Hneď v úvode nás autor upozorňuje, že nepôjde o „bežný“ umelecký film, pretože umenie je mŕtve. Podľa jeho slov ide skôr o infantilnú poctu jednému z najkontroverznejších spisovateľov Markízovi de Sade a otcovi hororových príbehov E. A. Poeovi , alebo o návod ako viesť miesto plné bláznov.
Príbeh plný pomätenia a šialenstiev, ako je tento, nemožno dopodrobna rozpitvávať a interpretovať. Ani filmový čas tu nemožno presne definovať. Kombinácia historických prvkov s prelomu 18. a 19. storočia spolu s bežnými vecami dnešnej doby ho tvorí nadčasovým. Všetko v ňom jednoducho funguje tak ako chce a ako má. Minimalistické zvukové efekty, dialógy nahradené dychčaním, vrzgotmi a inými podobne ťažko definovateľnými tónmi s erotickým až zvrhlým razením dokresľujú autorov rukopis. Tiež animované medzipasáže počas ktorých sa dokážu rozpohybovať i tie najabsurdnejšie veci, aby sa spolu s nami preplazili celým filmom.
Cestou s matkinho pohrebu sa mladý Jean Berlot nečakane stretáva s výstredným, podivínskym markízom s čudáckymi móresmi. Ten svojmu „nedospelému“ priateľovi ponúka pomoc. V psychiatrickom sanatóriu, kde svojich pacientov liečia v skutku zvláštnymi a ojedinelými praktikami, sa dá len ťažko rozoznať kto je blázon a kto normálny. Viac ako na stretnutí blázna a poloblázna, snažiaceho si svojou prirodzenou naivitou udržať triezvy pohľad, sa film opiera o podmanivé herecké výkony. Snímanie hercov technikou en Face (priamy pohľad do kamery) navodzuje dojem väčšej bezprostrednosti. Akoby aktéri na scéne rozprávali svoje príbehy, odpovede a repliky priamo divákom v kinosále. Jan Tříska ako excentrický markíz svojim z času na čas až prehnaným smiechom a pridlhými monológmi dokáže v určitých momentoch nudiť. Naopak Pavlovi Liškovi bol Jean Berlot ušitý na mieru. Podobne ako vo svojich predošlých úlohách stvárnil prostoduchého hlupáka a zaostalého dobráka.
Jan Švankmajer sa netajil dlhodobejšou túžbou po spracovaní tejto témy. Pripravoval sa na ňu dlho a dôkladne. Využil v nej viaceré motívy so svojich predošlých filmov. Na animovaných pasážach pracoval spolu so svojou dnes už nebohou manželkou Evou, ktorá pár dní pred svojom odchodom vytvorila pre film Šílení filmový plagát.
Po scénickej stránke vo filme možno vidieť viacero vizuálne veľmi precíznych a poeticky vykonštruovaných obrazov. Je to napríklad miestnosť zasnežená vtáčím perím, kde sa blázni a sliepky navzájom predháňajú vo svojej slobode a voľnosti. Ale ešte pôsobivejšia a iste i šokujúcejšia je scéna bezbožného obradu plná bohorúhačstva, perverzie a ľahkých mravov, v ktorej sa v jedno skĺbili ojedinelé praktiky Spiklencov slasti (Švankmajer, 1996) so zjemnenou parafrázou Pasolíniho hostiny v 120 dňoch Sodomy, rovnako inšpirovanej Markízom de Sade.
Osobitý a mrazivý humor, ktorý dokáže pobaviť, šokovať i vystrašiť zároveň.
Autor: Zuzana Štefunková
