Od antiky cez súčasnosť až po vzdialenú budúcnosť. Rovnako, ako sa filmári obracajú k týmto historickým obdobiam, nevyhýba sa im ani politika. Odhliadnuc od pravekých bojov o územie či korisť, prvé politické motívy, ktoré z filmového hľadiska naozaj stoja za to, nachádzame až v starom Ríme. Niežeby nebol dobrý pohľad na bojujúce hordy praľudí, ktorí volebné problémy riešia úderom kyjaku do hlavy, ale taký antický štátnik zahalený v tóge ponúka už aj iný myšlienkový potenciál. Ďalším zaujímavým je nedávno skončené dvadsiate storočie, ktoré zažilo hneď dve svetové vojny, jednu studenú a tisícky regionálnych konfliktov, státisíce politických škandálov a milióny zákulisných machinácií. Hoci niekedy to svojou zamotanosťou a v konečnom dôsledku aj banálnosťou pripomína juhoamerické telenovely, predsa len bola politika jedným z najvýraznejších poznávacích znamení minulého storočia. Teda, samozrejme, vedľa HIV. A napokon budúcnosť poskytuje všakovaké možnosti od utopických spoločnosti po depresívne a pochmúrne, zvyčajne fašistickým zriadením inšpirované politické systémy. Poďte sa s nami pozrieť, ako sa tieto tri vymedzené okruhy prejavujú vo filme. Ak sa vám úvod zdá príliš komplikovaný, zapamätajte si toto: od Gladiátora cez Ivana Hrozného až po Demolition Mana. Dobré, však? Uvedená trojica je príznačná pre hlavné smerovania kinematografie, reprezentuje totiž typický blokbaster, nesmrteľné umenie a zábavný brak. Z tejto exkluzívnej spoločnosti chronologicky je najstarší príbeh Gladiátora.
V sandáloch k novým zajtrajškom
Politika starého Ríma je jednou z najfascinujúcejších tém objavujúcich sa aspoň okrajovo azda v každej antickej snímke, pre ktoré sa zaužíval pojem sandálové filmy. Svet senátorov, mešťanov, vojakov a v neposlednom rade aj otrokov, z ktorých sú filmovo najzaujímavejší gladiátori, priťahuje divákov odjakživa. Takmer všetko, čo tvorí jadro týchto filmov, je politika. Ako symbol tejto témy v starom Ríme však paradoxne nie je pretučnený štátnik v snehobielej tóge. Čo na tom, že disponuje bohatým duševným potenciálom, keď príde zamastený a strapatý bojovník, ktorý svojimi sandálmi rúca impériá a prebodne nášho mysliteľa šikovnejšie ako vy olivu vo svojom rannom martini? Navyše vyšportovaná postava sa predsa nehodí do vladárskeho kresla, ostatní členovia senátu by sa pri ňom mohli cítiť menejcenne. Človek zdatný po fyzickej aj psychickej stránke vždy vzbudzoval podozrenie. Pochopil to aj Commodus v Gladiátorovi režiséra Ridleyho Scotta. Keď umierajúci vládca Marcus Aurelius plánuje odovzdať panovnícke žezlo schopnému generálovi Maximovi v podaní Russella Crowa, jednoducho dorazí starého muža a postará sa o to, aby jeho protivník skončil umierajúc na vojnovom poli. Tu sa ukazuje náznak vysokej politiky, ktorá neváha kvôli vlastnému prospechu zaťať do svojich radov. História nám však dokladuje aj mnohé iné, ešte možno komplexnejšie príklady, ktoré dodnes lákajú filmárov. Spomeňme napríklad najnovší výpravný seriál Rím z produkcie HBO.
Nebol by to však Hollywood, keby sa Maximus napokon nepomstil. V skutočnosti by som to však tipoval na koniec hodný iného pamätného filmu, Spartaka. Hlavný hrdina sa vzoprel systému, spolu so spolugladiátormi pobili svojich väzniteľov a z mužov pôvodne určených na krvavú zábavu bohatých sa stali mesiáši. Zvestovali totiž slobodu ostatným otrokom, ktorí sa k Spartakovi húfne pridávali. To však bolo tŕňom v oku samotnému Rímu. Keby sa rebelantovi podarilo preniknúť s jeho vernými až k moru a preplavili by sa do slobodnej krajiny, ako by k tomu prišla vládnuca vrstva? Kto by živil senát? Kto by pracoval na politikov, ich manželky, milenky, vlastné aj nevlastné deti? Tŕň z osandálovanej päty sa musel vytrhnúť. Bola to vtedy jednoduchá doba – znepáčili ste sa panovníkovi? Aréna s levmi alebo inými šelmami bola na dosah. Spartakus a jeho verní však skončili ako výstražné exemplárne príklady – ukrižovaním.
