Egon Schiele: Priateľstvo, 1912. |
Bezočivý Schiele, s klobúkom posunutým dozadu a nohami roztiahnutými do špagátu. Vážny Schiele v oranžovom kabáte s naklonenou hlavou, ktorý pozorovateľovi hľadí síce do očí, gestom prekrížených rúk v lone však pokus o zblíženie odmieta.
Autoportréty s teatrálnou sebainscenáciou, rozkúskovanou identitou a excentrickou gestikou tvoria popri ženských aktoch jadro výstavy vo viedenskej Albertine. Okolo 130 vlastných kresieb, akvarelov a gvašov na hnedom papieri doplnených o 90 požičaných tvorí Schieleho druhú najväčšiu výstavu na svete. Návštevníkovi poskytujú ucelenú predstavu o razantnom štylistickom vývoji tohto priekopníka moderny zo začiatku 20. storočia.
Zopár skorých diel svedčí o umelcových počiatkoch vo viedenskej secesii, vo Wiener Werkstätte a v symbolizme, s ktorým zostali späté jeho olejomaľby; v Albertine vystavené kresby však ukazujú prerazenie do moderny, ktoré sa Schielemu podarilo ako dvadsaťročnému.
Na rozdiel od francúzskych majstrov Degasa a Toulouse-Lautreca izoluje Schiele ľudské telo (či už seba samého alebo ženské akty) od priestorovej spätosti. Jeho osamelé postavy s nezvyčajne akcentovaným zafarbením nevrhajú tiene, neobývajú priestor. Ich expresívnosť je o to silnejšia.
Efekt destabilizácie Schiele často stupňuje otočením obrazu o 90 stupňov: pôvodne ležiaci akt zbavuje zákona zemskej príťažlivosti. Ženské telá v rôznych polohách vyzerajú, ako by sa práve preberali z erotického sna. Pohľadu do očí sa vyhýbajú, jeho prítomnosti sú si však
vedomé, pohrávajúc sa s jeho fantáziou.
Albertina ukazuje, že Schiele kreslil v sekvenciách, jeho série aktov pripomínajú filmový štýl. Nejde o štúdie sledu pohybov, ale o autonómne diela, neraz dodatočne zafarbené. Voľba záberu je priekopnícka, ženský akt znázornený z rôznych perspektív. Schiele, ktorý sa zaujímal o erotickú fotografiu a lekársku dokumentáciu začínajúceho storočia, zbavil akt pút karikatúry a pornografickej fotografie a povýšil ho na umeleckú úroveň.
Explicitné sexualizovanie neoslabil, ale odtabuizoval. Štúdie lesbických párov (robil ich na objednávku) mohol vzhľadom na perspektívu zhotoviť zrejme iba z rebríka - takéto experimentovanie nemá nič spoločné s voyeurizmom, skôr s umeleckou ctižiadosťou.
Podľa slov riaditeľa Albertiny a kurátora výstavy Klausa A. Schrödera je erotika - tak ako jablko - pre
Schieleho realitou, a tú znázorňuje. Oslovuje v nás niečo, čo je aktuálne a netýka sa iba života spred 90 rokov.
Ďalším vrcholom výstavy sú akvarely, ktoré Schiele zhotovil počas vyšetrovacej väzby v roku 1912 (obvinený bol z údajného unesenia maloletej), obrazy proletárskych detí a dve olejomaľby Českého Krumlova, rodiska jeho matky. Jednou z posledných, najkrajších kresieb je podobizeň Adely Harmsovej, sestry Schieleho manželky, vypožičaná z newyorského Metropolitan Museum.
Dielo Egona Schieleho sa nečakane končí v roku 1918, keď ako 28-ročný zomiera na španielsku chrípku, tri dni po manželke Edith.
Výstava v Albertine trvá do 19. marca.
Autor: JANA SALGOVIC, Viedeň(Autorka je publicistka)
