Ceny sú reklama zadarmo

Sedemdesiatšesťročný americký režisér ROBERT ALTMAN – autor filmov M.A.S.H., Nashville, Pret-a-Porter, Prestrihy, Perníkový dedko a najnovšej snímky Gosford Park – satiry o britskej šľachte tridsiatych rokov – rozprával vybraným nemeckým režisérom o žánrových filmoch, záhadných vraždách a o svojom večnom štatúte outsidera v Hollywoode.

Čo pre vás znamenajú filmové ocenenia?

„Ceny sú predovšetkým reklamou zadarmo. Za skutočne dôležité považujem malé filmové festivaly, lebo berú filmy z rúk účtovníkom a kšeftárom a ukazujú ich publiku. Tam sú ceny naozaj dôležité.“

Vo svojich spoločenských portrétoch ste sa zamerali na armádu, svet módy a fabriku snov – Hollywood. V Gosford Parku si teraz beriete na mušku britskú aristokraciu tridsiatych rokov. Čo vás na nej zaujalo?

„Nie som mimoriadne tvorivý a zrejme som ešte nikdy neurobil film, ktorý by nevychádzal z už existujúceho filmu. Inak by som sa asi opakoval, a keď s tým raz začnem, stratím dôvod chodiť načas do práce.“

A prečo teraz chodíte načas do práce?

„To, čo ma skutočne baví, je zmocniť sa žánru a dať mu osobitý nápad. Gosford Park je príbeh v štýle filmov Agathy Christie. O také čosi som sa zatiaľ nepokúsil. Možno preto ma to zaujalo.“

Ste tajným fanúšikom detektívok?

„No, tieto filmy považujem za dosť nerealistické a trochu hlúpe. Ale presne z tohto dôvodu som urobil Gosford Park. Chcel som urobiť murder-mystery: celá spoločnosť sa zhromaždí na poľovačke na vidieckom sídle. Jedného zavraždia, zjaví sa inšpektor, chce odhaliť vraha. Som presvedčený, že je to veľká zábava.“

Naozaj ide len o odhalenie vraha?

„Nie. Ja rád mením žánre. Neriadim sa nutne plánom, z ktorého príbeh vychádza. Takže žánrovo síce vychádzame zo záhadnej vraždy, v skutočnosti konštruujem film o sociálnej štruktúre, v ktorej sa okrem iného odohrá aj vražda. Napriek takémuto šachovaniu po čine treba upratať a odstrániť mŕtvolu.“

Hovorí sa, že ste v Hollywoode outsider. Páči sa vám to?

„Nie je jasné, že aj ja túžim byť pozvaný na večierok? Nie, pravda je, že sa cítim ako jednonohý, a to ma vôbec neteší.“

Čo vás na tom najviac neteší?

„Neteší ma, že sa s tou jednou nohou musím potĺkať po svete. Ale ak je človek aj outsiderom, znamená to, že nie je celkom v poriadku ani to, čo je in. Je to ako keby ste stáli pred mestom, okolo ktorého by bol vysoký múr, a každý, kto chce do mesta vstúpiť, musí vyliezť po rebríku. Musí bojovať, aby ho vpustili.“

Tým mestom je Hollywood?

„V Hollywoode bojujú všetci rovnakým štýlom, a všetci majú nanešťastie diktátora: peniaze.“

Chcete povedať, že je vám ľahostajné, aký bude mať film rozpočet?

„To určite nie. No existuje bod, keď ani hocikoľko peňazí nič nezlepší. Aj tak ich potrebujete mať dosť. Ale tiež potrebujete napríklad dosť času, aby ste dali dohromady tých najlepších. Filmy sú tímová práca.“

Ale vy ste režisérom. Nie?

„Ja som boss, iniciátor, film však preberajú k životu dve ďalšie sily: herci, ktorí moju dvojrozmernú myšlienku menia na trojrozmerný zážitok, a tím – ľudia, ktorí odvádzajú prácu samotnú.“

Obsadzujete do jedného filmu viac hlavných predstaviteľov než to robí väčšina režisérov. Nudí vás pracovať s menej než aspoň desaťčlenným tímom a desiatimi rozprávačskými rovinami?

„Čím viac postáv mám k dispozícii, tým ľahšie zaistím kvalitu filmu. Lebo keď medzi dvoma hercami niečo nefunguje, jednoducho im pridám ďalšieho.“

Gosford Park mnohí odhadcovia považujú za jedného z najhorúcejších favoritov Oscarov. Predposledný film Dr. T. a jeho ženy kritika zúrivo strhala. Ako beriete kritiku?

„Roním trpké slzy. Človek nemôže uspokojiť všetkých. Kritici si pozrú film a povedia – tuším je hlúpy. A ja s tým nemôžem nič urobiť. To je úplne mimo mojej moci.“

Keď sa obzriete späť na svoju kariéru, na ktorý z filmov ste zvlášť pyšný?

„Sú pre mňa ako deti – všetky do jedného nehanebne milujem. A tie najmenej úspešné milujem najviac.“

Do dejín ste vstúpili nielen svojimi filmami, ale aj jedným vynálezom – tetovaním zvierat. Je to pravda?

„Áno, tetoval som psa prezidenta Trumana, kvôli identifikácii. Dnes to robia v Spojených štátoch takmer pri všetkých domácich zvieratách. Dosť hlúpa zásluha, však?“

Autor: EDWIN GRASSMEIER(Autor je redaktor DPA)