Z naznačeného jasne vyplýva krištáľovo čisté delenie frontov. Na jednej strane stoja otroci, utláčaná vrstva bez práv a osobnej slobody, na druhej strane vládnuca vrstva. Človeku sa hneď lepšie žilo, keď vedel, na čom je. Nikto ho neotravoval, jed si medzi sebou podávali iba v high society, ale ešte obľúbenejšia bola krátka dýka do chrbta. Najlepšie ak sa jej dotkol každý, a potom nemohli odsúdiť jediného človeka za vraždu. To neskôr si už politici vybavovali účty na verejnosti a symbolom nasledujúceho obdobia sa stal mladý, fešný politik, do ktorého to niekto napáli jedného slnečného popoludnia v Dallase priamo medzi jeho voličmi.
Prezidenti na odstrel
Redakčným strojom času sa teraz prenesieme do dvadsiateho storočia, kde je politika ďalšou obľúbenou zásobárňou filmárov. Je až radosť vyberať: od zákulisných dohôd oboch svetových vojen, cez tragickú smrť J. F. Kennedyho, studenú vojnu a mnoho iných udalostí. Či už ide o film Abraham Lincoln z roku 1930 alebo J.F.K. (1991) Olivera Stona, prím jednoznačne hrajú prezidenti. Zrejme najsfilmovávanejším osudom je život už spomínaného Johna Fitzgeralda Kennedyho, tridsiateho piateho prezidenta USA. Veľa otáznikov sa vyrojilo najmä v súvislosti s osudným atentátom v Dallase, ktorý dodnes nie je uspokojivo vysvetlený. Pri zadaní týchto kľúčových slov do vyhľadávača okamžite vyskočia desiatky filmov rôznych žánrov. Keby Kennedy žil aj naďalej, možno by si stihol zničiť renomé, no takto sa z neho stal kult. Mladý, vzhľadný a ambiciózny štátnik je dodnes lákavou témou, v dvoch snímkach o ňom si zahral Kevin Costner – J. F. K. a Trinásť dní (2000). A možno to bol len Kennedyho dvojník a pravý politik si užíva život v ústraní s Jimom Morrisonom a Elvisom Presleym. Ale to by sme už príliš špekulovali, uspokojme sa s faktom, že atentát neprežil, no zato o ňom nakrúcajú dobré filmy. Keby žil dlhšie, možno by Air Force One (r. Wolfgang Petersen, 1997), v ktorom bol americký prezident po prvýkrát vykreslený ako akčný hrdina, nakrútili o ňom.
Okrem Ameriky však vznikajú politicky motivované filmy aj v odľahlejších kútoch sveta. V bývalom Sovietskom zväze sa už od počiatkov kinematografie riešili problémy ľudovej masy a inteligencie v zápase dňa. Vzhľadom na politické usporiadanie, ktoré tam mali takmer po celé dvadsiate storočie, sa filmári nemohli veľmi venovať aktuálnym témam, preto sa obracali k histórii alebo rozprávkam, kde mohli nenápadne vmiešavať aj politiku. Nad urán jasnejším príkladom je Sergej M. Ejzenštejn, autor slávneho Krížnika Potemkina. V roku 1945 začal nakrúcať historickú trilógiu Ivan Hrozný, ktorej dokončenie mu prekazila smrť, no aj tak by sa už od druhého dielu nemohli filmy uvádzať v kinách. Príbeh hlavného hrdinu totiž až nápadne pripomínal Jozefa Visarionoviča Stalina, ktorý vládol dnešnému Rusku viac ako tri dekády. Počas tohto obdobia zomrelo v krajine na jeho príkazy alebo v dôsledku jeho rozhodnutí údajne vyše 20 miliónov ľudí. Stalin a jeho blízki, ktorí pravidelne robili brutálne vnútrostranícke čistky, lebo vodca nikomu neveril, to však mali poistené do budúcnosti na rozdiel od obdobného režimu, ktorý nastolila nacistická ideológia. Nejestvuje totiž veľa filmových dôkazov o Stalinovej krutovláde, no v nacistickom Nemecku sa vynašli, založili si na to ministerstvo. Konkrétne Ríšske ministerstvo pre verejnú osvetu a propagandu. Práve to im vynieslo ešte väčšie opovrhnutie dobou, ako získal Stalin. Ľudia totiž skôr uveria niečomu, čo uvidia. Najznámejším predstaviteľom ministerstva bol Joseph Goebbels. Pod jeho vedením vznikol napríklad nevalne známy Večný žid, ktorý zobrazoval príslušníkov tohto národa ako menejcennú rasu a prirovnával ich k potkanom. Alebo Triumf vôle, dokument zručnej režisérky Leni Riefenstahl, ktorý sa v povojnovom období dostal na index zakázaných vo viacerých krajinách.
