavosti okolo hry samotnej. Potom nasleduje kompletný text jednotlivých hier - v prípade tohto zväzku je ich spolu desať. Práve Štepkove kronikárske záznamy obsahujú cenné informácie: spomína napríklad krízu vyvolanú vtedajším členom súboru Milanom Markovičom a končiacu jeho odchodom z divadla alebo úplne unikátnu spoluprácu s Jiřím Suchým, ktorý u Radošincov vystupoval vo "federálnom insitnom muzikáliku" s názvom Nevesta predaná Kubovi (1984). Štepka veľmi stručne spomína aj vlastnú tvorbu pre toto divadlo, pričom musíme nevdojak obdivovať jeho úžasnú invenciu. Niekedy stačí minimálny podnet, aby vznikla hra iskriaca nápadmi. A samozrejme, nemenej úžasnú pracovitosť, akou u nás svojho času vynikal hádam iba Peter Karvaš, inak Štepkov absolútny autorský protipól. Záznamy poukazujú aj na iné aktivity, z ktorých mnohé padli do zabudnutia. Spomeňme aspoň televízne hrané filmy Viny vinovaté či Dedinský sen režiséra Fera Feniča.
Radošinské naivné divadlo funguje vyše štyridsať rokov a doteraz vydržalo všetky nápory vrátane tých cenzúrnych: zmeny vkusu, verejnej mienky, estetických kritérií. Štepkove hry vstrebali do seba tie najkrikľavejšie spoločenské protiklady a predviedli ich na scéne ako obrazy zo skutočného života, kde kraľuje vedľa seba ľudská hlúposť a zdravý rozum, smiešnosť a vážnosť, naivita a múdrosť. Štepka ozvláštnil výpovede svojich postáv použitím nárečia, ktoré má dvojaký účinok: časť divákov sa s ním identifikuje, ako s čímsi osobne blízkym, časť ho v jeho komickosti chápe ako vybočenie z normy. Dôležitú úlohu hrá aj autorova snaha niektoré postavy sprimitívňovať až idiotizovať. Medzi nezanedbateľné znaky jeho slovesného umenia patrí hra so slovami a významami.
Vydanie tretieho zväzku Kroniky komika je dobrá príležitosť, aby sa niekdajší divák mohol premeniť na čitateľa a vychutnať si Štepkove hry v tichu svojho súkromia. Určite sa to podarí aj vďaka bohatým fotografickým prílohám.
