Je výraznou osobnosťou slovenského profesionálneho divadla. Vynikajúci komik, ktorý vtlačil jedinečný pôvab stovkám divadelných, filmových, televíznych a rozhlasových postáv. Počujete ten tón? Niekedy si pri ňom zatancujem," povie, keď mu zazvoní mobil. Charakterový herec, otec troch detí,celoživotne ženatý s jedinou ženou tento rok oslávi šesťdesiatku. Stano Dančiak.
Máte mimoriadny rozprávačský dar. Musia vám doma skákať do reči, aby sa dostali k slovu?
Keď príde herec domov, je z celodenného rozprávania a hrania unavený. Často som rád, keď na mňa nehovoria. Ale keď si oddýchnem, aj doma rád rozprávam. Len si musím dávať pozor, aby som sa po toľkých rokoch neopakoval, a aby ma žena nemusela zahriaknuť, že jej niečo rozprávam už dvanástykrát. Nechcem, aby si nemyslela, že som už trochu aj "na hlavu".
V hre Horor v horárni, ktorú na motívy Hviezdoslava napísal Feldek, hráte Hviezdoslavovho priateľa lekára Nádašiho. Aký máte vzťah k literárnym postavám a aký k Hviezdoslavovi a k Feldekovi?
K slovenským básnikom a klasikom veľmi pozitívny, najmä k Hviezdoslavovi. Ale neviem si predstaviť, že by sme dnes dostali na javisko klasickú Hájnikovu ženu. S pomocou pána Feldeka sme sa priblížili bardovi slovenských básnikov zábavnejšiou formou. Ide o jemnulinkú satiru. Povinnosťou nášho divadla je hrať slovenských autorov, ale nemáme možnosť, pretože ich niet (okrem Klimáčkových Demokratov). Mladému človeku je ťažko napísať hru pre národné divadlo.
Prečo je podľa vás nedostatok mladých dramatikov?
Ja mám napríklad syna scenáristu a je odsúdený na to, aby pracoval v inej profesii. Bojuje o prežitie, ale možno sa raz pokúsi napísať hru. Je to vec peňazí. Ale pevne verím, že sa nájde mladý človek, ktorý v súčasnej hre zmapuje vývoj od roku 1989. Je taký pestrý, že keď človek prejde Bratislavu a prezrie si tú našu spoločnosť, večer sa musí smiať. Pri spomienke na názory a postoje ľudí, vajatanie tých, čo neovládajú abecedu spoločnosti, ale zato sa veľmi nahlas vyjadrujú k situácii, pletú si pojmy a nakoniec z toho vyjde, že nemajú peniaze. Je to ako pohľad na topiaceho sa zúfalca, ktorý je po bradu v studenej vode a nedokáže plávať.
S humorom sa žije ľahšie. Platí to aj u vás?
Trochu, pretože spoločnosť, v ktorej žijem, ma trápi svojimi rozpormi. Neexistuje konsenzus, dohoda, v stranách sú opäť jednoduchí ľudia. Znova bojujú iba o svoje tričko, stoličku, zárobok. A bojujú tvrdo, lebo je medzi nimi konkurencia a ľudská malosť. Tá Slovensku nepomôže.
A vy viete, kto taký nie je a komu dáte svoj hlas?
Hoci nie som v žiadnej strane, viem, ktorú budem voliť a stále budem na verejnosti vysvetľovať prečo. Hoci som za svoju predchádzajúcu predvolebnú aktivitu nedostal ani benzín - zabudli na mňa - fandím demokracii.
Tak prečo do tej strany nevstúpite?
Nikdy som nemal záujem o politický kapitál. Milujem svoju profesiu - herectvo. Ak by som vstúpil do politiky, musel by som sa toho vzdať. Dobrý politik môže byť aj dobrý herec, nie je to na škodu. Keď sa predvolebné šialenstvo blížilo k záveru, už o mňa nikto ani nezavadil, hoci som pre víťazstvo demokratických síl robil veľa. Ale ja o to ani nemám záujem. Za súčasného stavu by som v parlamente neobsedel ani jeden deň. Na niekoho by som vybehol a mnohým pripomenul, že nemajú pamäť. Napríklad HZDS teraz tvrdí, že by chcelo do EÚ. No chválabohu! Veď koľko je to rokov, čo vôbec neprejavovalo túto túžbu?
Ako rodený Bratislavčan sa k nášmu hlavnému mestu hrdo hlásite. Dôchodkové roky však plánujte stráviť v Marianke. Nebude vám tam otupno?
Netuším, kedy to bude, pretože mi chýbajú financie. Peniaze, ktoré sme dostali za predaj záhrady na Kolibe sme neprejedli a na návrh mojej ženy Darinky sme sa rozhodli postaviť si maličký domček. Keď ho náš najmladší syn videl, opýtal sa: "Mama a to budeme bývať na autobusovej zastávke?" Nikdy som v dome nebýval, nemám k tomu taký vzťah ako tí, čo prišli z dediny. Napríklad Marián Labuda. On o dom bojoval skôr a ja som sa k tomu dostal mimovoľne, aktivitou mojich príbuzných - ženy a dcéry. Dnes sa celkom teším, že záver svojho života prežijem v záhradke, kde sa budem o niečo starať, stružlikať si z dreva, maľovať, lebo to výtvarné umenie ma ešte neopustilo.
Kedysi vydražili na charitatívnej akcii váš obraz Šalátový lev. Maľujete stále alebo iba pre charitu?
Teraz na to nemám čas. Ale výbavu mám kompletnú. Amatérsky maľujem ceruzkami, vodovkami, tužkami, aj olejom. Rád chodievam na Myjavu k známym na chatu, pobudneme tam zo dva týždne. Je tam nádherná príroda a čo maľovať. Výtvarný talent som zdedil asi po strýkovi. I jeho skvostné obrazy. Využijem to najmä na starosť, aby som nemal čas premýšľať nad smrťou.