V USA sa v tom čase uspokojili s „honom na čarodejnice“ alebo lepšie povedané prežívali McCarthyho éru. Filmári sa vtedy strachovali o svoju existenciu, lebo ak na niekoho padol čo len tieň podozrenia z komunistického zmýšľania alebo nebodaj príslušnosti k tejto strane, bol v brandži odpísaný. S témou ľudí na čiernej listine sa pohráva napríklad Frank Darabont v snímke Majestic alebo George Clooney v Dobrú noc a veľa šťastia (2005), kde popisuje televízne debaty novinára Edwarda Murrowa a senátora McCarthyho. Ten v tom čase rozpútaval procesy nie nepodobné tým, ktoré sa v rovnakom čase odohrávali v bývalom Východnom bloku. Vykonštruované obvinenia a nemožnosť obrániť sa zlikvidovali kariéru viacerým sľubným filmárom.
Z trezoru do rozprávky
S politikou, ale skôr mimo filmových tém, zápasili aj slovenskí filmári v druhej polovici minulého storočia. Najskôr prišli problémy v podobe socialistického režimu, napríklad Juraj Jakubisko svoju snímku Dovidenia v pekle, priatelia! nakrúcal už v roku 1970, no vďaka zásahu „zhora“ šiel nakrútený materiál na ľad. Film bol dokončený až po páde režimu, a záver je poznačený eufóriou z príchodu slobody, posledné scény vynikajúco dokumentujú atmosféru vtedajších čias. Jakubisko, mimochodom, kvôli nezhodám s režimom podobne ako jeho kolegovia, nakrúcal v osemdesiatych rokoch radšej historické alebo rozprávkové témy, proti ktorým vtedajší režim nič nenamietal. Nakrútil preto Tisícročnú včelu (1983) alebo rozprávku Perinbaba (1985).
Uvoľnenie pomerov na Slovensku však neposkytlo automaticky voľnejší priestor filmárom. Najvýraznejším dokladom je snímka Rivers of Babylon (1998) , ktorú podľa rovnomenného románu Petra Pišťanka nakrútil Vlado Balco. Film vznikal za veľmi ťažkých podmienok v časoch, keď sa u nás nakrúcalo ešte ťažšie ako teraz. Napokon sa priam partizánskym spôsobom podarilo dokončiť dielo, ktoré je alúziou na ponovembrové obdobie. Ukazuje, čo pretrvalo – napr. agenti ŠTB aj naďalej fungujú a hlavný hrdina je zosobnením ľudí, ktorí prenikli do politiky. Hoci zostali zlodejmi, národ ich uznával. Hlavná postava Rácz, v nezabudnuteľnom podaní Andyho Hryca, pomaly stúpa na kariérnom rebríčku vďaka svojej sile a primitívnemu zmýšľaniu.
Produkcia najskôr získala financie z fondu Pro Slovakia, no rozhodnutie komisie napokon zrušil minister kultúry Dušan Slobodník. Hoci jeho nasledovník Ľubo Roman peniaze opäť odklepol, produkcia sa ich nikdy nedočkala. Podľa údajov z internetovej stránky filmu je za tým aj averzia voči autorovi predlohy, Petrovi Pišťankovi, ktorý v tom čase uverejňoval tzv. skazky o Vladovi, čo boli krátke anekdotické príbehy o Veľkom Vodcovi. Nebolo ťažké odčítať, že ich ústredným protagonistom je vtedajší premiér.
