Skupina Lojzo. Marián Kochanský tretí sprava. FOTO - SITA
Keď sa v roku 1988 šťastne blížil koniec môjho pobytu vo Vojenskom umeleckom súbore, zavolal mi Marián Kochanský. Saxofonista skupiny Lojzo Miroslav Lukáčik práve odchádzal na vojenčinu, potrebovali záskok na dva roky. Zobral som si nejaký čas na rozmyslenie. Lojzo nebola práve moja hudobná parketa, aj keď sa mi páčilo, ako si chodili zahrať do Veľkých františkánov - bolo to štýlové, prešporácke a k tomu zlému vínu sa to hodilo. Času premýšľať som veľa nemal - na druhý deň po mojom prepustení z armády skupina Lojzo vyrážala na šnúru. Povedal som si - aspoň bude zábava. A zobral som to.
Prvý večer sme vyšli na pódium v Dunajskej Strede, a ja som pocítil aké je to, keď začne vrieskať sedemtisíc ľudí.
Lojzovci sa vtedy išli roztrhať. Každý piatok sme vyrážali na trojdňové miniturné, v bližšom okolí sme hrávali aj cez týždeň. Zažil som niekoľko hraní v zahraničí, nakrúcanie filmu. Počas presunov a po večeroch sme zvykli spočinúť v nejakých pohostinných priestoroch. Aj toto bolo prostredie ako stvorené pre Maroša. Všade sa cítil ako hostiteľ a považoval za samozrejmé, že sa bude počas večera venovať všetkým členom skupiny a lokálnym kamarátom. Tak, ako mal každý človek v hľadisku pocit, že spieva práve jemu.
A ľudia lojzovcov milovali. Bola to vtedy slávna kapela, ktorá bez problémov vypredala štadión. Keď vydala debutový album, predalo sa vyše stotisíc nosičov, to už sú naozaj mimoriadne čísla. Za všetkým stál hlavne Maroš. Kapelu poháňal dopredu, skladal pesničky a generoval náladu (hlavne dobrú, ale keď to niekto na vystúpení pokazil, aj úplne inú).
Kedysi som zažil debatu na tému Kochanského talentu, kde ho akýsi intelektuál zahrabával pod čiernu zem. Namietol som, že je to talentovaný hitmaker. A to by platilo aj vtedy, keby robil pop alebo rock, napokon, ukázalo sa to vo videoklipovom filme (C)hudobné sny, kde boli lojzovské pesničky preonačené do takýchto aranžmánov. On si však vybral ten svoj pouličný mestský folk, ktorý, možno práve preto, že nikdy nešiel po trendoch, dlho vydrží.
Napokon som v Lojzovi zaskakoval poldruha roka, lebo vtedy skracovali základnú vojenskú službu. Potom sa naše cesty rozišli a robil som si svoje. Stretávali sme sa občas, zahral som si na niekoľkých narodeninových oslavách, bol som pri nahrávaní albumu. Pred pár rokmi som sa dozvedel, že zomrel gitarista Jano Brzáč, ale že je chorý aj Marián, to mi nikto nepovedal. Až strohá smska. Že už vôbec nie je.
Opäť sa potvrdilo, že skôr odchádzajú tí talentovaní.
Posledná rozlúčka s Mariánom Kochanským bude v piatok o 12.00 v bratislavskom krematóriu.