Ste aktívnym členom združenia Gema 93, ktorého cieľom je návrat vozičkárov, nevidiacich a inak hendikepovaných ľudí do plnohodnotného života. Prečo tomu venujete toľko úsilia?
Keď sa s týmito ľuďmi stretnem na nejakom podujatí, napĺňa ma to energiou. Keď sa nám niečo podarí na obecnom úrade pre nich vybaviť, je to úžasný pocit, city sa búria. To sa nedá zaplatiť. Keď sa takto nabijem, mnohé problémy okolo mňa sa mi potom zdajú malicherné.
Aj Mariána Labudu ste po jeho nehode obveseľovali v nemocnici ako prvý. Empatia je vám asi vlastná...
Je to aj kresťanská vlastnosť a ja som veriaci katolík. Človek v nemocnici zvyčajne potrebuje okamžitú psychickú podporu. Poskytovať ju, považujem za svoju povinnosť. Poznám istú psychologičku, ktorá má vynikajúce výsledky. Odblokúva ľudí od poúrazových stresov. Dokáže človeka nastaviť tak, aby bol veselý. Aj Mariána dostala z depresie. Keď som za ním prišiel, zabával ostatných, hoci jeho stav bol objektívne najvážnejší.
Vždy ste boli tak zadobre?
Sme veľmi dobrí kamaráti. Niekedy si sme sa síce niekedy nedokázali preniesť cez "ríbezľové" problémy, dnes sa však na našich priateľských sporoch zabávame. Občas si pol divadla myslí, že sme pohašterení na život a na smrť, ale my tým vlastne testujeme kolegov. Ktorí sa pridajú ku mne a ktorí k nemu. Je to zaujímavá hra a sociologický prieskum nášho divadla. Kto je čoho schopný. Kto, čo povedal mne na neho a jemu na mňa. Vzájomne si to rozprávame a váľame sa od smiechu.
Na kom najlepšie sa viete zabávať vy sám?
Na každom, kto je dobrý v momentálnej situácii. Aj keď najviac milujem humor Milana Lasicu a Jula Satinského. Poznáme sa roky. Je to dlhé a blízke kamarátstvo. Milan ma v roku 1969 oslovil, aby sme odišli z národného divadla, dramaturgia sa rúcala a my sme vedeli, že už to dlho nebude o ničom. Perspektíva nebola dobrá. Lasica so Strniskom režírovali v Divadle na Korze prvú hru Čakanie na Godotta. V Prahe sme s ním mali vtedy taký úspech, že o tom dodnes rozprávajú. Hoci sme mali iba 26 rokov a predstavenie nebolo stavané na náš vek.
Kedysi ste povedali, že váš sen je ešte raz si zahrať v tejto Beckettovej hre. Prečo?
Pre niekoho je dôležitý Shakespeare, pre iného Pavol Orságh Hviezdoslav a pre mňa Beckett. Jeho filozofia, jeho ponímanie zmyslu existencie je v tejto hre dobre obsiahnutá. A hoci ide o apolitickú hru, odpovedá na všetko. Na včerajšok, dnešok aj zajtrajšok. Keď sme to hrali, táto filozofia nám ešte nebola vlastná, pretože sme isté veci neprežili. Čoskoro budem mať šesťdesiat rokov a túžim svoje skúsenosti zahrať bez pohybu, iba intonáciou. Škoda by bolo nedať to na javisko, neurobiť excelentný záver. Julo Satinský hovorieval, že on skončí svoju hereckú kariéru tak, že si vytiahne prirodzenie a ociká divákov. A potom získa od vlády zákaz vstúpiť na javisko. (Smiech.) Javisko totiž stále láka.
Často doma rozprávate o divadle, keďže vaša rodina je umelecky naladená?
Dcéra je herečka, syn je vlastne tiež od fachu. Iba manželka je finančník, ktorý nám rozdeľuje podiely. (Smiech.) Istotne sa o tom rozprávame. O umení, kultúre aj o politike.
Stalo sa vám počas hereckej kariéry, že ste sa zamilovali do svojej partnerky?
Áno, priznávam. Bolo to počas nakrúcania Solanovho diela Kým sa skončí táto noc. Mojou partnerkou bola Jitka Zelenohorská. Veľmi som si s ňou rozumel. Viete o ktorú ide? To je tá nežná blondýnka, ktorej Jiří Menzel v Ostro sledovaných vlakoch razítkoval zadok. Bolo to milé dievča a dobrá žena. Potom sme sa roky nevideli, až po dvadsatich piatich rokoch mi zasa hrala manželku. A bolo to akoby sme sa denno denne stretávali. Žije v západnom Nemecku, ale keď prídeme do Prahy a tam hráme, občas sa stretneme. Iba tak milo, spomienkovo.
Zanevreli ste na dabing? Kedysi ste požičali hlas seriálovému Alfovi ale aj Derrikovi a získali ste za to aj ocenenia. Už vás to nebaví?
Mám množstvo predstavení, sotva stíham. Navyše po cene roka Zlatá slučka za dabing Alfa, ma už nikto viac do dabingu neoslovil.
Kedysi ste hrávali hokej aj futbal. Ako ste na tom dnes so športom?
Dokonca som lyžoval aj plával. Dnes už nechodím hrávať ani so starými ligovými futbalistami, nelyžujem, nebežkujem a zisťujem, že telo si to žiada. Musím s tým niečo urobiť, hoci v divadle to ešte zvládam.
Autor: Barbora Laucká / Foto: Peter Leginský