Psy, vojna a Albánsko
Klesá prezidentovi popularita alebo treba zakryť prezidentov flirtík s mladou skautkou? Fiktívna vojna je dobrá náplasť. Podobne ako vo skvelej politickej satire režiséra Barry Levinsona Vrtieť psom, ktorú u nás premietali aj pod menej poetickým názvom – Pes lump. Kvôli prítulnej hlave štátu sa vytvorí tím zmiešaný z rôznych poradcov Bieleho domu a hollywoodskeho producenta, ktorý celej fáme dodá tú správnu šťavu. Levinson snímku nakrútil približne za dva týždne, čo je v porovnaní s bežnými filmovými produkciami malý zázrak. Ešte dôležitejšie však je, že ukázal, ako to môže vyzerať v politickom zákulisí. Ľudia totiž, ako sme už povedali, veria zvyčajne tomu, čo vidia. Film Vrtieť psom dokázal, že aj na politiku sa dá dívať s humorom. Dobrým príkladom je aj u nás známa dvojica seriálov Áno, pán minister a Áno, pán premiér. Na slovných prestrelkách medzi váženým politikom a jeho poradcami postavené seriály nestrácajú nič zo svojho šarmu ani po štvrťstoročí od ich vzniku. Navyše sú témy jednotlivých dielov aktuálne aj dnes.
Utópia, dystopia a veky vzdialené i blízke
Máloktorý film zasadený do budúcnosti vykresľuje, čo nás čaká, v ružových farbách. Pred takými tridsiatimi rokmi bol trebárs román Georgea Orwella 1984 len mrazivou víziu, a dnes sa ním inšpirovali dokonca reality show. Obyvateľov mesta vo viackrát sfilmovanom príbehu totiž neustále sleduje tzv. veľký brat. V tematicky podobne ladenom Equilibriu Kurta Wimmera sú emócie potláčané utišujúcimi prostriedkami.
Akokoľvek môže byť futuristická vízia pozitívna, vždy sa nájde niekto, kto túto utópiu zničí alebo nájde na nej trhliny a zistí, že nie je všetko také, ako sa na prvý pohľad zdá. Čo však už hrdinovia neriešia, je fakt, či budú schopní prežiť naďalej, aj keď zhodia obludný systém, ktorý ovláda ľudstvo,. Keby sa trebárs aj v Matrixe podarilo vyslobodiť všetkých robotmi ovládaných ľudí, zrejme by sa nemali ako uživiť.
Nevedno, aký prúd vanie svetovou kinematografiou, no v poslednom čase sa vyrojili diela s politickým podtónom vari od každého slušnejšieho režiséra. Spielberg, Mendes, Clooney sú len niektoré z mien, ktoré zaujíma zákulisie a majú pocit, že sú témy, aj v minulosti, ktoré treba tematizovať. Ťažko povedať, či sú ich snímky na sto percent pravdivé, no aj dejiny vždy vyzerajú podľa toho, kto ich napísal. Nielen spomínaná trojka je pre mňa zárukou, že na tejto histórii niečo bude.
Imrich Rešeta ml.
Budúcnosť dobehla súčasnosť
Vo filme Demolition Man (r. Marco Brambilla, 1993) sa akčný hrdina osemdesiatych rokov Sylvester Stallone ocitne po rozmrazení v neďalekej budúcnosti. Okrem Sandry Bullock, netelesných sexuálnych vzťahov a absencie toaletného papiera natrafí aj na Schwarzeneggerovu knižnicu. Tvorcovia nemohli tušiť, nakoľko pravdivo sa im podarilo vykresliť budúcnosť, lebo Arnold Schwarzenegger sa desať rokov po vzniku filmu stal guvernérom Kalifornie a v ceste za prezidentským postom mu stojí len zákon, ktorý oprávňuje zvoliť iba občana pôvodom z USA. Už sa však šušká o zmene tohto zákona, takže jediné, čo zostáva k naplneniu vízie autorov Demolition Mana, je zmrazenie Sylvestra Stallona.
Kamenný muž v útoku
Tvorba Olivera Stona by sa dala označiť slovom kontroverzná len preto, lebo silnejší výraz na s rovnakým významom azda ani nemáme. Jeho snímky Čata (1986) alebo Takí normálni zabijaci (1994) vstúpili do dejín otvoreným zobrazovaním násilia a tematizovaním bolestných miest v spoločnosti. V prvej zo spomínaných snímok ide o dodnes neprekonanú traumu USA, vojnu vo Vietname, a v druhej si vzal na paškál obrovskú moc médií. Nebol by to však rebelant kinematografie, keby sa neobul aj do politiky ako takej. V roku 1991 nakrútil snímku J. F. K., v ktorej podáva vcelku dôveryhodnú teóriu o atentáte na jedného z najslávnejších prezidentov USA. Majstrovský film vyšperkoval okrem dokumentárnych vložiek aj šikovným strihom, takže zostáva v čele Stonových politických diel. V zálohe má ešte biografiu ďalšieho amerického prezidenta Nixon (1995) a dokument Comandante o Fidelovi Castrovi, v ktorom kubánskeho prezidenta vykresľuje ako vcelku sympatického chlapíka. Najnovšie sa vrhol na spracovanie útokov na New York z 11. septembra 2001. Dá sa očakávať, že opäť ponúkne svoj ľavicový pohľad na túto tragickú udalosť a ukáže, kde zlyhala americká vláda či tajné služby.
