Hranica medzi fikciou a skutočnosťou sa stráca aj v scéne, keď Suh-hwa objíma svojho manžela a zároveň bozkáva svojho mŕtveho milenca. FOTO - ASFK |
Ak niekto pozná povahu čistej kinematografie, tak je to kórejský režisér Kim Ki-duk. Majster symbolických obrazov, charizmatických hercov, krásnej kamery, večnej lásky a významného ticha. Ak nechá obraz, aby sám rozprával príbeh a zredukuje slová na minimum, odrazu sa na plátne objaví to, o čo sa pokúšajú všetci režiséri - odhalia sa tajomné, transcendentálne veci medzi nebom a zemou.
Tak je to aj v prípade filmu 3-iron. Mladý muž Tae-suk je bez práce a bez domova. Celý deň sa túla na motorke a na dverách bytov necháva zavesené reklamné pútače. Keď sú po pár dňoch ešte stále na tom istom mieste, do prázdnych domov sa nasťahuje. Nie preto, aby kradol, len aby si vypral, oddýchol a prípadne opravil, čo v domácnosti nefunguje. Keď odchádza, byty vyzerajú ako nedotknuté.
Pri jednej návšteve sa stretne so Suh-hwa, ktorú týra manžel. Tae-suk ho napadne golfovou palicou a spoločne so Suh-hwa odídu.
Kim Ki-dukove názvy filmov nikdy nie sú iba slovom, vždy sa ich význam posúva k inej hranici. 3-iron alias golfová palica reprezentuje charakter manžela Suh-hwa - symbolizuje vražedný nástroj i (vzhľadom na snobský status tohto športu) sociálnu odlišnosť milencov.
V druhej časti filmu je dvojica spolu a začína sa tichá romanca dvoch odlišných ľudí, ktorí sa do seba zamilujú. Kim Ki-duk vedie svojich hercov prostredníctvom neverbálnej komunikácie, kde každý detail, pohyb a výraz tváre sú manifestom silnej emócie. Slová nie sú potrebné, aby sa dvaja ľudia pochopili a milovali. Ich tichý prejav je taký hlasný, že ani nezbadať, že celý čas vlastne mlčia.
Tretia časť filmu sa žánrovo mení, psychologická (melo)dráma sa prelína do metafyzickej roviny. V nej nie sú celkom jasné hranice medzi skutočnosťou a fikciou. Jednou z najlepších je scéna vo väzení. Tae-suk sa z neho pokúša utiecť, "skrýva sa" pri holých stenách, za chrbtom dozorcu, naťahuje ruky ako vták, akoby chcel vzlietnuť.
V mystickej rovine sa existencia Tae-suka potvrdzuje v závere filmu, keď sa milenci opäť stretnú. Zaujímavý je pohľad na Suh-hwa, ktorá objíma svojho manžela a zároveň bozkáva svojho mŕtveho milenca. Vynára sa pri ňom otázka, na akej "reálnej" úrovni sa postavy vlastne celý čas pohybovali - keď ako duchovia mlčky prebývali v opustených priestoroch. Otázne tiež je, akú úlohu mali ich spoločné fotografie, ktoré naopak vždy potvrdzujú fyzický status osoby.
Napokon, či je Tae-suk skutočne mŕtvy, alebo či je len jeho príbeh symbolicky ukotvený mimo akéhokoľvek času a priestoru, na tom vôbec nezáleží. Dôležité sú fantázia a viera, ktoré milujúcemu človeku zreálňujú to, čo pre iných neexistuje.
Autor: MAGDALÉNA MACEJKOVÁ(Autorka je absolventka filmovej vedy)
