Roman Novitzky a Viktória Šimončíková. FOTO - CTIBOR BACHRATÝ |
Balet SND Bratislava l Mirko Krajči, Igor Holováč, Nikita Slovák: Don Juan l Libreto: Nikita Slovák l Hudba: Mirko Krajči l Choreografia a réžia: Igor Holováč l Scéna: Pavol Andraško l Kostýmy: Alexandra Grusková l Hudobné naštudovanie: Marián Lejava l Dirigujú: Marián Lejava, Mario Košik l Tancujú: Roman Novitzky/Adrian Ducin, Viktória Šimončíková/ Klaudia Bittererová, Robert Roth (herecká postava), Andrej Kremz, Juraj Vasilenko, Kvetoslava Štefeková a ďalší l Premiéra: 21. a 22. apríla 2006
Don Juan je dobrý marketingový ťah, povedal si asi niekto pri výbere najnovšej baletnej premiéry v Slovenskom národnom divadle. Iný inscenačný dôvod ako notorickú známosť hlavnej postavy som totiž nenašla.
Skôr, než by ktokoľvek začal hodnotiť tanečníkov, ktorí za režisérov ani libretistov nemôžu, navyše vydajú rovnaké množstvo energie na zmysluplné i nič nehovoriace gestá, treba asi diskutovať o celom koncepte.
Don Juan prichádza po Rasputinovi či Caligulovi ako ďalší nový balet na tému veľkých historických osobností. Žiaľ, kumuluje v sebe problémy, ktoré mali aj predchádzajúce projekty. Na scénu sa opäť vrátili kríže, deti, kŕčovitý sex i nepochopiteľný pátos.
Hudba Mirka Krajčiho komponovaná motívy baletu Don Juan Christopha Willibalda Glucka bola nevýrazná, nezapamätateľná. Bez jedného výraznejšieho hudobného motívu.
Nikita Slovák má istý dar veršovania, otázka je, či by sa mal uplatňovať v rámci baletných libriet. Celková štruktúra diela bola nezvládnutá, básnické zložky pôsobili násilne. Robo Roth vo filmovej dokrútke reprezentoval akýsi spoločný osud búrlivákov v nie veľmi šťastnom krížení bohémskej štylizácie z konca storočia a nepresvedčivého moralizovania.
Večná téma donchuanstva by sa azda mohla v dnešných časoch spracovať aktuálnejšie a predovšetkým abstraktnejšie, aby nemuseli tanečníci pantomimicky naznačovať tehotenstvo, realisticky pritláčať slúžky na stoly či pátrať po freudovských zdrojoch záletníctva. Verím, že trpieť sa dá aj inak než pobehávaním, ako sa to prezentovalo v prípade Matky Dona Juana. Ak už si vyberie choreograf tento príbeh, predpokladalo by sa, že má vymyslenú pohybovú štylizáciu Komturovej sochy. Holováčov kamenný hosť bol nejako priveľmi živý.
Možno naivne, ale domnievam sa, že dramaturgiu robíme aj podľa toho, akých protagonistov máme v súbore. Roman Novitzky je síce veľmi disponovaný a talentovaný mladý tanečník, svojím chlapčenským výrazom však nemohol dať titulnej postave dôveryhodný charakter. Sexuálne dráždenie malo byť azda cítiť pri tanci s husami parodujúcimi aj v hudobnej zložke pas de quatre z Čajkovského Labutieho jazera. Na vzrušenie akéhokoľvek druhu však boli zvieratá i samotný nápad priveľmi ochabnuté. Už ani nehovoriac o celkom zbytočnom parodovaní mníšok.
Alexandra Grusková pripravila niekoľko krásnych kostýmov, zvlášť ženských, tiež má však sa sebou už aj lepšie variácie. V scéne Pavla Andraška bolo cítiť inšpiráciu Borisom Kudličkom, ktorý s Národným spolupracoval na balete Rasputin. Tentoraz však istá čistota návrhov stroskotala pri realizácii, zvolené proporcie, materiály i technológie vo výsledku nefungovali.
Niekoľko pekných sól zvlášť u Elvíry pred záverom predstavenia, podobne ako množstvo technicky náročných variácií či vtipných tanečných nápadov tak zostalo zahltených balastom násilného, nemoderného, neúprimného konceptu, čo sa nanešťastie Baletu SND nestalo po prvý raz.