Politický bulvár
V tejto kategórii netreba veľmi hľadať, živnosť si v nej zriadil Michael Moore. Dokumentmi Bowling for Columbine (2002) a Fahrenheit 9/11 (2004) ukazuje svoj pohľad na politiku v USA, no robí to s takou razanciou a túžbou po šokovaní diváka, že vytvára prudko jednostranné diela. Aj keby sa do kresla amerického prezidenta dostal niekto z úplne opačného politického spektra, Moore by na neho určite niečo vyhrabal a známy sociálnym cítením by ho prenasledoval vo svojej limuzíne do posledného dychu.
Najdôležitejšie filmy s politickým podtónom:
Diktátor (1940)
Charlie Chaplin si pod svojou réžiou strihol dvojrolu, holiča v gete stráženom nekompromisnou políciou diktátora Hynkela (tiež Chaplin). Náhodou sa dobrosrdečný holič napokon dostane do kresla obávaného vládcu a v záverečne napokon nastolí mier. Chaplin zaplnil snímku množstvom pamätných scén, od tanečného čísla cez súperenie Hynkela s konkurenčným diktátorom Napolonim až po emotívny prejav v závere, kde používa len vymyslené slová. Snímka získala 5 nominácií na Oscara a bola prvým filmom, v ktorom Chaplin prehovoril.
Žid Süss (1940)
Rovnomenná kniha Liona Feuchtwangera bola síce napísaná ako satira na antisemitizmus a nacizmus, no jej sfilmovanie Veitom Harlanom, ktoré vzniklo pod patronátom Ríšskeho ministerstva osvety a propagandy, zachádza niekam úplne inam. Hlavná postava je v ňom vykreslená priam ako karikatúra žida, resp. tak, ako vyzeral v očiach nacistov. Ešte horšou snímkou z rovnakého roku je Večný žid, v ktorej sú židia vykreslení ako zaostalý národ, ktorý baží len po peniazoch a z lakomstva žije v biednych podmienkach.
Ivan Hrozný (1945)
Sergej M. Ejzenštejn nakrútil túto dvojdielnu drámu – vznik poslednej časti však zmarila režisérova smrť – o ruskom cárovi Ivanovi Hroznom ako východisko z nemožnosti venovať sa súdobým témam. Napokon však aj tak skrížil cestu vtedajšiemu režimu, lebo zatiaľ čo prvý diel zobrazoval cára ako národného hrdinu, druhý ho už vykresľoval ako paranoidného tyrana. Tu je už jednoznačná paralela so Stalinovým životom, a preto prvá snímka ešte prešla komisiou, no druhá šla do kín až v roku 1958, teda päť rokov po jeho smrti.
Všetci prezidentovi muži (1976)
4-oscarová snímka o afére Watergate, ktorá mala za následok odstúpenie amerického prezidenta Richarda Nixona, je hereckým koncertom Roberta Redforda a Dustina Hoffmana. Obaja stvárnili reportérov Roberta Woodwarda a Carla Bernsteina ktorí sa nebáli odhaľovať špinavosť politiky a ísť proti vtedajšej vládnej moci. Alan J. Pakula postavil film skôr na pomalom tempe a hereckých výkonoch, výnimkou nie sú ani niekoľkominútové scény bez strihu, než na naháňačkách či výbuchoch, ako by sa od podobnej témy očakávalo.
Vrtieť psom (1997)
Americký prezident má problém. Z návštevy mladých skautiek v Bielom dome sa vykľuje sexuálne obťažovanie a jeho štáb má len niekoľko hodín na to, aby zahladili stopy. Napríklad vymysleli fiktívnu vojnu s nejakou neznámou krajinou. Tento námet, našťastie, zrejme nie je pravdivý, ale zato je vynikajúcou politickou satirou, do ktorej režisér Barry Levinson obsadil množstvo skvelých hercov na čele s Dustinom Hoffmanom a Robertom De Nirom. V našom prehľade figuruje najmä vďaka pohľadu do zákulisia, ktoré vôbec nemusí byť nereálne.
Zdroj: Blokbaster
