Nemecký dirigent Gerd Albrecht (1935) pôsobí dnes ako šéf Yomiuri Nippon Symphony Orchestra v Tokiu. Spolupracoval s renomovanými svetovými telesami - s Nemeckou operou v Berlíne, Tonhalle Orchester v Zürichu. Dlhšie angažmán mal ako hudobný riaditeľ Hamburskej opery (1988 - 1997) a v Českej filharmónii (1993 - 1996). FOTO SME - MIRKA CIBULKOVÁ
Meno GERD ALBRECHT u nás azda najviac zarezonovalo v 90. rokoch v súvislosti s tým, že sa ako prvý cudzinec stal šéfdirigentom Českej filharmónie a v napätej situácii, podfarbenej historicky zaťaženými nemecko-českými vzťahmi z orchestra napokon odišiel. Dnes a zajtra sa jeden z najvýznamnejších európskych dirigentov predstaví v Bratislave, kde so Slovenskou filharmóniou uvedie Symfóniu č. 8 Antona Brucknera.
Váš odchod z pozície šéfdirigenta Českej filharmónie v roku 1996 bol kontroverzne reflektovaný v médiách, aj na politickej úrovni. Napriek tomu ste začali s orchestrom opäť spolupracovať. Bolo ťažké vrátiť sa do Prahy?
"Vôbec nie. S hudobníkmi mám vynikajúce vzťahy. Tlak, ktorý bol na mňa vtedy vyvíjaný, prichádzal z Hradu - nie však od prezidenta Havla, ale od jeho kancelára Ivana Medka. Keby nebolo tohto tlaku, tak som v Českej filharmónii dodnes. Hudobníci si ma sami presadili a zvolili ešte v porevolučnej eufórii. Zo sto členov orchestra bolo proti mne možno pätnásť. Odvtedy sme však spoločne zrealizovali veľa úspešných projektov a v máji sa chystáme na turné do Južnej Ameriky."
Dá sa povedať, že napriek všetkému ste v Českej filharmónii prelomili istú bariéru voči cudzincom? Po vás prišiel Rus Vladimir Ashkenazy a možno niekedy v budúcnosti bude ľahšie akceptovaný iný Nemec.
"To si nemyslím. Tradícia českého šéfdirigenta je v Českej filharmónii veľmi silná, ja som bol prvou výnimkou po sto rokoch. A po Ashkenazym angažovali Zdenka Mácala, opäť Čecha. Ale, ktovie."
Dnes sa mnohí dirigenti sťažujú na uniformný zvuk orchestrov po celom svete.
"Typický, rozpoznateľný zvuk, to je najväčšie bohatstvo. Dnes ho má vo svete už len zopár orchestrov."
Patrí medzi ne aj Česká filharmónia?
"Česi majú úžasné lesné rohy so štyristoročnou tradíciou. Majú 'anjelský' zvuk aj vo výškach, kde ostatní hrajú s tlakom, je to neuveriteľné. Sláčiky znejú zasa typicky sladko, podobne ako vo Viedni. No, musíte to neustále vyžadovať, pretože dnes aj tu badať tendencie upadať do 'amerického' alebo 'ázijského' zvuku. Vediem však orchester v Tokiu a hudobníci sú tu po ôsmich rokoch dôslednej práce schopní hrať Schuberta alebo Schumanna tak ako Viedenskí filharmonici."
Je to vďaka povestnej ázijskej schopnosti "imitovať"?
"Nie, časy sa zmenili. Oni to už dnes naozaj cítia."
Má niečo spoločné Slovenská filharmónia s Českou?
"Určite, blízkosť zohráva svoje v celom stredoeurópskom meradle."
So Slovenskou filharmóniou ste už spolupracovali v 70. rokoch. Aké je stretnutie teraz, po rokoch?
"Oveľa lepšie. Mentalita orchestra sa úplne zmenila. Dnes sú všetci veľmi otvorení a chcú nielen hrať hudbu, ale jej aj porozumieť."
Uvediete tu iba jedinú skladbu - Brucknerovu 8. symfóniu. Čím vás toto dielo priťahuje?
"Mám rád všetky Brucknerove symfónie, ale tri posledné zvlášť, pre špecifický zvuk. Vyžadujú štyri lesné rohy a štyri wagnerovské tuby. Bruckner obdivoval Wagnera a tá blízkosť jeho posledných symfónií k Wagnerovi ma zaujíma asi najviac."
Nebýva viac ako hodinová symfónia pre publikum príliš veľkým sústom?
"Bruckner, samozrejme, nie je 'jednoduchý' skladateľ. No keď sa dostanete do vnútra jeho hudby, musíte si ju obľúbiť. Má veľa fanúšikov v Rakúsku, Nemecku. Aj v Japonsku ma neustále žiadajú, aby som hral Brucknera, je tu neuveriteľne populárny. Ak by ste ho pred štyridsiatimi rokmi navrhli v Taliansku alebo vo Francúzsku, neuspeli by ste. Dnes ho chcú všade na svete."
Autor: ANDREA SEREČINOVÁ(Autorka je hudobná publicistka)
